„Ja som Cesta, Pravda a Život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa.“ (Jn 14, 6)
Vo februári 1524, počas intenzívnej chladnej zimy, vracajúc sa z Jeruzalema, Ignác kráča z Benátok do Genovy, prekračujúc nepriateľské línie. On sám opisuje svoj stav slovami: „Nenosil som viacej šiat než jedny gate z hrubej látky dlhé až po kolená a bosé nohy s topánkami a kazajku z čiernej látky, otvorenú dierami na chrbte a krátke jemné šaty.“ Strážnici ho zadržali, pretože si mysleli, že bol vyzvedačom, prehľadali ho a hoci sa dožadoval šiat pre veľkú zimu a z úcty, nechali ho zviazaného v košeli a kapitánskej čiapke.
„Na tejto ceste“, pokračuje hovoriac, „som mal akoby videnie, ako viedli Krista, ale to nebolo videnie ako iné. Viedli ma troma hlavnými ulicami; kráčal som celkom bez smútku, ba s radosťou a spokojnosťou.“
Uvažuje ako má pristupovať ku kapitánovi. Mal vo zvyku vykať každému, ktokoľvek to bol, pretože to tak robili Ježiš a apoštoli. Prepadáva ho pokušenie zalichotiť mu tým, že ho osloví ako pán (predtým slúžil na dvore) zo strachu pred šikanovaním. Vidiac, že je to pokušenie zdeformovať obraz Krista, rozhodne sa, že „keď je to tak, neoslovím ho dôstojným spôsobom, ani sa mu nepokloním a nesnímem si pred ním čiapku.“ (por. Autobiografia 49-52) Napokon ho považovali za blázna.
Pravidelná kontemplácia Ježiša utvárala v ňom nový spôsob ako jesť, obliekať sa a hľadieť, aj keď veľa krát tieto veci pochádzali z jeho obrazotvornosti alebo z obrazov, ktoré kontemploval. V skutočnosti odporúča exercitantovi, aby pokiaľ je „uvažoval ako vidí Krista, nášho Pána jesť s jeho apoštolmi a ako pije a ako pozerá a ako hovorí a nech sa usiluje ho napodobňovať“ (DC 214). V Konštitúciách pridáva krok viac a navrhuje napodobňovať a nasledovať Ježiša „ako by bol na ceste a ako privádza ľudí k životu“. (por. Konštitúcie 101)
Prosba: Prosiť to, čo chcem: tu to bude prosiť o vnútorné poznanie Pána, ktorý sa pre mňa stal človekom, aby som ho viac miloval a nasledoval.“ (DC 104)
Prosba je logická: najprv poznanie a potom láska a napokon nasledovanie. Pretože v skutočnosti iba začínaš poznať do hĺbky osobu, keď ju miluješ a naučíš sa ju milovať do tej miery, ako si navykneš na ňu a máš podiel na jej ceste. Keď viac milujem, viac poznám, hovorí Origenes a jedno arabské príslovie tvrdí, že nestávaš sa osobou pokiaľ nekráčaš dobrú chvíľu s jeho sandálmi.
Ak sa teda logicky javí, že skôr musíš poznať, aby si miloval, a že skôr musíš milovať, aby si nasledoval, v realite sa uskutočňuje postupná cirkulácia medzi poznaním, láskou a nasledovaním. Dokonca, aj keď sa opierame o predchádzajúcu kontempláciu, zdá sa, že Ignác najprv dáva dopredu bezpodmienečné a intuitívne nasledovanie, na apoštolský spôsob a zvyšok príde sám. Odohráva sa tak niečo podobné ako pri prvom stretnutí sa s učeníkmi: „Čo hľadáte?“, pýta sa Ježiš. „Učiteľ, kde bývaš?“, odpovedali mu. „Príďte a uvidíte.“ Toto bolo pozvanie (Jn 1, 38).
Tak by musel pridať k piesni tretiu strofu:
„Pane, aby som ťa poznal,
pretože ak ťa poznám, budem ťa milovať;
Pane, aby som ťa miloval,
pretože ak ťa milujem, budem ťa nasledovať;
Pane, aby som ťa nasledoval,
pretože ak ťa nasledujem, budem ťa poznať.“
Aby sme si vykonali kontemplácie Druhého týždňa je dôležité jedno odporúčanie: vstúpiť do tajomstiev tak ako by som tam bol prítomný! Nejakým spôsobom sa usilovať napodobniť apoštolské nasledovanie. Exercitant sa nadchne za Krista tak ako to vyznáva sv. Pavol, keď hovorí: „A vôbec všetko pokladám za stratu pre vznešenosť poznania Krista Ježiša, môjho Pána. Preň som všetko stratil a pokladám za odpadky, aby som získal Krista a našiel sa v ňom bez vlastnej spravodlivosti, ktorá je zo zákona, ale s tou, ktorá je skrze vieru v Krista – spravodlivosťou z Boha, založenou na viere … nie že by som ho už bol dosiahol, alebo že by som bol už dokonalý, ale bežím, aby som sa ho niekedy zmocnil, ako sa aj Kristus Ježiš zmocnil mňa.“ (Flp 3, 8-9.12)
Ignác sa v jednom kritickom momente dohadovania sa s Najsvätejšou Trojicou, aby potvrdil nasledovanie Ježiša v chudobe, cíti dezorientovaný. Obráti sa preto na Ježiša: „Pane, kam idem alebo kde, atď.; nasledujem Vás, môj Pane, preto nie je možné, aby som sa stratil.“ (por. Denník 113)
Sv. Ján vyzdvihne absolútny dôvod túžby poznať Ježiša. V rozhovore pri Poslednej večeri Ježiš hovorí: „Ja som Cesta, Pravda a Život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa. Ak poznáte mňa, budete poznať aj môjho Otca; odteraz ho poznáte a videli ste ho.“ Filip mu hovorí: „Pane, ukáž nám Otca a to nám stačí.“ A Ježiš mu povie: „Filip, toľko času som s vami a nepoznáš ma?“ (Jn 14, 6-9)
Psychologicky prázdnota vytvorená pre nechuť z hriechu a zo zlých náklonností sa môže dostatočne naplniť prostredníctvom priľnutia sa k Ježišovi. Skrátka, cesta nie je iná, než aby sme ho nasledovali. „Kde pôjdeme?“, hovorí Peter, „ty máš slová večného života?“ Pravda je vášeň nášho poznania, hoci jej často dovolím uniknúť pre Piláta, ktorý sa ma zmocní. Chceme večný život, hoci to bude za cenu eliminovania iných zo strachu z jeho straty.
Exercitant sa nemusí znepokojovať, ak hľadá Ježiša. Isto, že On sám sa dá nájsť.
(Santiago Thió i de Pol SJ: „Pedir lo que quiero.“ Comentario de las peticiones del libro de Ejercicios espirituales de san Ignacio de Loyola. EIDES, s. 14-15)