Jednota priateľov v Pánovi a jednota Spoločnosti Ježišovej (2. časť)
Spoločnosť Ježišova – Duchovné cvičenia a Konštitúcie
V diele, ktoré napísal sv. Ignác sa niekedy veľmi rozlišuje medzi Exercíciami a Konštitúciami tým, že sa verí, že prvé z týchto dvoch diel obsahuje všetko to, čo hovorí ignaciánska spiritualita. Zabúda sa pritom na to, že Ignác trávil polovicu svojho života aktívne, pripravujúc Konštitúcie. Duchovné cvičenia predstavujú dôležitý čas pre Ignáca, predovšetkým je to skúsenosť obrátenia: zhrňujú dlhý proces rozlišovania Božej vôle, ktorý sa od jednotlivca postupne pretransformoval do kolektívneho, s prvými spoločníkmi. Proces rozlišovania nikdy nie je ukončený, je to volanie, aby sme denne hľadali to, čo chce od nás Pán. Konštitúcie, ktoré Ignác pripravoval takmer 15 rokov, sú cestou pre „piaty týždeň“, ktorý pokračuje v živote jezuitu. Pre svoj právnický charakter, pre svoje nariadenia a ustanovenia, ktoré obsahujú pozvanie k rozlišovaniu, pre svoje duchovné motivácie, ktoré privádzajú jezuitu k väčšej sláve Božej, sú Konštitúcie prakticky špecializovanou verziou Duchovných cvičení. Cirkuluje v nich tá istá krv, poháňaná tým istým srdom, pretekajúca celým telom, cez všetky cievy a žilky.
Poslanie a misia, ktorá sa pripomína niekoľkými krátkymi líniami v kontemplácii o Dvoch Zástavách, sa spresňuje v Siedmej časti Konštitúcií, ktorá pojednáva o tých, ktorí sú prijatí do Spoločnosti a sú rozdelení vo vinici Pána. (por. DC 145-146; Konštitúcie 603-604) Duchovnú a reálnu chudobu Kráľovstva vyjadruje chudoba rehoľného Inštitútu a Konštitúcie ju spomínajú na viacerých miestach. (por. DC 98; Konštitúcie 553-581) Stručné asketické rady, doplnky a poznámky Duchovných cvičení sa rozvíjajú v časti týkajúcej sa tých, ktorí sú v probácii. (por. DC 243-306) Poslušnosť Bohu sa zhrnula v modlitbe Vezmi Pane a prijmi, dostáva svoju formu poslušnosti v Superiorovi, ktorý zaberá miesto Krista. (por. DC 234; Konštitúcie 547-552) Láska Boha vo všetkých stvoreniach a a všetky stvorenia v Bohu je verným reflexom Kontemplácie pre nadobudnutie lásky. (por. DC 230-237; Konštitúcie 288)
Konštitúcie dávajú potrebný impulz – „inšpiráciu“ inštitúcii a to všetko pod vedením Ducha Svätého. Ako sa hovorí v úvode, to najideálnejšie by bolo, nechať sa viesť Duchom Svätým, ktorý je ten, ktorý vtláča do sŕdc svoj zákon lásky a milosrdenstva. Ale rozum, vernosť duchovnej tradícii, v ktorej sa Duch Svätý už spojil s ľuďmi, poslušnosť Cirkvi, v ktorej Duch Svätý už žije, vyžadujú, aby sa napísali Konštitúcie (por. Konštitúcie 134), aby sa napísal text. Tento text sa môže premeniť na „mŕtvu literu“, ak neprestane byť otvorený milostiam Ducha Svätého, ktorého Boh náš Pán komunikuje tým, ktorí majú svoju dôveru vloženú do jeho Božieho majestátu. (por. Konštitúcie 414)
Ako Duchovné cvičenia zhŕňajú prácu Ducha v tých, ktorí ich praktizujú, Konštitúcie zase akoovocie duchovnej inšpirácie, sú ako nepretržitá výzva k rozlišovaniu v Pánovi, to čo musí byť na väčšiu slávu v konkrétnych okolnostiach času, miesta a osoby. (por. Konštitúcie 170, 211, 228, 238, 256, 295, 296, 297, 301, 343, 351, 395, 447, 512, 579, 623-624 (dôležité), 746, 754, 799, 808) Všetci členovia Spoločnosti Ježišovej robili Duchovné cvičenia. Nie je možné ich robiť bez toho, aby nezostali nejaké stopy, aby sa nenašiel v nich vlastný spôsob modlitby, bez toho, aby sa nerástlo vo vlastnom poznaní pred Pánovom… Toto všetko predpokladá ľudí, ktorí vedeli dávať Duchovné cvičenia, ktorí vedeli učiť rozlišovaniu, a to, aby sa rešpektovalo dielo Stvoriteľa vo svojich dielach a rozhodnutia osobnej slobody. Ale tiež predpokladá, že existujú ľudia, schopní prijať a praktizovať Duchovné cvičenia. Ak niekto v nich hľadá apologetiku o existencii Boha alebo riešenie exegetických ťažkostí Písma, je výhodnejšie odporučiť mu, aby ich odložil, pretože Duchovné cvičenia predpokladajú vieru a otvorenú veľkodušnosť, ktorá akceptuje dobrodružstvo so stretnutia s Pánom; skúsenosť, ktorá sa výlučne nepremieňa na útechy, ale pokúša sa vyvolať duchovné narodenie, tým, že niekedy si vezme aj bolestnú formu tohto narodenia.
Jednota v Spoločnosti Ježišovej – apoštolské telo
Spoločnosť Ježišova je sociálnym telom, do ktorého sa začleňuje až po premene na člena s plným právom. Myšlienka, ktorá sa už nachádza v Rozvažovaní prvých otcov (1539), presahuje zoširoka limity čistého literárneho obrazu. Je realitou a nie iba rétorickou postavou. Toto apoštolské telo sa skladá z rôznosti jednotlivých členov, ľudských osôb, ktoré vytvárajú jednotu na základe rovnakého povolania. Konštitúcie hovoria o udržovaní, zachovávaní a rozvoji „tela“ Spoločnosti a tiež o jeho duchu a realizácii cieľa, ktorým je pomáhať dušiam dosiahnuť svoj najvyšší a nadprirodzený cieľ. (por. Konštitúcie 813) Tieto vyjadrenia sa konkretizujú v systéme vzájomných vzťahov medzi hlavou a členmi a medzi členmi navzájom a to všetko pre väčšiu službu Božiu. (por. Konštitúcie 655) Hlavným princípom jednoty členov medzi sebou a hlavou je láska k Bohu a nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi. (por. Konštitúcie 671)
Pre sv. Ignáca z Loyoly je najdôležitejším putom láska, ktorá prichádza od Pána. Pán je prameňom každého dobra, je autorom milosti, je najvyššou Múdrosťou a Dobrotou a tiež večným svetlom. Čím viac sa láska vyleje na jednotlivca, tým viac ho zjednotí s ostatnými. Konštitúcie považujú lásku za Boží prostriedok, do ktorého sa ponárajú tí, ktorí sa chcú odovzdať jeho službe. Časté vyjadrenia „v Pánovi“ (por. Konštitúcie 204, 210, 237, 277, 292, 296, 333, 351, 391, 421, 682, 690, 747.749, 784), ktorých je tak hojne v Konštitúciách, smerujú človeka k životu v prítomnosti Boha, ktorý je zároveň podrobený inšpiráciám a vnuknutiam jeho Ducha. Láska je teda niečo, čo zjednocuje a realizuje jednotu všetkých medzi sebou, a to bez toho, aby sa limitovala iba na individuálny vzťah medzi človekom a Bohom. Konštitúcie ďalej opakujú potrebu Božej dôvernosti v modlitbe a v konaní. (por. Konštitúcie 671)
Konštitúcie zdôrazňujú a jednotu s putom poslušnosti. Ignác píše, že jednota sa z väčšej časti zabezpečuje zväzkom poslušnosti. (por. Konštitúcie 659) a je nevyhnutné, aby tí, čo sú posielaní boli osobami vycvičenými v poslušnosti. (por. Konštitúcie 547, 548) Poslušnosť, ktorá sa tu navrhuje ako puto jednoty, a ktorá sa ukazuje ako potreba, má svoje vysvetlenie vo veľkom rozptýlení členov Spoločnosti Ježišovej v rôznych častiach sveta medzi veriacimi a neveriacimi. (por. Konštitúcie 655) Čím väčšie sú tak geografické rozdiely, tým viac je potrebná jednota ducha, ktorá presahuje všetky rozdelenia, či regionálneho alebo národného charakteru. Na prekonanie všetkých rozdielov, prví spoločníci urobili štvrtý sľub, ktorým sa zaviazali Svätému Otcovi, a ktorým tiež prekonali mnohé rozdiely. (por. Konštitúcie 605) Hierarchický vzťah určujúci poslušnosť medzi poslaným a posielajúcim, sa tu ukazuje ako nevyhnutná požiadavka v živote tela Spoločnosti Ježišovej. Len takáto poslušnosť je v službe Cirkvi. Služba, v ktorej každý jeden realizuje svoje povolanie, podľa svojich schopností, a to v rámci jednotného apoštolského tela Spoločnosti Ježišovej.
Ignác ide ešte ďalej na ceste jednoty, keď hovorí o jednotnosti – uniformite (zhoda tak vo veciach vnútorných, ako v učení [K], v úsudkoch a vôli; por. Konštitúcie 671) a to nakoľko je to možné. Okrem týchto skutočností, k jednote slúži ak listová korešpondencia alebo akákoľvek častá komunikácia. Počas života sv. Ignáca, ale prakticky až doteraz k jednote Spoločnosti prispela pravidelná listová výmena informácií.
Jednota v komunitách Spoločnosti Ježišovej
Prvými komunitami, kde sa pestuje duchovný ideál sv. Ignáca o jednote, sú komunity noviciátu a intelektuálno-formačné komunity. (por. Konštitúcie 243-306) Tu sa pokladajú základy lásky, poslušnosti, služby Cirkvi, jednoty ducha, atď. Ďalej sa táto jednota pestuje vo všetkých komunitách. Ignác veľmi dbal o to, aby každý jeden člen Spoločnosti bol cvičený v duchovných a telesných veciach, v pokore a v zriekaní sa svojej vôle, v rozlišovaní…, aby tak všetko mohol robiť na väčšiu česť a slávu Božiu. (por. Konštitúcie 516) O pravej jednote v komunitách hovoria aj IV, IX a X časť Konštitúcií.
Sv. Ignác definuje často medziľudské vzťahy s vyjadrením „pomoc“. Pomoc blížnym je cieľom Spoločnosti Ježišovej. Tento termín sa nachádza už v Duchovných cvičeniach, konkrétne v meditácii o Dvoch Zástavách (DC 146). Je to osobná charakteristika jezuitských postojov. Zhoduje sa s duchovným postojom, ktorý obsahuje disponibilitu, službu iným, zmysel ľudskej a nadprirodzenej solidarity, atď. Tento postoj sa praktizuje, keď sa chce, keď je to potrebné a tam, kde je to najviac vhodné. Vyžaduje si pozornosť voči blížnym, aby sa cezeň mohla komunikovať Kristova láska. Inštrukcie, ktoré podrobne opisujú programy apoštolskej aktivity, sa veľmi často rozdeľujú na trojitú schému, ktorá zahrňuje pomoc blížnym, pomoc spoločnosti Ježišovej a pomoc sebe samému. (Inštrukcia otcom, ktorí boli poslaní do Tridentu.) Prvý blížny však nie je ďaleko: nachádza sa v komunite. Druhým rysom je rozlišovanie (discreción) – ide o praktický úsudok (múdrosť) o ľuďoch a veciach, je čnosťou, ktorú Konštitúcie pripodobňujú k inšpirácii Ducha, ktorý zastáva miesto každého pravidla. Diskrétna láska, ktorej prameňom je sám Boh, dovoľuje postupovať s rozvahou, miernosťou, adaptovať pomoc na konkrétne situácie – podľa osôb, miest a časov. A napokon diskrétna láska umožňuje napredovať Božiemu kráľovstvu. Toto rozlišovanie orientuje komunitu k spoločnému dobru, k dobru viac univerzálnejšiemu. Okrem rozlišovania pomáha ešte k budovaniu jednoty v komunitách: vzájomné priateľstvo, úcta, dôvera, služba, duchovný život, komunitné rozlišovanie, chudoba.
(spracované podľa Gervais Dumeige SJ, La unión de los „amigos en el Señor“ y la unión de la „Compañía de Jesús“; Ejercicios – Constituciones. Unidad vital; s. 27-41)