Pedro Arrupe S.J: Trojičná inšpirácia Ignácovskej charizmy (6. časť)
VI. Trvalé hľadanie
Až doteraz šlo o otázku, týkajúcu sa prvkov ignácovskej charizmy, ktorej trojičná inšpirácia sa dá overiť. Lež môže to stačiť? Vieme, že Ignác bol obdarený milosťou vliatej kontemplácie najhlbších tajomstiev Trojice: tajomstva jednoty podstaty a trojosti Osôb, tajomstva vzájomného prenikania, tajomstva zrodenia Slova a vychádzania Ducha Svätého, tajomstva pôsobenia Božieho ad extra. Tieto tajomstvá sa iba vyslovujú buď tak, že sa výslovne zaznamenávajú vnútri Denníka, alebo tak, že ich možno ľahko dedukovať z toho, čo tento uvádza. Lebo Ignác vo svojich duchovných poznámkach nerobí ani teológiu ani mystiku; nerozpisuje sa o obsahu svojich osvietení viac, než bolo potrebné, aby si ich pripomínal s čo možno najväčšou presnosťou, a aby určil rytmus pohybu duchov, týkajúceho sa voľby alebo obety, ktorá ho zaujímala.
Keď teda máme istotu o trojičnom pôvode ignácovskej charizmy, domnievam sa, že je naším právom a našou povinnosťou pozdvihnúť oči k Trojici a pokúsiť sa vidieť – opierajúc sa o danosti zjavenia, rozpracované teológiou – iné aspekty, ktoré Ignác videl, ale o ktorých nám nepovedal nič. „Nemôže však vysvetliť všetky jednotlivosti, ktoré vtedy pochopil, lebo ich bolo veľa“. Týmto spôsobom môžeme osvetliť a doplniť iné dôležité prvky jeho charizmy. Je totiž nepochybné, že ignácovská charizma, aspoň v jej chápaní a aplikácii oprávňuje určité rozvinutie. Sú prvky, ktoré postupom času nadobudli na výraznosti alebo na hĺbke a stali sa zrejmejšími. A dôsledne ako Ignác v zostupnom pohybe naočkoval trojičné prvky do charizmy Spoločnosti, aj my v stúpajúcom pohybe a vychádzajúc z konkrétnych aspektov charizmy môžeme pozdvihnúť pohľad k Trojici a vidieť, ako sa ony v nej realizujú a pochopiť tak konkrétnejšie, čo ona znamená. Takto sa charizma Spoločnosti obohacuje a zaručuje sa jej čistota. Trojičná perspektíva nesmie chýbať v obnove Spoločnosti.
Poznanie osoby. Uprostred tak veľkého otrasu morálnych hodnôt, aký sa uskutočnil v súčasnosti, naša epocha má zásluhu na tom, že sa zvýraznila ako nikdy predtým hodnota osoby. Táto revalorizácia je očividný fakt, a to aj v oblastiach, vlastných Cirkvi, rehoľníkom a aj Spoločnosti. Nejde o nejaký ideologický alebo kultúrny humanizmus, ako sa to mohlo stať v 16. storočí, ale o opravdivý rešpekt každého muža alebo ženy, konkrétnej bytosti, individuálnej a jedinečnej, nezávisle od akejkoľvek rasovej, náboženskej, triednej podmienky, ale geografického pôvodu. Táto téma je jednou z doktrinálnych osí súčasného pontifikátu. Žiarivú syntézu povahy, práv a povinností osoby nám dal už Ján XXIII. vo svojej encyklike „Pacem in terris“.
Ale iba v Trojici dosahuje pojem osoby svoju najvyššiu a najtajomnejšiu realizáciu: je to strhujúci a neprístupný model; avšak zároveň aj najvyšší vzor: keď ho človek v nekonečnom odstupe napodobňuje, môže nájsť stimul pre svoje vlastné zdokonalenie, nakoľko každý existuje iba podľa vzťahov, ktoré udržiava so sebe podobnými. Koniec-koncov človeka ako osobu stvoril Boh – ktorý je jeden podľa podstaty a trojí podľa Osôb – na svoj vlastný obraz a podobu.
Každý deň začíname omšu s Pavlom formuláciou trojosti Osôb: „Milosť nášho Pána Ježiša Krista, láska Boha Otca a spoločenstvo Ducha Svätého“. Toto vyznanie je zhrnuté formou novozákonného chápania spásnej funkcie každej jednej z troch božských Osôb a súčasne imanentnej Trojice, t.j. trojičného tajomstva, skúmaného v ňom samom. Otec je Osobou preto, že je pôvodcom Syna, a prostredníctvom Syna je pôvodcom Ducha; to je preto, že dáva seba samého, v spoločenstve toho istého božského života, Synovi a Duchu. Syn je tiež Osoba, pretože dostáva od Otca ten istý božský život a komunikuje ho Duchu. Aj Duch je Osoba, pretože dostáva od Otca skrze Syna účasť na tom istom božskom živote.
Každá z týchto Osôb je v sebe samej a patrí sebe samej len v tej miere, v akej má súčasne vzťah k ostatným dvom a dáva sa im celá. Bytie každej z troch Osôb je čistá a naprostá extáza (to je vystúpenie zo seba, sebadarovanie/, životná aktivita voči dvom druhým. Takto sa uskutočňuje /vzájomné prenikanie circumincessio/: tajomstvo, v dôsledku ktorého jednotou podstaty v každej z troch Osôb sa nachádzajú dve druhé. Interiorita vzťahu sa uskutočňuje v tajomstve dôverného zdieľania. Osoby sú tri a bez splynutia sa zjednocujú v najhlbšej dôvernosti seba samých vzhľadom na to, že každá Osoba je „extatická“ s naprostým sebadarovaním a s naprostou otvorenosťou voči dvom ostatným.
Ľudská osoba sa musí inšpirovať kvôli svojej dokonalosti, a analogicky kvôli sebarealizácii a zavŕšeniu, týmto nedostupným modelom božskej Osoby. Ľudská osoba – podľa klasickej definície je subsistentné, nezdeliteľné a rozumové bytie. Táto formulácia sa hodí analogicky tak na božské Osoby ako aj na osoby stvorené, aj keď je potrebné pochopiť, že spôsob odchodnosti, nezdeliteľnosti a subsistencie nie je totožný. Čo utvára božskú Osobu, je subsistentý vzťah, vlastný každej osobe, v miere, v akej je ona takýmto vzťahom alebo esse ad, bytím zamerané k niekomu. Táto vrcholná dokonalosť božskej Osoby vo svojej inakosti /alterite/ je príkladom toho, čo má byť ľudská osoba, ktorá sa nesmie uzavrieť do seba samej, ale má sa zdokonaľovať vo svojom vzťahu a vo svojej inakosti, zrieknúc sa každého egoizmu. Tak sa v božských Osobách nachádza vrcholný model „človeka pre blížneho“.
Naprostá disponovanosť jezuitu nielen voči svojmu predstavenému vo vzťahu poslušnosti a prijímania „poslania“, ale aj voči svojim bratom, má za základ tento vrcholný trojičný ideál, v ktorom božské Osoby dokonalým spôsobom komunikujú, prijímajú sa a vzájomne sa obohacujú. Vzájomné tajomné prenikanie v Trojici musí byť aj medzi nami ľuďmi analogicky reprodukované v úplnom darovaní, v naprostom vzájomnom prijímaní, v naprostom podeľovaní. Nájsť sa v druhom, nájsť druhého v sebe, prijať ho a byť ním prijatý…. to je ideál vrcholnej dokonalosti, uvedomujúc si predovšetkým, že v druhom prebýva Boh, že v ňom je Kristus, že v ňom trpí a v ňom miluje a že ma v ňom očakáva. Takto chápaný apoštolát má neohraničenú čistotu, absolútnu šľachetnosť. To je plnosť krstnej sily, udelenej milosťou, ktorá nás pripútala k Trojici a k spoločenstvu všetkých ľudí, rovnako stvorených a vykúpených Bohom a určených, aby mali účasť na Božom živote.
Pojem „sebadarovania“. Pojem chudoby. Trojičné tajomstvo je teda napokon tajomstvom lásky a medziosobného zjedinenia medzi božskými Osobami. A preto dôsledne práve rozličnosť v tomto dávaní a prijímaní tvorí rozlišovanie a vymedzenie medzi božskými Osobami v trojičnom tajomstve. Na vrchole takého tajomného zjedinenia Osoby si neponechávajú naprosto nič pre seba, lež zjednocujú sa neoddeliteľne celý svojím bytím. Zjedinenie medzi nimi sa uskutočňuje práve skrze to, čo majú ako najviac osobné a najviac nezdeliteľné. To je prekvapujúci paradox. Pretože osoba je nezdeliteľná, môže sa v miere, v akej je nezdeliteľná, zdieľať druhým bez straty vlastnej identity. Niet protirečenia medzi absolútnou autonómiou každej božskej Osoby a ich vzájomnými vzťahmi, ktoré pozostávajú v totálnom sebadarovaní, vzhľadom k tomu, že oba aspekty koexistujú súčasne v bytostiach najjednoduchších a najdokonalejších, aké si len možno predstaviť. Oba aspekty nie sú protikladné, ale sa dopĺňajú, pretože tri Osoby majú tú istú prirodzenosť a tie isté dokonalosti, každá Osoba je taká veľká, keď prijíma od druhých čo vlastní a keď dáva druhým, čo má. V koexistencii týchto dvoch dokonalostí: všetko dávať a všetko prijímať sa nachádza zvrchovaná veľkosť. Analogicky spočíva dokonalosť ľudskej osoby práve v prekračovaní tohto protirečenia.
Osoba ako taká má sociálnu dimenziu a podľa prirodzenosti je otvorená pre vzťah. V miere, v akej je tento vzťah zjedinením a nielen zdieľaním, komunikáciou, ľudská osoba potvrdzuje svoju autonómiu a vlastnú originálnosť: dávať sa druhým je najlepším používaním schopnosti sebaurčenia. Toto uvedomelé potvrdzovanie vlastného bytia a uváženého sebadarovania je najlepším odrazom, aký môžeme v sebe samých dávať o obraze najsvätejšej Trojice. Je isté, že pojem osoby sa u Boha a u človeka realizuje odchodne, lebo u Boha ide o bytie totálne subsistentné v sebe a skrze seba. Je takisto isté, že u Boha je všetko dokonalé, a že človek je ohraničený aj v tom, čo je v ňom dobré. A či sa nenachádza analógia v totálnosti darovania toho, čo človek má? Mnohé rozhodnutia vo veci chudoby 32. Generálnej Kongregácie idú po tejto línii darovania, podelenia sa a solidárnosti. Vzťahy solidárnosti medzi osobami a dielami Spoločnosti, ktoré sa rozprestierajú aj navonok, utvorenie podporného fondu FACSI, trvalá pomoc medzi starými a novými jednotkami Spoločnosti – nech si je dovolené spomenúť tieto konkrétne veci a ktoré možno ešte vylepšiť – sú dôkazmi našej túžby urobiť v tomto smere ďalšie pokroky.
Či z druhej strany všetky ľudské egoizmy, videné v trojičnom svetle, – vykorisťovanie, šliapanie po právach druhého, nespravodlivosť, neoprávnené privlastňovanie si hmotných alebo mravných dobier druhého a teda antitéza totálneho sebadarovania – nevystupujú ako hriech ateizmu, pretože neuznávajú to, čo je Boh v nás a čo sme my pre Boha? Či nie sú bezbožným poprením /v technickom zmysle slova/ spôsobu, akým Boh chápe ľudskú osobu podľa božského modelu a podľa vzťahov, ktoré musia jestvovať medzi nami, ktorí máme položené ako základy darovania a podelenia sa? Napomáhať spravodlivosť znamená aj obnoviť v sebe samých model trojičného vzťahu. Oslobodiť utláčaného znamená nanovo nájsť zmysel rovnakosti, do ktorej nás postavila naša situácia osôb, utvorených na obraz Boží. Bojovať za mier znamená nanovo objaviť, že sme rovnakí v našej situácii synov Otca a bratov Ježiša Krista skrze diela Ducha. Ak niet opravdivého darovania, niet ani opravdivej osoby. A čo sa protiví darovaniu – egoizmus, uzavretie sa do seba, vykorisťovanie, utláčanie – nás aj depersonalizuje v trojičnom zmysle slova. Nevyhnutnosť darovania seba, sebaobetovania, nevyhnutnosť, ktorú Spoločnosť musí jasne pochopiť, je podmienkou, aby ignácovská intuícia žila ďalej a pôsobila ďalej medzi nami.
Z tohto pojmu osoby, ktorý dosahuje svoju plnosť v darovaní, odvodzujú sa ďalšie dva mimoriadne dôležité pojmy: pojem chudoby a pojem spoločenstva. V Trojici vzájomná výmena je taká úplná, že trom božským Osobám je všetko spoločné. Je to úplné sebadarovanie, ktoré nemá inú hranicu ako tú, ktorú tvorí subsitentný vzťah vzhľadom na ostatné dve. Otec má vo vlastníctve iba darovanie svojej prirodzenosti Synovi, to je osobný vzťah otcovstva. Otec a Syn majú vo vlastníctve iba to, že sú vo vzťahu nekonečnej lásky, čo je Duch Svätý. Ježiš sa odvolával na tento božský vzťah, keď tvrdil: „všetko, čo je moje, je tvoje, a čo je tvoje, je moje“.
Ježiš je vo svojom ľudskom živote nekonečnou realizáciou schopnosti zbavovať sa, lebo „hoci má božskú prirodzenosť, nezakladal si násilne na svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, prijal prirodzenosť sluhu, stal sa podobným ľuďom a navonok bol ako človek. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži“. Ježiš, ktorého jediná osoba je božská a večne plodená Otcom, na tomto kríži pociťuje rozpad svojej ľudskej prirodzenosti a preto volá k Otcovi, že sa cíti opustený. Kristova chudoba je taká úplná, že potrebuje vôľu Otcovu, aby mohol ďalej existovať. Jeho jediným majetkom je radikálna závislosť od Otca. Jeho bohatstvom je jeho chudoba, alebo existuje len preto, že je závislý. Chudoba Syna Božieho pozostáva v tomto dvojitom postoji: prijímať všetko od Otca a všetko mu vracať vo vzdávaní vďaky. Aj my sme darom Otca Synovi: „ktorých si mi dal“ a on nás obohacuje svojou chudobou. Ježiš je chudobný, a to ako prvý a v najvyššom zmysle: prijal nás od Otca ako bratov a vracia nás Otcovi ako synov. Naša teologálna chudoba ako ľudí, a ešte viac ako rehoľníkov, pozostáva na prvom mieste v tom, že prijímame túto chudobu od Ježiša, to je, že sa otvárame daru, ktorý nám dáva Ježiš.
Avšak tieto úvahy o teologálnej chudobe nemôžu byť ópiom, ktoré by nás uspávalo a odvracalo od reálnej chudoby. Ježiš bol tiež, a to zvrchovane chudobný materiálne. Videli sme vyššie, že určitá otázka chudoby bola bodom, v ktorom sa Ignác stretal s Trojicou. Aj to sme videli, že uvažovanie o misii apoštolov, poslaných kázať v chudobe, bolo rozhodujúce a potvrdilo jeho voľbu, v čom už potom neprejavil nijaké váhanie. Potom Stanovy špecifikujú konkrétne hľadisko tejto chudoby a ich vzťahy k rehoľnému a apoštolskému životu. Ba ešte viac: je to jediný predmet, na ktorý upevňuje Ignác ešte aj druhú závoru: sľub nedotýkať sa chudoby, ak to nie je preto, aby sa ešte sprísnila; tento sľub musia skladať tí, čo majú prístup na Generálnu Kongregáciu. Je to jediné miesto, kde je možné meniť Stanovy.
Nie je preto divné, že chudoba „tak ozajstná ako aj duchovná“ je bod, okolo ktorého v Exercíciách gravituje pohyb v nasledovaní Krista. Pre nás jezuitov, čo sme si zvolili jednotlivo i kolektívne chudobu v jej najvyššom stupni, totiž v „cennejšom a významnejšom obetovaní“, táto teologálna chudoba nás musí fakticky privádzať k chudobe aktuálnej. Vo svetle trojičnej chudoby a trojičného úplného vyvlastnenia mnohé užívané výrazy nadobúdajú transcendentný význam: striedmosť, životnú úroveň vlastná počestným kňazom, život vlastný chudobným, solidárnosť s chudobnými. A objavujú sa aj so svojou hroznou ťarchou mnohé biedy našej epochy: neprekonateľná bieda jednotlivcov a národov, duchovná bieda neveriacich, mravná bieda toho, čo odvrhuje zo svojho života to, čo nejasne tuší v hĺbke seba samého. Pánovi, ktorý zavŕšil vykúpenie v chudobe, nemožno viac inak pomáhať ako v chudobe a počínajúc chudobou.
Pojem spoločenstva. Spoločenstvo je prvok rehoľného života, ktorému sa v posledných časoch vrátila jeho oprávnená a potrebná hodnota. Všetko nasvedčuje tomu, že ešte nie sú vyčerpané všetky možnosti a bohatstvá, ktoré sa nachádzajú v komunitnom fakte a že ich budúcnosť bude postupne vždy viac a viac objavovať. Nejde o nejakú transpozíciu kolektivistickej a komunitnej tendencie do rehoľného života, ktorá sa presadzuje vo všetkých oblastiach života: spoločenstvá ekonomické, politické, sociálne, nacionálne alebo internacionálne. Rehoľné spoločenstvo sa nerodí z úvah, vypožičaných zo svetského alebo časného sektoru; ba nemá na prvom mieste za základ náboženskú sublimáciu sociabilného charakteru, ktorý má každý človek. Jeho pôvod je omnoho vznešenejší. V určitom plnom zmysle môžeme povedať: congregavit nos in unum Christi amor – Združila nás v jedno láska Kristova.
Je zaujímavé, že slovo „communitas“ /spoločenstvo/ sa nevyskytuje v Stanovách ani raz, a že sa v nich nenachádza nič, čo by sa mohlo považovať za teóriu alebo spiritualitu spoločenstva. Hovorí sa v nich veľa o domoch, hovorí sa o jednote – a to s akou výrečnosťou! – o prostriedkoch ako jednotu udržať, o starostlivosti, s akou ju treba chrániť, a veľmi energickými výrazmi sa hovorí o opatreniach proti tým, čo ju narúšajú. Ignác hovorí aj o „tele“, o organizme Spoločnosti, čo je vari jeho obľúbený výraz. Je to pojem, ktorý je blízky pojmu tajomného alebo morálneho tela, a jeho hlavou a údami, a rozlíšeniami čo do koordinovania funkcií so zreteľom na cieľ, so zreteľom na poslanie.
Je zaujímavé, že Ignác – vieme z Denníka, že bol uvedený do kontemplácie trojičnej radosti, vyvolanej spoločenstvom osôb – nám zanechal v Stanovách vzácny údaj o trojičnom základe každého opravdivého rehoľného spoločenstva, základe, na ktorom musí bazírovať každý ďalší rozvoj: „Podstatným putom spájajúcim súčasne údy medzi sebou a s ich hlavou, je láska k Bohu, nášmu Pánovi. Ak sú totiž predstavený a podriadení veľmi zjednotení s božskou a zvrchovanou Dobrotou, zjednotia sa veľmi ľahko medzi sebou“. Paragraf by sa tu mohol skončiť a všetko by bolo dostatočne vysvetlené. Ale Ignác ide ďalej a odkazuje na svoje chápanie, podľa ktorého všetky veci zostupujú od Trojice. Pokračuje: „… zjednotia sa veľmi ľahko medzi sebou vďaka jedinej láske, ktorá bude zostupovať od nej /božskej a zvrchovanej Dobroty/ a bude sa rozširovať na nášho blížneho a osobitne na organizmus Spoločnosti“. U Ignáca má Spoločnosť ako globálne spoločenstvo tých, čo sa „združili v organizmus“, za základ lásku, ktorá spája tri Božské Osoby. Táto láska umožňuje, že sa zachová ako organizmus to, čo je „spoločenstvom na rozptýlenie“. Iba keď sa zachová živou plastičnosť tejto trojičnej pečate, ktorá ho utvára, len vtedy sa spoločenstvo bude môcť v budúcnosti uplatňovať v prvoradej úlohe, ktorú mu priznal Druhý vatikánsky koncil vzhľadom na obnovu rehoľného života. Len keď sa stane účinným toto puto, ktorým je láska, budú sa môcť prekonať prirodzené napätia, ktoré patria ku komunitnému bytiu: jednota a pluralizmus, dobro individuálne a dobro spoločné, dialóg a poslušnosť, súdržnosť a rozptýlenie atď.
Ako sa však môžu naše spoločenstvá inšpirovať modelom osobnej plurality Trojice? Odpoveď je jednoduchá: láskou a poslaním. Zjedinenie medzi nami odráža Božiu koinoniu v tom, že Boh nás chcel k sebe pripútať láskou, kvôli poslaniu, zverenému skrze poslušnosť, a to nielen jednotlivcom, ale aj ako participujúcim na apoštolskom podujatí, ktoré vychádza od neho.
Jednota, ktorá sa utvára medzi nami, vyrastá z božieho zámeru. Puto, ktoré nastoľuje Duch v nejakom spoločenstve, vychádza z tej istej jednoty, ktorú láska ustanovuje v lone Trojice. V rehoľnom spoločenstve sa uskutočňuje vynikajúcim spôsobom to, čo svätý Augustín tvrdil ohľadom jednoty Cirkvi: že je to vlastné dielo Ducha Svätého, v spolupráci s Otcom a Synom. Duch určitým spôsobom nastoľuje spoločnosť Otca a Syna v bytí, ktoré vlastnia komunitne obaja. Tým istým spôsobom, ako dosahuje božská jednota medzi Otcom a Synom, ako spoločnosť lásky svoj najvyšší stupeň vo vzťahu oboch s jediným Duchom, takisto aj ekleziálne spoločenstvo, a konkrétne rehoľné spoločenstvo, dosahuje svoju jednotu v Duchu a skrze Ducha. Jednotu v Cirkvi realizuje práve zosobnená láska. A musí to byť práve láska – a fakticky aj je – čo stmeľuje členov rehoľného spoločenstva.
Trojičné spoločenstvo, ako sme videli vyššie, keď sme hovorili o osobách, má tajomnú povahu a tajomnú dokonalosť. Tri osoby sa vzájomným prenikaním /circumincessio/ a vymedzením udržujú v jednote, ktorá je životom a komunikáciou bez hraníc. U nich je nielen všetko spoločné, ale aj všetky a každá z nich je božským životom, ktorý je numericky jeden, pričom vo všetkých troch nie je viac života ako v jedinej z nich, vzhľadom na to, že tri existujú skrze reálnu totožnosť v tom istom božskom bytí. U nich, a iba u nich je jednota lásky jednou podstaty. Medzi nimi ostáva iba vrcholné rozlíšenie vzťahu, osobného bytia, ktoré zaručuje božej intimite jej koinoniu. Tri Osoby sú večné, recipročne rovnaké, konsubstanciálne nielen jednotou podstaty, ale výslovne aj interakomúniou a jednotou lásky.
Lež toto spoločenstvo sa prejavuje aj uskutočňovaním ich činnosti ad extra. Žiadna z nich nepôsobí nezávisle od ostatných, lebo ani jedna nejestvuje bez ostatných. Toto nie je iba, ani len základne, nejakou požiadavkou jednoty podstaty, ale priamym dôsledkom ich dôvernej koinonie. Kristus povie: „Aj tieto skutky koná sám Otec, ktorý je vo mne“. Princípom každého pôsobenia je práve podstata alebo spoločná prirodzenosť troch Osôb: Osoby sú „kooperujúce“ ako sú aj koexistetné, lebo každá prebýva neoddeliteľne v ostatných dvoch. Dielo je spoločné, lebo je zjedinenie v bytí.
Stojí za námahu urobiť aplikáciu tohto všetkého na vtelenie Syna ako na trojičné poslanie. Ignác v Manrese už osvietený veľmi vysokou kontempláciou, nemá iný rámec ako tamten, aby vysvetlil rozhodnutie o vtelení. Poslanie apoštolov na Ježišovu misiu sa robí takisto pod trojičným znamením, ako aj potvrdenie v apoštoláte. Aj Pavol to tak chápe. U Ignáca idú poslanie a apoštolské spoločenstvo vitálnym spôsobom pospolu v trojičnej komunikácii v La Storte. Vychádzajúc od tohto môžeme tvrdiť, že jezuitské spoločenstvo podľa trojičného modelu je zjednotené ad intra úprimnou láskou, ad extra spoločenstvom apoštolskej služby, prijatej ako poslanie. Celý rozmach, ktorý by mali spoločenstvá poznať v budúcnosti – ak chceme, aby to bol rozvoj organický a nie rakovinový – musí vychádzať z týchto prvkov: láska a poslanie, ktoré nachádzajú v Trojici svoje najvyššie a najtajomnejšie vyjadrenie. Trojica je teda vrcholný, tajomný model, ku ktorému sa približujeme analógiami a habkaním, lež ku ktorému sa musíme utiekať vytrvalo, aby sme udržali Spoločnosť v stave neustálej inšpirácie, že by ona bola stále nová a stále ignácovská.
Chcem zakončiť tým, čím som začal. Uvedomujem si, že sú aj mnohé iné pojmy, nielen tie, ktoré som vyložil, a že niektoré z tých, ktorých som sa dotkol, by si žiadali širšie vysvetlenie. Na to ponúkajú Fontes Narrativi dejín Spoločnosti rozsiahly materiál. Existuje naviac o každom bohatá bibliografia. Čo som si zaumienil ja, bolo vrhnúť určité svetlo na vzťah, ktorý majú mnohé z týchto pojmov, nakoľko patria do ignácovskej charizmy, s výzvou a Ignácovým prijatím v lone najvyšších trojičných komunikácií, a tak ich oživiť vo vedomí dnešných jezuitov, otvárajúc tak cestu k obohateniu v chápaní a praktizovaní ignácovskej charizmy. To je však len východisko. Pozývam teda teológov a odborníkov v ignácovskej špiritualite, aby rozšírili a prehĺbili tieto štúdie.
Ak kontemplácia tajomstva najsvätejšej Trojice umožnilo Ignácovi dôjsť k praktickým rozhodnutiam, prispôsobeným potrebám jeho epochy – založenia Spoločnosti z jej presne určenou charizmou – osvetlenie tohto faktu a postavenie sa do toho istého svetla nám umožní, že oživíme v celej jej čistote túto charizmu, a že sa urobíme schopnejšími, aby sme odpovedali na potreby nášho času. Ak konáme takto, dosiahneme, ako si to želal Druhý vatikánsky koncil, svoju prispôsobenú obnovu návratom k najhlbším prameňom nášho pôvodu ako rehoľníkov.
Kladieme si otázku, či nepomer medzi šľachetným úsilím, vynaloženým v Spoločnosti v týchto posledných rokoch, a pomalosťou, akou postupuje očakávaná vnútorná obnova ako aj v niektorých oblastiach apoštolské prispôsobenie potrebám našej epochy – je to téma, ktorá ma často zamestnávala – netreba pripisovať tomu, že angažovanosť v nových a intenzívnych experimentoch prevažovala nad teologickým a duchovným úsilím, ktoré malo objaviť a v nás reprodukovať dynamiku a obsah vnútornej cesty nášho zakladateľa, ktorá vedie priamo k najsvätejšej Trojici a zostupuje od nej ku konkrétnej službe Cirkvi a pomáhaniu dušiam.
Nebude sa niekomu zdať, že toto všetko je predmet priam abstraktný a vzdialený od realít každodenného života? Takýto postoj by bol zatváraním očí pred najhlbšími základmi našej viery a samého zmyslu nášho jestvovania. Boli sme stvorení na obraz a podobu Boha, ktorý je jeden a trojí. Náš život milosti je účasťou na tomto Božom živote. A naším údelom je, aby sme sa uberali skrze vykúpenie Synom v Duchu Svätom do slávy Boha Otca. Kristus, pre ktorého a s ktorým sme služobníkmi, má poslanie, aby nás viedol k Otcovi a aby nám posielal Ducha Svätého, ktorý nám pomáha v našom posväcovaní, to je v zdokonaľovaní tohto Božieho života a nás. Hľa, toto sú tie veľké reality!
Ako služba, začlenená do sveta, živí našu apoštolskú horlivosť, lebo nám dáva poznať skutočnosti a potreby, uprostred ktorých sa vykonáva vykúpenie a posvätenie našich bratov, tak zase chápanie významu, aký má Trojica vo vzniku našej charizmy, nám zaisťuje vitálnu účasť na tomto Božom živote, ktorý je poznaním a láskou, ktorý dáva apoštolskej horlivosti elán vo správnom smere. Ba viac: na rovine pozemských skutočností skúsenosť potvrdzuje, a naviac prehlbuje poznanie; avšak na rovine duchovnej kontemplácie živé poznanie Boha je účasťou radosťou. „Via ad Illum“, „cesta k nemu“, ako je kvalifikovaná Spoločnosť v Náčrte Júliusa III, je cestou k Trojici. Toto je cesta, po ktorej sa musí uberať Spoločnosť; je to dlhá cesta, ktorá sa skončí iba vtedy, keď dôjdeme k plnosti Kristovho Kráľovstva. Lež cesta je vyznačená a my, sledujúc stopy Kristove, musíme po nej ísť, osvietení a posilnení Duchom, ktorý v nás prebýva.
Áno. Vznešené tajomstvo Trojice musí byť uprednostnenou témou našich myšlienok a našich modlitieb. Toto poznanie nie je v ničom čímsi novým. Nadal, najväčší znalec ignácovskej charizmy toto pozvanie adresoval celej Spoločnosti už viac ako pred štyrmi storočiami. Jeho hlas prichádza aj k nám. „Považujem za isté, že toto privilégium, udelené nášmu Otcovi Ignácovi, bolo dané aj celej Spoločnosti; a že jeho milosť modlitby a kontemplácie bola daná aj pre nás všetkých v Spoločnosti a že je teda viazaná na naše povolanie. Z tohto dôvodu vkladajme dokonalosť našej modlitby do kontemplácie Trojice, do lásky a jednoty lásky, ktorá zahrňuje službami nášho povolania aj blížneho“.