Pedro Arrupe S.J: Trojičná inšpirácia Ignácovskej charizmy (5. časť)
V. V trojičnom svetle: ignácovská charizma
Keď zatvoríme tých 25 strán, nad ktorými sme uvažovali o oslňujúcom trojičnom svetle, ktoré ich preniká a keď tušíme, aký to musel byť len „dosť veľký zväzok“, v ktorom boli zachytené „väčšinou videnia, ktoré dostával na potvrdenie niečoho zo Stanov“, človek sa nemôže nedostať do rozpakov nad týmto celkom jednoduchým konštatovaním: Ignác v Stanovách ani len raz nespomína Najsvätejšiu Trojicu! Tento jednoduchý fakt nám hovorí o tom, aká bola jeho diskrétnosť, poníženosť a múdrosť. A práve preto musíme my týmto trojičným svetlom – keď už poznáme jeho tajomstvo – osvetliť prvky ignácovskej charizmy, ak chceme pochopiť jej najvyšší vzťah.
Z Ignácovho svedectva máme istotu, že mnohé z konkrétnych zložiek nášho spoločného života /vylúčenie chórovej modlitby a hábitu – „na hábite málo záleží“ – /a putovanie ako skúšku treba dať do súvisu „so záležitosťou, ktorá sa ma týkala v Manrese“. Nadal hovorí ešte všeobecnejšie a odvoláva sa na svoje dôverné rozhovory so zakladateľom: „Keď sa ho pýtali, prečo to alebo ono nariadil, zvykol odpovedať: odvolávam sa na Manresu“. Aj ako generál vo svojom spôsobe konania sa riadil tým, čo videl v Manrese. Nadal ide vo svojich úvahách tak ďaleko, že uzatvára, že v La Storte svätý Ignác mal praeclarissimam futuri instituti intelligentiam – žiarivé pochopenie budúceho rehoľného zriadenia, o čom som sa zmienil vyššie. Nechcel by som sa pustiť do maximalistického výkladu týchto Nadalových generických tvrdení, o čom existuje bohatá literatúra. Naopak, myslím si, že je zvrchovane dôležité podčiarknuť trojičný pôvod viacerých orientácií Ignácovej charizmy, ako to môžeme dedukovať zo zážitku pri Cardoneri, v La Storte a z jeho duchovného Denníka.
Služba a poslanie. Pohrúženie sa do trojičného svetla, s jeho darmi vliateho poznania a vliatej lásky neviedlo Ignáca k snúbeneckej mystike alebo k premieňajúcej jednote, k čomu dospeli iní kontemplatívni ľudia. Ignácovo obrátenie a jeho premena pri Cardoneri ho mohli strhnúť k pustovníckej špiritualite, vyplnenej pokáním a kontempláciou. Že to tak nebolo, treba to pripísať v prvom rade jeho prirodzeným skonom angažovať sa s nadšením, ako aj jeho dvorskej a vojenskej výchove. Lež treba to pripísať predovšetkým zámeru Božiemu a posolstvu, obsiahnutému v osvieteniach, ktorými bol vyznačený.
Osvietenia pri Cardoneri je virtuálne výzvou k činnosti. Ignác prejde od kontemplácie Trojice ku kontemplácii diel Trojice a napokon túžil, aby bol prijatý k spolupráci na tejto činnosti Trojice. Je to mystika, ktorá ho ženie do činnosti. Lebo to, čo sa mu zjavuje pod nejasnými pojmami, ktoré sa budú postupne spresňovať a obohacovať od Cardonera /1522/ cez La Stortu /1537/ až do obdobia Denníka /1544/ a až do smrti /1556/, je „pochopenie v lone samej Trojice tajomstva, ktoré ohlásil svätý Pavol o vychádzaní bytostí od Boha a o ich návrate k nemu. Práve v tomto pohybe zostupovania a vystupovania vidí Ignác zapísané tajomstvá stvorenia, pádu, vykúpenia a Cirkvi. Ale v tejto perspektíve sa mu zjavuje predovšetkým sám Kristus. V Kristovi nevidí v prvom rade model, i keď akokoľvek dokonalý, takej alebo onakej jednotlivej činnosti ako chudoby, poníženosti, trpezlivosti, horlivosti, atď…, ale jeho osobnú vlastnosť Syna alebo Poslaného od Otca. Kristus je pre Ignáca predovšetkým ten, čo si vždy uvedomuje, že vychádza od Otca a k nemu sa vracia a nepretržite kontempluje Otcove zámery, aby v nich rozoznával takpovediac v dokonalej indiferencii srdca a v otvorenosti ducha, bez toho, aby vopred kládol nejaké hranice, to čo Otec očakáva od neho pre naplnenie jeho diela a jeho väčšieho oslávenia“ /114/.
To nie je platonická kontemplácia, ale kontemplácia, ktorá vytrháva z Ignácovho srdca odpoveď. Kristovo dielo musí pokračovať, a síce pokračovať s tými istými charakteristickými znakmi, ako ho vykonával Kristus: bezpodmienečné, všeobecné poslanie, v „kenóze“ – čo zahrňuje v sebe chudobu, poníženosť a kríž – a v neprestajnom spojení s Otcom.
Ignác sa cíti vnútorne hnaný, aby spojil svoj život s týmto osudom. Rozoznávaním a voľbou životného stavu, meditovaním o Kráľovstve a o Dvoch zástavách – bezprostredne po „tom tak veľkom osvietení“ – odpovedá na výzvu. Bude človekom väčšej služby Bohu. Pri Cardoneri komunitná dimenzia nebola ešte prítomná, ako ani kňazský charakter. Či však predsa nehovoríme už o veciach, ktoré sú Spoločnosťou?
Videli sme, aký pokrok sa nachádza v La Storte ohľadom tejto služby: jej prijatie Trojicou, komunitná dimenzia, kríž, rímska orientácia, meno. Nám tu nejde o monografiu o službe /alebo jej ekvivalente: „Božej sláve“, ale o osvetlenie jej trojičnej inšpirácie. Duchovný Denník prezrádza, že Ignác chápal všetko ako čosi, čo vychádza z Trojice a vracia sa k nej ako vonkajší obraz vnútorného vzájomného prenikania. Cíti, že je povolaný, aby sa pridružil k tomuto dielu a aby slúžil.
Ignác hľadá východisko a cieľ svojho rozoznávania práve v Trojici, v postoji, úctivosti a rešpektu, čo je postoj služobníka voči svojmu pánovi, služobníka, ktorý si je vedomý, že mu bolo zverené poslanie, ktoré má splniť. Každé rozoznávanie sa robí vo funkcii služby, pretože neohraničený rozsah úsilia ako aj nekonečný počet prostriedkov na jej splnenie si vyžadujú kritérium obmedzenia a aplikácie.
Ignác, keď už raz urobil obetovanie, dvíha sa k Trojici „nie, aby ešte dostal nejaké potvrdenie čohosi, ale aby sa pred Najsvätejšou Trojicou splnilo to, čo sa vzhľadom na väčšiu službu Trojici týka mňa, atď., a to, čo najúčinnejšou cestou“. „Najúčinnejšia cesta“ – je to plná disponovanosť. Ako konáre vyrastajú z kmeňa, tak z tejto „väčšej služby“, ktorá sa má vykonať „najúčinnejšou cestou“, odvádzajú sa charakteristické znaky Ignácovej apoštolskej služby: „Podľa úmyslu si nekladieme hranice, lež stále počítame s najväčšou Božou slávou a so stálym napredovaním v láske; prostriedky sú také, že ich možno používať v skromnej službe jednoduchého kňaza.“ Niet ministéria, ktoré by sa nachádzalo mimo apoštolského podľa Spoločnosti, niet človeka, ktorý by to ministérium nemohol využívať, niet počestného prostriedku, ktorý by bol vylúčený, niet takého výsledku, ktorý by disponoval do úsilia dosiahnuť v budúcnosti niečo viac.
Ignác dostal aj iný poznatok: „ako ponajprv Syn poslal apoštolov kázať v chudobe a ako ich potom Duch Svätý, keď im dal svojho ducha a jazyky, utvrdil. A ako keď Otec a Syn posielajú Ducha Svätého, všetky tri Osoby spolu potvrdzujú toto poslanie“. Bola to celá teológia poslania, ktorú si Ignác naplno osvojil: Kristus posiela, Duch Svätý utvrdzuje svojimi darmi na slávu Otcovu. To je rozšírenie „dychu“ ad extra, ktorým Otec a Syn „posielajú“ večného Ducha.
V apoštolskej službe, chápanej v takej veľkosti v trojičnom svetle, ľudská malosť by sa musela stratiť. Ignác dáva tejto službe sily hierarchický rámec ako aj vojenskú motiváciu: „bojovať za Boha, vojsko Kristovo, čo bojuje“, ale posledné odvolanie sa, ktoré nasleduje, a to je odvolanie trojičné:
– V apoštolskej poslušnosti, ktorou sme povinní na prvom mieste Najvyššiemu Veľkňazovi: „aby sme boli istejšie vedení Duchom Svätým“. K tomu istému Duchu sa treba obracať kvôli rozoznávaniu vo chvíli vstupu do Spoločnosti, lebo to je Duch, čo volá.
– V rozoznávaní čo do konkrétnych orientácií tak pre osobný ako aj komunitný život, ktorý má svoj prameň pri Cardoneri.
– V normách pre výber služieb, ktoré by zaručovali charakteristické znaky apoštolského poslania, ako bolo ono pochopené pri Cardoneri.
– Jedna podstatná značka ignácovskej charizmy celkom jasne trojičného pôvodu vo videní v La Storte, je táto: Krista načim nasledovať v poníženosti a s krížom. Ignác to tak pochopil a komentárom tejto perspektívy je téma jeho konverzácie s Favrom a Laínezom, len čo vyšli z kaplnky a približovali sa k Rímu.
Prenasledovania budú nevyhnutné, aby sa zachoval bojový charakter Spoločnosti a v tomto zmysle si Ignác želal, aby Spoločnosti nikdy nechýbali. Ony sú aj preskúšaním vernosti Kristovi a znamením, že jezuiti „nie sú z tohto sveta“. Ignácov život, popretkávaný súdmi a rozsudkami – ktoré Ignác často vyžadoval nástojčivo, lebo väčšia služba vyžadovala, by bol oslobodený spod obžaloby – mu poskytol skúsenosť, že cesta v nasledovaní Krista je posiata nepriateľstvami. Svojou zvyčajnou náklonnosťou k reflexii spozoroval, že prenasledovania ho stíhali iba vtedy, keď sa vzďaľoval od apoštolátu.
Avšak kríž, ktorý ukladal Pán svojim ľuďom, neobsahoval len vonkajšie prenasledovanie. Obsahoval aj, a to na prvom mieste, nasledovanie Pána v poníženosti, chudobe, sebazapieraní. Kríž predpokladal, že sa ľudia odpútajú od všetkého, zahrňujúc do toho česť a dobrú povesť, že budú úplne zdiskreditovaní, keď spája toto sebazapieranie a tento kríž s prívlastkom „najmenšia“, ktorý hovorí o podradenosti: „Základom Spoločnosti je Ježiš Kristus s krížom pre spásu duší, ako to bolo ukázané nášmu blaženému Otcovi, keď ho Boh Otec pridružil k svojmu Synovi. Z toho vyplýva, že Spoločnosť, aby bola ako Ježiš Kristus, náš základ a naša hlava – ktorého musíme duchovne nasledovať, najmä v jeho tichosti a poníženosti – volá sa „najmenšou“ Spoločnosťou Ježišovou. Ignác vždy nazýval takto Spoločnosť, keď šlo o záležitosti a poslanie najvyššej dôležitosti.
Niet lepšej syntézy toho, čo v La Storte naučil Ignáca Kristov kríž ako tento odsek z Nadala, ktorý by bol vhodným predmetom pre široký výklad, plný myšlienok o Spoločnosti, o biblii a teológii: „Je to pomoc, keď sa cvičíme, uvažujeme a pociťujeme, že nasledujeme Ježiša Krista, ktorý nesie ešte svoj kríž v bojujúcej Cirkvi, Ježiša Krista, ktorému nás dal jeho večný Otec za sluhov, že ho nasledujeme so svojimi vlastnými krížami, a že od sveta chceme iba to, čo chcel on a čo si on vzal, to je chudobu, pohanenie, útrapy, bôle, až na smrť, spĺňajúc poslanie, kvôli ktorému ho Boh poslal na svet, a ktorý bol spásou a dokonalosťou duší, v úplnej poslušnosti a dokonalosti vo všetkých čnostiach. Náš kríž je však veľmi ľahký, lebo už má jas a slávu víťazstva nad smrťou, jas a slávu Ježišovho vzkriesenia a vystúpenia do neba“.
V charizme Spoločnosti je trojičnou aj tá charakteristická vlastnosť, ktorá sa vyjadruje ako „byť kontemplatívny v činnosti“. Je to udivujúce, keď zisťujeme, že súčasne s mystickými zážitkami, o ktorých nám hovorí Denník, Ignác neprestával vykonávať svoje zvyčajné práce: riadenie Spoločnosti, široká korešpondencia, prijímanie a vykonávanie návštev a iná apoštolská činnosť. V týchto dňoch založil dom svätej Marty ako útulok pre rímske prostitútky, vyjednával s pápežom, aby bolo zrušené obmedzenie počtu profesov na 60, založil dom pre katechumenov atď. Žiadna z týchto vecí neodvrátila Ignáca od jeho dôverného vzťahu k Trojici: mnohé z týchto mimoriadnych milostí dostal v predsieňach kardinálov, ba aj na ulici.
Kontemplácia a činnosť nie sú nezlučiteľné. Keď Nadal referoval o spôsobe, ako bol Ignácov duchovný život, najmä v jeho posledných rokoch, sústredený na Trojicu, skončil takto: „Tento druh modlitby, ktorý dosiahol z veľkého privilégia Božieho takým výnimočným spôsobom náš Otec Ignác, umožnil mu pociťovať Božiu prítomnosť, a keď pracoval, hovoril, vychutnával duchovné veci vo všetkých veciach, pretože bol kontemplatívny v činnosti /čo vysvetlil on sám, keď hovorieval, že treba Boha nachádzať vo všetkých veciach“. Ignác sa usiloval „naučiť Spoločnosť, že jej modlitba nemá byť špekulatívna, ale praktická“. Nadal hovoril o tej istej veci, keď prechádzal Európou a rozširoval Stanovy a odovzdával rodiacim sa spoločenstvám autentický spôsob konania Spoločnosti. V Alkale povedal: „Modlitba a samota bez vonkajších prostriedkov pomáhania dušiam sú vlastné mníšskym špiritualitám, pustovníkom, nie však nášmu rehoľnému zriadeniu. Ten, čo vyhľadáva samotu a len modlitbu, ten, komu vyhovuje pustovníctvo a stráni sa ľudí a aj komunikácie s nimi, a nie je im užitočný, ten nezodpovedá nášmu povolaniu, pre takého sú kartuziáni, lebo to je ich povolanie. Naše povolanie vyžaduje viac než len pomáhať sebe samému, a milosť našej špirituality nám k tomu dopomáha“. A trochu ďalej: „Nech si nikto nemyslí, že v Spoločnosti mu Boh pomáha iba pre jeho vlastné dobro“. Ignáca viedlo k apoštolskej činnosti práve kontemplovanie trojičných tajomstiev. Duchovná cesta Ignácova, ako sa javí v kľúčových pasážach Denníka sa začína tým, že „pozerá hore“ a hľadá u Boha svetlo a pôvodný obraz, no nezostáva tam stáť, ale „zostupuje k receptu“ ako ho nasledovať uprostred pozemských realít. Pozdvihnúť sa k Stvoriteľovi cez stvorenie je jednou formou modlitby, ktorá Ignácovi určite nebola neznáma. Ale ignácovsky špecifickejšie je toto „zostupovanie“ zhora k stvoreniam, ako cieľ božskej činnosti. Nadal pri svojej prvej návšteve Španielska 1553 nástojí na fakte, že to isté si musí osvojiť každý jezuita podľa vlastných okolností: „chuť a príťažlivosť k modlitbe, ktorá ženie do utiahnutosti a do samoty, ktorá nie je nevyhnutná, taká modlitba sa nezdá byť vlastnou modlitbou Spoločnosti, ale takou je tá, ktorá ženie do praktizovania povolania a do duchovnej služby.“
Ak však modlitba musí mať za následok apoštolskú činnosť, aj táto takisto musí obohacovať a podporovať modlitbu. To je tá slávna Nadalova teória cyklu činnosť – kontemplácia: „To je cyklus, o ktorom zvykneme hovorievať, že je potrebný pre služby Spoločnosti; čo robíte pre blížneho a služba, ktorú tak preukazujete Bohu, sú vám nápomocné pre modlitbu a zaneprázdnenia, ktoré sa vás týkajú; a táto tak veľmi dôležitá pomoc spôsobuje, že potom sa budete venovať blížnemu s dušou šľachetnejšou a s väčším osohom. A takto časom jedno cvičenie pomáha druhému a naopak.“
Rád by som pripojil jednu poznámku, ktorú považujem za potrebnú: nezdá sa mi byť objektívnym, keď sa ignácovská špiritualita charakterizuje svojou asketickou dimenziou, čo sa robilo či uvedomene alebo neuvedomene hádam viac v minulých obdobiach než dnes. Ignácovská špiritualita je súbor hybných síl, ktoré vedú súčasne k Bohu a k ľuďom. Je to účasť na poslaní Poslaného od Otca v Duchu cez službu, ktorá vždy prekonáva seba samú, láskou, so všetkými možnými spôsobmi, v napodobňovaní a nasledovaní toho Ježiša, ktorý chcel navrátiť všetkých ľudí a celé stvorenstvo do slávy Otca.
Tým sa však prirodzene nechce povedať, že nejestvuje ignácovská askéza. Naopak: toto povolanie je tak vznešené, že ten, čo počuje jeho výzvu, musí sa naň tak dišponovať, že zničí v sebe samom sebazapieraním a očisťovaním každého neporiadku všetko, čo mu prekáža žiť ho podľa miery milosti, ktorej sa mu dostalo. Ignácov životopis nám dáva príklad tohto očisťovania. Duchovné cvičenia nám poskytujú metódu ako uskutočňovať toto očisťovanie v sebe a ako ho dosiahnuť u blížneho. Ignácovská trojičná mystika a ignácovská askéza tvoria neoddeliteľnú dvojicu. Denník je iba exemplárnym prípadom metódy voľby Exercícií, ako nájsť Božiu vôľu: stretávame sa v ňom s tou istou duchovnou nábožnosťou a s tými istými slzami, s tými istými pocitmi úctivosti a rešpektu, to isté utiekanie sa k sprostredkovateľom ako aj na stránkach Exercícií.