Meditácia o troch hriechoch – predstavenie miesta (DC 47)
„1Prvá predohra je predstaviť si miesto – videnie miesta (kompozícia). Tu je všimnúť si, že vo viditeľnom pozorovaní alebo meditácii, tak ako kontemplovať Krista nášho Pána, ktorý je viditeľný, kompozícia (rekonštrukcia miesta) bude vidieť, s pohľadom predstavivosti, hmotné miesto, kde sa nachádza vec, ktorú chcem kontemplovať. Hovorím hmotné miesto, tak ako chrám alebo vrch, kde sa nachádza Ježiš Kristus alebo Naša Pani, podľa toho, čo chcem kontemplovať. V neviditeľnej, ako je v tejto, o hriechoch, rekonštrukcia – kompozícia bude vidieť s pohľadom predstavivosti a uvažovať ako je moja duša uväznená v tomto tele podliehajúcemu rozkladu a celkom pripravená v tomto údolí, ako vyhnaný uprostred násilných zvierat; hovorím celkom pripravená duša a telo.“ (DC 47)
Vo všeobecnosti môžeme povedať, že sv. Ignác ponúka exercitantovi spôsob, ktorý pozostáva v tom, ako sa znovu postaviť do prítomnosti Boha, aby exercitant disponoval celé svoje bytie pred Bohom tak, aby sa pripravil na vstúpenie do jednoduchého a srdečného dialógu s Ním. Túto skutočnosť nám približujú niektoré tzv. Direktóriá.
Páter Diego Miró, jeden z prvých vynikajúcich znalcov Duchovných cvičení píše: „ Pri rekonštrukcii miesta (pri videní miesta), človek si predstavuje, že je prítomný na mieste, kde sa stala udalosť alebo na inom vhodnom mieste. A pozerá s očami obrazotvornosti, na všetko čo sa tam nachádza, čo sa tam hovorí alebo robí. A rovnako toto bude môcť považovať, rovnakým spôsobom za prítomné pre seba na mieste, kde je. Často toto posledné je lepšie. Ale pri takej rekonštrukcii miesta, nie je potrebné zdržať sa príliš dlho, aby si nevyčerpal myseľ, ale prešiel k navrhnutej meditácii.“ (Direktórium 23:66)
V podobnom duchu hovorí aj tzv. Oficiálne Direktórium z roku 1599: „ Majú sa vysvetliť predohry: Tu sa musia vysvetliť prípravy, ktoré sa predpisujú vo všetkých cvičeniach, zvlášť, čo je predstava miesta; čo nie je nič iné než fantázia vidieť miesta, na ktorých sa odohráva udalosť, o ktorých rozjímame, napríklad chliev, kde sa narodil Kristus alebo veľké prestreté večeradlo, kde umýval apoštolom nohy alebo horu, kde trpel.“ (Direktórium 43:121) Toto Direktórium tiež upozorňuje, aby sa exercitant pri predstave miesta príliš nevyčerpal, ale aby sa sústredil najmä na meditáciu, na ktorej spočíva hlavný úžitok. (porov. Direktórium 43:124)
Predstava miesta alebo rekonštrukcia miesta veľmi pomáha k tomu, aby si exercitant udržal pozornosť, aby sa z ľahkosťou vrátil na miesto odkiaľ vyšiel. Sv. Bonaventúra v úvode ku Kristovmu životu hovorí: „Ak chceš mať z týchto vecí úžitok, prenes sa celým srdcom, horlivo a s radosťou do prítomnosti toho, čo Pán Ježiš hovoril a konal, ako by si to na vlastné oči videl a na vlastné uši počul, a pritom nechaj bokom všetky starosti a záležitosti. (porov. Direktórium 31:93; 43:122)
V Duchovných cvičeniach sv. Ignác priamo nevysvetľuje, čo má na mysli pod slovom kompozícia – rekonštrukcia miesta. Podáva len rôzne spôsoby, ako ju robiť – DC 47. Akoby chcel tým naznačil, že toto slovo nepotrebuje osobitné vysvetlenie. Výsledok spájania vecí, komponovania, je zložené bytie, celok, vec, ktorá je komponovaná, zjednotená a usporiadaná. To sa spomína dvakrát, keď sv. Ignác žiada exercitanta, aby uvažoval, že jeho duša je v tele podliehajúcom rozkladu, a že jeho celok duša a telo je ako vyhnanstvo na zemi, ktoré sa musí žiť uprostred násilných zvierat. Kompozícia znamená nielen to, že človek sa robí jedným celým bytím, ale tiež sa zjednocuje s okolitou realitou. Znamená tiež vnútornú jednotu a harmóniu s vonkajšími okolnosťami.
Túto predohru možno vykonať dvoma spôsobmi. Tieto dve metódy sú veľmi odlišné. Všeobecne ak exercitant bude kontemplovať alebo meditovať o niečom viditeľnom, napríklad o Kristovom živote, kompozíciu vykoná tak, že vidíme miesta, kde Kristus žil. Ak obráti pozornosť na niečo neviditeľné, napríklad na skutočnosť hriechu, kompozícia bude mať formu krátkej úvahy.
V prvom týždni kompozície prvého a druhého cvičenia sú rovnaké: s imaginatívnym pohľadom (pohľadom predstavivosti). Exercitant bude pozerať a uvažovať, že jeho duša je uväznená v jeho porušiteľnom tele, a že celé jeho ja je v tomto údolí akoby vo vyhnanstve uprostred násilných zvierat. Touto kompozíciu si má exercitant uvedomiť, že je padlým človekom, že pôvodná nevinnosť je preč a jej miesto zaujalo porušenie, že už nežije v raji, ale vo vyhnanstve.
(spracované podľa Darío López Tejada SJ: Los ejercicios espirituales de san Ignacio de Loyola.Comentario y texos afines, s.246-250; Wiliam A. M. Peters SJ, Duchovné cvičenia sv. Ignáca. Predstavenie a výklad.)