Z osobnej skúsenosti Ignáca a prvých spoločníkov zostala načrtnutá duchovná línia, ktorá prenikala všetky aktivity prvých jezuitov, a ktorá sa zachovala ako definitívne dedičstvo v Spoločnosti Ježišovej: duchovné rozlišovanie. Toto je to, čo sa naplno vyjadruje v Duchovných cvičeniach, v Konštitúciách, v listoch a v iných ignaciánskych dokumentoch. Rozlišovanie taktiež dalo originálnu tvár ignaciánskej poslušnosti.

a)      v Duchovných cvičeniach

V Duchovných cvičeniach sa vyjadruje najoriginálnejší a zároveň najjednoduchší základný návrh rozlišovania. Keď chceme podrobne preskúmať a vystihnúť myslenie Ignáca, musíme sa vrátiť na začiatok jeho Duchovných cvičení a všimnúť si prvú poznámku DC, veľmi jednoduchú a jasne vyjadrenú. Ignác hovorí, že Duchovné cvičenia sú na to, aby sa duša „pozbavila všetkých nezriadených náklonností a aby po ich zbavení hľadala a našla Božiu vôľu v usporiadaní vlastného života na spásu svojej duše“. (por. DC 1) Ide o hľadanie a nachádzanie spásnej vôle Boha, aby sa plnila, nech by to bolo pri voľbe životného stavu, ak sa ešte neurobil (169-188) alebo pri reforme osobného života (189) alebo, aby sa utvrdilo v nasledovaní Krista alebo špecifického povolania, podľa osobnej situácie každého jedného človeka.

Tiež je jasné, že nevyhnutnou podmienkou pre nasledovanie tejto vôle je „odstrániť zo seba všetky nezriadené náklonnosti“, ktoré zabraňujú alebo spomaľujú plnenie uvedenej vôle, a tak dosiahnuť úplnú aktívnu disponibilitu. Hľadanie Božej vôle tak môžeme vidieť v Duchovných cvičeniach od zhora až dolu. Hľadanie Božej vôle a nasledovanie bude vyžadovať zo strany exercitanta veľkú odvahu, veľkodušného ducha a slobodu, aby všetko robil v súlade s jeho najsvätejšou vôľou. (por. DC 5) A vo vrcholných momentoch sa Ignác znovu vráti k tomu, aby mu pripomenul, že cieľom je „plniť jeho najsvätejšiu vôľu“ (por. DC 91), a keď je treba prijať dôležité rozhodnutia, že je treba vybrať si tie, ktoré sú v súlade s jeho najsvätejšou vôľou. (por. DC 180)

Táto Božia vôľa sa k nám prihovára predovšetkým cez „Slovo, ktoré sa stalo telom“, cez Ježiša z Nazaretu, v ktorom sa ukrýva Božie tajomstvo. Najtypickejšími ignaciánskymi vyjadreniami, ktoré nám hovoria o Božej vôli sú: väčšia sláva Božia, väčšia služba Božia, väčšia služba chvála. Božia vôľa, ktorá sa hľadá, je preniknutá, ako sme už hovorili, dynamizmom „magis“, ktorý sa zjavuje špeciálnym spôsobom v Duchovných cvičeniach, v najdôležitejších meditáciách:

-          „výhradne si želám a vyberám to, čo ma viac vedie ku cieľu, pre ktorý sme stvorení“ (DC 23).

-          „tí, ktorí budú chcieť prejaviť väčšiu oddanosť a viac sa vyznamenať v úplnej službe svojho večného Kráľa“ (97).

-        „prosiť o prenikavé poznanie Pána, ktorý sa pre mňa stal človekom, aby som ho viac miloval a nasledoval“ (DC 104).

-          „aby som mohol lepšie nasledovať a napodobňovať nášho Pána“ (DC 109).

-          „tým, že si želám viac poznať Vtelené Božie Slovo, aby mu viac slúžil a nasledoval ho“ (DC 130).

-          „strpieť poníženia alebo potupu, aby som ho v nich viac napodobňoval“ (DC 147).

-          „aby som napodobňoval a viac sa podobal Kristovi“ (DC 167).

-          „tretí spôsob pokory, aby ho viac napodobňoval a nasledoval“ (DC 168).

-          „nasledovať toho, ktorého budem môcť viac cítiť na slávu a chválu Boha Nášho Pána“ (DC 179).

-          „prosiť o to, čo by bolo viac na jeho chválu a slávu“ (DC 180), atď.

Ignác vyžaduje alebo predpokladá taký postoj, ktorý nie je podpriemerný. Stále vyžaduje, aby sa človek neustále pýtal: „A čo ešte, Pane?“. Láska ku Kristovi rastie v takej miere, v akej sa viac vytvára potreba identifikovať sa s Ním, s jeho postojmi a hlbokými citmi, či dojmami, s jeho disponibilitou pred vôľou Otca.

b)      v Konštitúciách

Hľadanie Božej vôle, ktoré sa odkrýva na každom kroku v Duchovných cvičeniach, prechádza tiež všetkými stránkami Konštitúcií ako nervový systém, ktorý zasahuje všetkých členov, aby im dal život a pohyb. A napokon, Konštitúcie nie sú ničím iným, než predĺžením a aplikáciou ignaciánskej spirituality.

Hľadanie Boha je v zasvätenom živote zamerané na poslanie, s vlastným štýlom komunity, so skúsenosťou Boha v konaní, s vhodnou a primeranou formáciou. Celé Konštitúcie sú preniknuté týmto duchom rozlišovania. A dokonca to isté slovo je výslovne napísané v mnohých situáciách, či okolnostiach od Examenu až po Desiatu kapitolu. Iba v Ôsmej kapitole chýba toto vyjadrenie.

Pre všetky dôležité rozhodnutia v živote jezuitu, aby sa vždy hľadala a našla Božia vôľa, napríklad pri prijímaní kandidátov (Konštitúcie 142), ako aj pri prepúšťaní (Konštitúcie 209, 219), tiež pri povolaní zložiť sľuby (Konštitúcie 522, 523), bude potrebné obrátiť sa na rozlišovanie. Tým viac bude potrebné rozlišovanie, čím ťažšie a pochybnejšie by bolo riešenie alebo vyjasnenie. Bude treba pristúpiť v tomto čase s väčšou intenzitou k modlitbe a ku konzultácii s osobami, ktoré by mohli priniesť svetlo. (Konštitúcie 211)

Poslanie spoločníkov na rôznych miestach a práce, je jedna z dôležitých úloh superiora. Nie je vždy ľahké rozhodnúť, pretože je mnohorakosť a rôznorodosť potrebných apoštolátov. Preto Ignác ponúka v Konštitúciách malý traktát o rozlišovaní: „Aby sa mohlo ľuďom na mnohých miestach ľahšie pomáhať v ich duchovnej potrebe a aby to bolo aj bezpečnejšie pre tých, čo sú na to určení [A], predstavení Spoločnosti [B] budú môcť s právomocou udelenou od Najvyššieho veľkňaza poslať kohokoľvek zo Spoločnosti ta, kde to podľa ich názoru bude najvýhodnejšie [C], pričom tí, čo sú takto poslaní, ostávajú k dispozícii Svätej stolici. Avšak mnohým, čo si žiadajú našich, ide skôr o splnenie vlastných duchovných povinností voči svojmu stádu a o iné menej naliehavé potreby, dosť vzdialené od nášho cieľa, ako o spoločné a všeobecné potreby. Preto sa generálny predstavený alebo jeho splnomocnenec v tejto veci musí pri zverovaní týchto poslaní svedomite starať, aby so zreteľom na miesto [D], prácu [E], osoby [F], bližšie okolnosti [G], časové trvanie [H] urobil také rozhodnutie, aby to čo najlepšie zodpovedalo väčšej Božej službe a všeobecnému dobru. Predstavený sa má rozhodovať týmto celkom priamym a najúprimnejším úmyslom pred tvárou Boha, nášho Pána. Ak by sa mu to pre ťažkosť alebo závažnosť rozhodnutia zdalo potrebným, nech zverí vec Bohu a nech ju zahrnie do svojich modlitieb a porúča ju do modlitieb a omší domácich. Potom nech sa poradí podľa svojho dobrozdania s jedným alebo s viacerými zo Spoločnosti, ktorých má naporúdzi. Napokon nech sám urobí príslušné rozhodnutie o poslaní a iných okolnostiach, ako to bude považovať za vhodnejšie na väčšiu Božiu oslavu. Ten však, koho sa poslanie týka, má povinnosť nič sám od seba nepodnikať pri rozhodovaní, či ísť alebo ostať na mieste, lež má sa dať úplne k dispozícii [I] predstavenému, ktorý ho usmerňuje v Kristovom mene na väčšiu službu Bohu a na jeho oslávenie. A takisto nesmie nikto nič podnikať, aby iní ostali na svojom mieste alebo aby boli z neho odvolaní [K], ak to nechce jeho predstavený, ktorým sa má nechať riadiť.“ (Konštitúcie 618) jediný cieľ , ktorý musí mať pred očami superior je „väčšia služba Božia a univerzálne dobro“. Toto je kritérium, ktoré bude dávať svetlo pre poslanie, či na jedno alebo druhé miesto, kritérium pre voľbu osôb, miesta, atď. Superior bude musieť konať alebo postupovať s priamym a čistým úmyslom. A podľa dôležitosti, či významu prípadu, veci alebo nejakej otázky, obrátiť sa na pomoc v modlitbe a odporúčať modlitby a omše celej komunite na tento úmysel. V tom istom čase je superior pozvaný konzultovať túto záležitosť s jedným alebo viacerými zo Spoločnosti, a napokon prijať rozhodnutie. A zo strany, ktorý je poslaný, nech sa snaží byť plne disponibilný v duchu viery a bez toho, aby hľadal kontakty alebo známosti, aby dosiahol to, čo jeho zaujíma: „K. Z toho vyplýva, že je celkom zakázané ovplyvniť vladára, nejaké spoločenstvo alebo kohokoľvek iného, čo požíva veľkú autoritu, aby si písomne alebo ústne žiadali od predstaveného niekoho konkrétneho zo Spoločnosti, ak predtým o tom neinformovali predstaveného a on nedal najavo, že s tým súhlasí.“ (Konštitúcie 628)

Medzi všetkými kritériami rozlišovania, ktoré sv. Ignác spomína (uvádza), zdôrazňujú sa predovšetkým, kvôli duchovnej múdrosti tie, ktoré sa zaoberajú misiami – poslaním: „D. Aby sa výber miesta týchto poslaní istejšie riadil pravidlom, ktoré treba mať stále pred očami, totiž väčšou službou Bohu a všeobecným dobrom, zdá sa, že v takej rozsiahlej vinici Krista, nášho Pána, treba dať prednosť (za predpokladu tých istých podmienok, čo platí aj pre nasledujúce state) takému územiu, ktoré to najviac potrebuje či v dôsledku nedostatku pracovníkov alebo biedneho stavu a slabosti, v akých sa nachádzajú tamojší blížni a sú v nebezpečenstve večnej záhuby. Ďalej treba uvažovať o tom, kde možno právom očakávať viac ovocia z prostriedkov, ktoré užíva Spoločnosť, totiž o tom, kde sú dvere viac otvorené a ľudia sú prístupnejší a ochotnejší prijať ponúkanú pomoc, čoho znakom je ich väčšia nábožnosť a väčšia túžba (ktorú možno často vybadať z nástojčivosti, s akou si želajú našich), alebo postavenie a vlastnosť dotyčných osôb, ktoré budú schopnejšie prijať duchovnú pomoc a zachovať ovocie, ktoré sa dosiahne na väčšie oslávenie Boha. Tam, kde máme väčšiu podlžnosť, napríklad tam, kde sú domy alebo kolégiá Spoločnosti, alebo kde niektorí členovia Spoločnosti študujú a sú podporovaní dobročinnosťou ľudu (v prípade, že sú rovnaké podmienky docieliť rovnaký duchovný osoh), patrí sa, aby tam niekoľkí z našich pracovali, a bol by to dôvod dať prednosť tomuto miestu, čo zodpovedá aj dokonalej láske. Dobro je tým viac božské, čím je všeobecnejšie. Preto treba dávať prednosť takým ľuďom a miestam, ktorých duchovný pokrok umožní, že dobro sa rozšíri na mnohých iných, ktorí sa nachádzajú pod ich právomocou alebo sú nimi riadení. To isté všeobecnejšie dobro je dôvodom považovať za dôležitejšiu takú duchovnú pomoc, ktorá sa poskytuje vysokopostaveným ľuďom verejného života (či sú to svetskí hodnostári, ako vladári, veľmoži, členovia magistrátu, sudcovia, alebo cirkevní, ako preláti atď.) alebo významným učencom a inak vplyvným osobám. Podobne treba dať prednosť pomoci, ktorá sa poskytuje veľkým národom, ako sú Indovia, hlavným mestám, univerzitám, kde sa sústreďuje a stretá väčšie množstvo ľudí. Keď sa totiž týmto poskytne pomoc, aj oni sami budú môcť pracovať pri pomáhaní iným. Tam, kde zistíme, že nepriateľ nášho Pána Ježiša Krista rozsial kúkoľ, a najmä, že rozdúchal nepriaznivú mienku o Spoločnosti a odpor proti nej, aby zamedzil dobro, ktoré by mohla vykonať, treba podobne vyvinúť väčšie úsilie, najmä keď ide o nejaké významné miesto a také, na ktoré sa treba zamerať. Tam treba podľa možnosti poslať mužov, ktorí svojím životom a učenosťou môžu vyvrátiť túto neprajnú mienku, vyplývajúcu z nepravdivých informácií.“ (Konštitúcie 622); „E. Aby sa lepšie a istejšie mohol vykonať výber služieb, na ktoré má predstavený poslať svojich, treba mať pred očami to isté pravidlo, totiž väčšiu Božiu oslavu a všeobecné dobro. Toto uvažovanie môže totiž veľmi správne zdôvodniť, prečo niekomu zveriť poslanie skôr na tomto ako na inom mieste. Uveďme niektoré hľadiská, ktoré môžu zavážiť pri voľbe. Ponajprv, členovia Spoločnosti sa môžu angažovať vo veciach, ktoré majú na zreteli tak dobrá duchovné, ako aj dobrá telesných skutkov milosrdenstva a lásky. Môžu tiež pomáhať niektorým vo veciach, ktoré vedú k väčšej alebo menšej dokonalosti. Napokon to môžu robiť vo veciach, ktoré samy osebe sú lepšie alebo menej dobré. Ak sa teda nemožno venovať súčasne i jedným i druhým, treba dať prednosť (ak sú inak tie isté predpoklady) vždy tým prvým. Ak sú v službe Božej niektoré veci naliehavejšie a iné menej naliehavé, lebo tak nesúria a skôr strpia odklad, treba dať prednosť prvým, aj keby boli obe závažné. Ak sú niektoré veci pre Spoločnosť priliehavejšie, lebo sa im zjavne nikto nevenuje, a zas, ak sú také, za ktoré zodpovedajú iní a môžu sa o ne postarať, je správne, aby sa pri výbere poslania uprednostňovali prvé. Podobne, ak by pri duchovných prácach rovnakého významu, rovnakej naliehavosti a potreby jedny boli pre toho, čo sa im venuje, menej nebezpečné a iné viac, ak jedny možno vykonať ľahšie a rýchlejšie, iné zas iba veľmi ťažko a zdĺhavo, treba opäť dať prednosť prvým. Za predpokladu, že všetky uvedené hľadiská voľby sú rovnaké, ak niektoré práce majú charakter všeobecnejšieho dobra a znamenajú pomoc pre väčší počet ľudí, ako je napríklad kázať alebo konať prednášky, kým iné sú určené viac jednotlivým osobám, ako je to v prípade spovedania a dávania exercícií, a ak sa nemožno venovať i jednej i druhej činnosti, treba dať prednosť prvej, ibaže by osobitné okolnosti radili radšej sa venovať druhej. Podobne, keby niektoré nábožné diela boli dlhodobé a vždy osožné, akými sú niektoré nábožné fundácie na pomoc blížnym, iné zas krátkodobé a s ohraničeným a dočasným úspechom, je jasné, že prednosť treba dať prvým. A tak predstavený Spoločnosti má určovať svojim skôr tieto práce, lebo sú väčším prínosom pre Božiu službu a dobro blížnym.“ (Konštitúcie 623)

Tieto kritéria, ktoré uvádza sv. Ignác sa môžu používať na všetky obdobia, okamihy, pre výber služieb, ministérií, povolaní. Tak sa formovaný jezuita bude musieť vyznačovať tým, že je človekom, „mužom rozlišovania“. To znamená, že sa prispôsobil dôležitým kritériám Princípu a Fundamentu a zvyčajne sa nimi riadi. Toto je to, čo Ignác vyjadruje s dvoma slovami: „discreta caritas“ – láska , ktorá rozlišuje v každej okolnosti to, čo je viac v súlade, v zhode s väčšou službou Božou. Jezuita by tak nemusel potrebovať iné pravidlo, aby sa riadil v dôležitých situáciách jeho života, ako je „discreta caritas“. (por. Konštitúcie 582) Inými slovami by sa to dalo vyjadriť  – hľadať v každej situácii to, čo sa páči Milovanému.

Celý tento duch rozlišovania rozptýlený pozdĺž Konštitúcií sa špeciálne aplikuje na poslušnosť (por. Konštitúcie 547-552), v ktorej sa každý jezuita musí „vyznamenať“ s celou svojou silou. Poslušnosť vôle, rozumu…, a v niektorých prípadoch až slepá poslušnosť – vždy realizovaná s „rýchlosťou, pohotovosťou, s duchovným potešením a vytrvalosťou“. S presvedčením, že keď počujeme hlas poslušnosti, nasledujeme hlas Krista.

(spracované podľa Carlos Palmés SJ, Del discernimiento a la obediencia ignaciana, s. 43-48)

Úvod. Názov. Druh tohto cvičenia. Prvá poznámka. (DC 230)

„Kontemplácia, aby sme dosiahli lásku. Poznámka: Najskôr je vhodné všimnúť si dve veci. Prvá je, že láska sa musí viac vložiť do skutkov ako do slov.“ (DC 230)

Úvod. Zmysel kontemplácie.

a)      Táto kontemplácia je intenzívne a radostné cvičenia o milujúcej jednote s Bohom. Cvičenie, ktoré predpokladá hlboké vnútorné očistenie a intímne priateľstvo s Pánom, vyvolané prostredníctvom Božej milosti, počas celých duchovných cvičení.

b)      Táto kontemplácia má jasnú súvislosť s Princípom a Fundamentom. Boh pre svoju nepodmienečnú lásku k človekovi vychádza zo seba samého a slobodne a zadarmo zostupuje na obnovené stvorenie (234-237). A človek skrze svoju slobodu a lásku, tiež vychádza zo seba samého a vystupuje k Bohu s obnovenými vecami (23).

c)      Je naplnením všetkých počiatočných silných túžob (1, 5, 23), vrcholom celého duchovného procesu Exercícií a syntézou celej ignaciánskej skúsenosti: zakúsiť lásku Boha v celej histórii a v celom stvorení.

d)      V tejto kontemplácii sa vyslovene nemenuje Kristus, ale sa hovorí o priblížení sa k Bohu jednému a trojjedinému, a to cez stvorenie, vykúpenie a osobitné dary.

e)      Táto kontemplácia je podstatne pneumatologicá: Duch Svätý je osobná Láska Otca a Syna, ktorá sa nám dostáva ako dar, prítomnosť, aktivita, najmä čo sa týka uskutočnenia Spásy (263, 273, 304, 307, 312, 365, 102, 107-109) všetkých a každého jedného človeka.

Ako môžeme vysvetliť ticho o Duchu Svätom v Exercíciách sv. Ignáca?

Počas pobytu sv. Ignáca v Salamanke, dominikáni argumentovali pomerne ironicky Ignácovi a jeho prvým spoločníkom: „A o čomže tak kážete?“ — „My,“ — odpovedal som — „nekážeme, ale sa iba dôverne rozprávame o Božích veciach s niektorými ľuďmi: napr. po jedle s niektorými ľuďmi, ktorí nás pozvú.“ — „Ale,“ — pýtal sa rehoľník — „o akých Božích veciach sa rozprávate? Lebo práve to by sme chceli vedieť.“ — „Rozprávame sa“ — odpovedal som — „raz o tej, inokedy o onej čnosti, a to s pochvalou; inokedy zas o tej a potom zas o inej neresti, ktorú vždy odsudzujeme.“ — „Vy nie ste študovaní,“ — povedal rehoľník — „a predsa hovoríte o čnostiach a nerestiach, o tom však nik nemôže hovoriť, iba ak jedným z týchto dvoch spôsobov: alebo zo štúdií, alebo z Ducha Svätého. Nie však zo štúdií, ergo — teda z Ducha Svätého.“ Tu som sa trošku zamyslel, lebo sa mi nepáčil takýto spôsob dokazovania; po krátkom mlčaní som povedal, že netreba viac rozprávať o týchto veciach. Rehoľník však naliehal: „Práve teraz, keď sa rozširuje toľko bludov Erazma a iných ľudí, ktorí zavádzajú svet, nechcete teda vysvetliť, o čom sa rozprávate?“ (Autobiografia 65) Záverečná poznámka P. dominikána poukazuje na teologické dišputy tých dní. V dňoch 27. júna — 13. augusta 1527 sa konala vo Valladolide teologická konferencia za účasti slávnejších teológov z celého Španielska a veľkého inkvizítora Alfonsa Manriqua, sevillského arcibiskupa. Debatovali o 21 výrokoch vybraných z diel Erazma Rotterdamského. Dominikánski a františkánski teológovia boli veľkými protivníkmi svetoznámeho humanistu. Iní teológovia ho zasa bránili, takže diskusie sa skončili bez zaujatia jednotného stanoviska.

Ignác po tejto nepríjemnej a háklivej skúsenosti, veľmi dával pozor na to, aby nebol obvinený s iluminizmu. To je práve dôvod, prečo sa v celých Exercíciách vyslovene nehovorí o Duchu Svätom. Je však zaujímavé, že Pedro Fabro, v texte svojich Exercícií napísaných v roku 1538 hovorí o „úteche Ducha Svätého“. O Duchu Svätom sa hovorí iba v šiestych textoch, ktoré boli doplnené do Exercícií neskôr (204, 263, 273, 305, 312, 365). V piatych miestach o Tajomstvách Ježiša zostáva vylúčené, žeby bol obvinený z iluminizmu, pretože ide o časti vzaté priamo z Evanjelií alebo sú bezprostredne spojené s nimi. V 13-pravidle, aby sme cítili v a s Cirkvou (365), sa hovorí o Duchu Svätom v kontexte protikladom k tejto heréze. Vo svojom Direktóriu Ignác neskôr napísal, potom čo vymenoval niektoré možnosti útechy, že „všetko sú to dary Ducha Svätého“. (por. Direktórium 1:11) Napriek tomu, čo vieme  z jeho Autobiografie, už od Manresy sa Ignác špeciálne modlil ku každej jednej Božskej osobe (Autobiografia 28), zdá sa, že osobne zakúsil Ducha Svätého až od času, ktorý uvádza vo svojom Denníku. (Denník 14, 15, 18) Vo svojich listoch, vrátane od roku 1540, spomína veľmi často Ducha Svätého.

Dva texty od Laíneza a od Nadala podčiarkujú úctu a nábožnosť Ignáca ku každej jednej Božskej Osobe z Trojice: „Iné rôzne veci mi vyrozprával o návštevách, ktoré mal o tajomstvách viery, ako napríklad o Eucharistii, špeciálne o osobe Otca a po istom čase o osobe Slova a nakoniec o osobe Ducha Svätého.“ „Počul som osobne Ignáca, že sa obracal na Tri Božské Osoby a že nachádzal v nich rôzne dary, jasné podľa rôznych Osôb; ale že vo svojej kontemplácii našiel najviac darov v osobe Ducha Svätého.“ Páter Iparraguirre hovorí, že „v tejto kontemplácii (skvelý most, v ktorom Ignác prepája prostredie ticha s realitou, v ktorej musí žiť exercitant) sa zhusťuje, v najvyššej možnej forme, to najviac dôležité z Exercícií, najmä to ako sa služba môže transformovať na čistú lásku Božiu. Tak život môže byť ustavičným cvičením lásky, pretože bude ustavičnou službou. Je tiež najvhodnejšou odpoveďou na priateľstvo ponúknuté Bohom. Prostredníctvom tejto vzájomnej výmeny lásky realizovanej vzájomnou výmenou sa začína nadväzovať vážne, či solídne priateľstvo s Bohom, ktoré sa potom bude prežívať v každodennom živote. V rôznych bodoch kontemplácie, sv. Ignáca stanovuje konkrétny spôsob, v ktorom sa môže realizovať táto syntéza, či zjednotenie služby a láska k Bohu v živote…“

Táto kontemplácia je otvorená rôznym prezentáciám: prezentácia kristologická, ekleziologická, pneumatologická, mariologická, a eucharistická.

a)      Stvorenie je odraz Večného Slova. Ako hovorí sv. Ján: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. Ono bolo na počiatku u Boha. Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo. v ňom bol život a život bol svetlom ľudí.“ (Jn 1, 1-4) Kristus prináša opäť celé stvorenie Otcovi a s ním dáva Otcovi všetku česť a slávu. Celé stvorenie sa oživilo s Kristom a s Ním je vyvýšené k Otcovi. Posvätenie sveta nie je iná vec, než praktické zistenie vnútorného usporiadania všetkých vecí ku Kristovi. Celý duchovný život pozostáva v objavovaní Božej lásky v Kristovi, ktorý nás pohýna k tomu, aby sme ho milovali v ňom samom, v ľuďoch a vo všetkých veciach.

b)   Cirkev, snúbenica Krista, je centrom Božieho pôsobenia. V Cirkvi sa realizuje naše stretnutie s Bohom prostredníctvom Ježiša Krista. Celá ignaciánska teológia sa môže uzavrieť, podľa Huga Rahnera, do tohto jednoduchého triptychu: vo výške Boh, v základe vykúpený, zachránený svet a v strede Cirkev a v nej Kristus.

c)      Táto Láska Boha, ktorá prichádza k nám ako dar, prítomnosť, aktivita a odraz Boha; táto Láska Boha, ktorá nás z vnútra premieňa a nás robí darom pre Otca, ktorá nám dáva účasť na Božom živote, aktivita a odraz Boha nie je iná než Duch Svätý, ako píše sv. Pavol: „Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali.“ (Rim 5, 5)

d)      Mária je žiarivým Božím darom, prítomnosťou a miestom stretnutia sa s Bohom, horlivá Matka Cirkvi, ktorá spolupracovala a spolupracuje na narodení a raste všetkých synov Božích, jasný odraz svätosti a dobroty Boha. Mária je čistým stvorením, ktoré najviac žilo ducha tejto kontemplácie: Hľa služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova – toto je v podstate dokonalý  paralelizmus k slovám sv. Ignáca: „Vezmi Pane a prijmi.“ Jej život vďačnej lásky, ustavičnej prítomnosti Boha, práce pre svojho Syna a Pána, jej jedinečná jednota s Bohom, sú ideálnou odpoveďou na túto kontempláciu. Mária je Prostrednica, ktorá nám získava od Boha milosť tejto kontemplácie.

e)      V Eucharistii sa nám Ježiš Kristus dáva celý, stáva sa pre nás prítomným a zostáva medzi nami, pracuje pre nás a milujúco sa nám zjavuje. My nachádzame v Eucharistii milosť, aby sme v rovnakej línii odpovedali na túto lásku.

Pôvod kontemplácie

a)      Výnimočné osvietenie pri rieky Cardoner zahŕňa mystickú skúsenosť stvorenia, ktoré vychádza v ústrety Bohu, ktorý zostupuje skrze Lásku, a ktoré sa vracia k Nemu skrze slobodu a usporiadanú lásku človeka. (por. Autobiografia 29-31)

b)      Táto skúsenosť Ignáca sa rozvíja v Duchovných cvičeniach, v troch časoch: 1) Otec, ktorý sa dáva (Princíp a Fundament); 2) dáva sa prostredníctvom svojho Syna (druhý, tretí a štvrtý týždeň); dáva sa v Duchu Svätom (Kontemplácia, aby sme dosiahli lásku).

Štruktúra

Táto kontemplácia pozostáva z tradičnej schémy a z troch častí: a) tradičná schéma – bola vzatá pravdepodobne z prirodzenej teológie danej doby – vysvetlená v štyroch bodoch (DC 234-237); b) tri časti, ktoré Ignác vsádza do nich: 1) úvodná alebo prípravná poznámka, s dvoma upozorneniami o prirodzenosti lásky (230-231); 2) dva predhovory, druhý z nich nám ponúka vnútornú logiku celej kontemplácie (232-233); 3) štyri reflexie, ktoré tvoria druhú časť kontemplácie. Prvá reflexia (234) je modelom pre všetky ostatné. Reflexie majú zaujímavé zloženie – sú odpoveďou na milujúce volanie Boha. Každý bod končí reflexiou, ktorá sa opakuje až do konca. Je dôležité, aby exercitant vstúpil do tejto reflexie alebo rozhovoru s veľkou odvahou a slobodou, ako on tom píše Ignác na začiatku DC v úvodných poznámkach (5).

Miesto a spôsob

Hoci je táto kontemplácia doslova prilepená na koniec Štvrtého týždňa, predsa sa s ním neidentifikuje. Sv. Ignác nepredpisuje miesto, do ktorého by mala byť umiestnená táto kontemplácia. Tiež nepredpisuje opakovania, prispôsobenie, či dĺžku. Jedným z najvhodnejších miest by mohlo byť miesto po Nanebovstúpení Pána (312). Je to posledné tajomstvo Krista, ktoré Ignác uvádza v Duchovných cvičeniach.

Spôsob akým sa uskutočňuje je podobný Princípu a Fundamentu (23) a meditácii o Troch spôsoboch pokory (164) – teda uvažujúc celý deň o bodoch, tým, že sa im venuje dostatok času a tým, že sa pamätá na to, aby boli premietnuté do celého života.

Mnohé Direktóriá potvrdzujú, že táto kontemplácia sa môže vložiť do Druhého a Tretieho týždňa, vo všeobecnosti sa však dáva na koniec Štvrtého týždňa: „Pokiaľ ide o Kontempláciu na vzbudenie duchovnej lásky v nás, môže sa dať počas tohto Týždňa alebo v Treťom alebo dokonca v Druhom, podľa potrieb exercitanta a úsudku exercitátora – to platí aj pre Metódy modlitby s ich pravidlami a poznámkami.“ (Direktórium 26:84; 31:172); „Cvičenie o Duchovej láske by sme mali dať až na konci, keďže patrí do zjednocujúceho života.“ (Direktórium 11:13); „Po obede na šiesty deň by mal vykonať opakovanie týchto dvoch kontemplácií, o Pánovom zjavení sa sv. Pavlovi a o jeho Nanebovstúpení. V hodine pred večerou by mal aplikovať päť zmyslov na tieto dve kontemplácie. Po večeri by mal dostať Kontempláciu pre vzbudenie duchovnej lásky v nás, ktorú vykoná o polnoci. Mal by ju opakovať na svitaní a v hodine pred obedom.“ (Direktórium 23:128; 31:172)

Páter Miró dokonca hovorí o tom, že táto kontemplácia by sa nikdy nemala vynechať, dokonca aj v Prvom týždni, keby sa však pokračovalo ďalej v DC, tak až neskôr: „Na siedmy alebo ôsmy deň, po dokončení generálnej spovede, by mal dostať meditáciu o Márnotratnom synovi. Nie je to určené pre konkrétnu hodinu. Mal by o tom uvažovať počas tejto doby. Po svätom prijímaní by mal dostať na záver Kontempláciu pre vzbudenie duchovnej lásky. Ale ak bude vykonávať ďalšie cvičenia Druhého alebo Tretieho týždňa, nemal by túto kontempláciu dostať teraz. Príde na konci ako záver Cvičení.“ (Direktórium 23:60) „Po obede na ôsmy deň by mal dostať druhú metódu pre vykonanie dobrej voľby. Popoludní by mal vykonať opakovanie o Pánovej kázni na hore s aplikovaním zmyslov pred večerou. Po večeri, ak ešte nedokončil voľbu – čo sa môže často stať – môže dostať meditáciu pre nasledujúci (deviaty) deň o tom, ako sa Pán zjavil svojim učeníkom na lodi a kráčal po morských vlnách. Postup by bol rovnaký ako v predchádzajúce dni. To môže pokračovať rovnako s jedným opakovaním denne až do dvanásteho dňa, ak je to nevyhnutné. Poriadok, ktorý sa má zachovať v týchto meditáciách podáva náš otec Ignác na piaty deň v Druhom týždni. Ak je potrebné vykonať voľbu viac než dvanásť dní, z Druhého týždňa by sme mali prevziať ďalšie meditácie ako je uvedené v odstavci 90. Ale v deň po dokončení voľby by mal s radosťou v Pánovi vykonať kontempláciu o udalostiach Kvetnej nedele. Ak tu exercitant končí svoje Cvičenia, mal by dostať na záver Kontempláciu pre vzbudenie duchovnej lásky v nás.“ (Direktórium 23:102); „Po obede na ôsmy deň by mal vykonať popoludní opakovanie dvoch meditácií o vzkriesení Lazára a o udalostiach Kvetnej nedele. Pred večerou by mal aplikovať zmysly na tieto dve kontemplácie. Po večeri, ak tu končí Cvičenia, by mal dostať na záver Kontempláciu pre vzbudenie duchovnej lásky v nás.“ (Direktórium 23:111); „Po obede na siedmy deň by mal pokračovať v týchto úvahách. Po večeri, ak tu končí Cvičenie, by mal dostať na záver Kontempláciu pre vzbudenie duchovnej lásky v nás.“ (Direktórium 23:120)

Páter Paul Hoffaeus hovorí, že taktiež tým, ktorí končia Prvý týždeň DC: „Siedma skupina sú tí, ktorí majú schopnosti, ale nechcú od Cvičení nič viac než úplné očistenie svojho svedomia prostredníctvom generálnej spovede. Po stanovení počtu hodín by sme im mali dať spytovanie svedomia, Metódy modlitby a Kontempláciu na dosiahnutie duchovnej lásky spolu s cvičeniami Prvého týždňa s ich zvyčajnými požiadavkami.“ (Direktórium 17:9)

Okrem toho sa táto kontemplácia môže rozdeliť pozdĺž celého Štvrtého týždňa. O tejto možnosti hovorí páter Polanco, sekretár a blízky spolupracovník sv. Ignáca: „V Kontemplácii na vzbudenie lásky sa hovorí (1) že, láska závisí skôr na činoch než na slovách a (2) že spočíva vo vzájomnom zdieľaní prostriedkov, vecí a diel. „Závisí“ tu znamená „prejavuje sa“, keďže vlastné účinky lásky sú skôr činy než slová. Pokiaľ ide o lásku, ktorá spočíva v zdieľaní prostriedkov a tak ďalej, to neznamená, že takáto zdieľanie je podstatou lásky, ale skôr jej účinkom. Lebo samotná láska správne spočíva v cite milujúceho, ktorý sa považuje za čin alebo vášeň v ňom. Ale keďže milovať znamená chcieť dobro iného, jej účinok a cieľ je dobro, ktoré chceme pre milovaného, či už je to zdieľanie prostriedkov alebo iných dobier s ním. Slová sv. Gregora sa stali príslovečnými: „Dôkaz lásky je konanie skutkov“ a „Kde je prítomná láska, koná veľké činy a kde nekoná žiadne činy, tam nie je prítomná.“ Láska, o ktorú tu ide, je láska priateľstva, nie láska túžby, ktorou milujeme veci, ktoré chceme pre seba, čiže potešenie, bohatstvo a podobne…. Toto cvičenie na vzbudenie lásky možno dať vtedy, keď exercitant jeden alebo dva dni preberal tajomstvá Vzkriesenia (sem patria aj tajomstvá Turíc a Nanebovstúpenia). Môže venovať hodinu jednému z týchto tajomstiev a potom druhú hodinu o meditácii na vzbudenie lásky. Pretože štyri body sú veľmi bohaté, ak jeden bod stačí na hodinu, môže vziať jeden alebo viac ďalších v ďalšej hodine. Rozhovor by sme mali pridať na konci meditácie aj vtedy, keď sme neprebrali všetky body. Avšak ak je to lepšie, môžeme oddeliť tajomstvá Vzkriesenia od cvičenia na vzbudenie lásky, potom tajomstvá až po Nanebovstúpenie a Turíce možno dokončiť za jeden alebo dva dni a potom toto cvičenie, ktoré sa vykonáva počas hodín celého tretieho a štvrtého dňa – uistíme sa, že niektoré dni Štvrtého týždňa necháme pre Metódy modlitby.“ (Direktórium 20:101,102) Túto istú skutočnosť potvrdzuje aj tzv. Oficiálne Direktórium: „Cvičenie o Božej láske. – Meditácia o Božej láske je veľmi vhodná pre vzbudenie našej lásky k Bohu. Obsahuje štyri veľmi plodné body poskytujúce veľa látky pre meditácie. Môže sa konať dvojakým spôsobom: buď v tých istých dňoch spolu s tajomstvami Kristovho zmŕtvychvstania, a to tak, že sa na druhý deň začne s rozjímaním o tajomstvách zmŕtvychvstania, a tiež meditácia o láske k Bohu. Nech sa meditácii o láske k Bohu venuje každý deň jedna alebo dve hodiny zvlášť oddelene od meditácií o tajomstvách. Alebo podľa druhého spôsobu najprv sa skončí meditácia o tajomstvách a potom sa venuje jeden alebo dva dni len meditácii o Božej láske.“ (Direktórium 43:254)

Význam kontemplácie

Kontemplácia je vhodná na to, aby sme dosiahli s pomocou milosti, hlboké a definitívne usporiadanie našej lásky, vo vzťahu k Bohu a k všetkým stvoreným veciam (osoby, udalosti, veci). Zároveň je vrcholom procesu, ktorý sa začína Princípom a Fundamentom (23), ktorý sa prehlbuje očistením v Prvom týždni, prechádza cez nasledovanie Krista v jeho radostných, bolestných a slávnostných tajomstvách, a ktorý vyúsťuje do hlbokého zjednotenia s Trojjedinou Láskou. Toto cvičenie je pravou kontempláciou, pretože je to tichý pohľad vo viere na celé stvorenie a históriu.

Prvá poznámka

Pravá priateľská láska spočíva alebo má svoj pôvod v slobodnej vôli, ale celkom sa prejavuje  v slovách a skutkoch – konkrétnych dielach lásky. Práve tieto sú najistejším kritériom pravosti, než slová. Tieto sú úprimné iba vtedy, ak sa premieňajú na veľkodušnú službu nezištnej lásky.

Čo hovorí na to Sväté Písmo?

„Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania…. Kto má moje prikázania a zachováva ich, ten ma miluje. A kto miluje mňa, toho bude milovať môj Otec; aj ja ho budem milovať a zjavím mu seba samého.“ (Jn 14, 15.21; por. Mt 7, 21)

„Kto hovorí: “Poznám ho,” a nezachováva jeho prikázania, je luhár a niet v ňom pravdy.“ (1Jn 2, 4)

„Deti moje, nemilujme len slovom a jazykom, ale skutkom a pravdou.“ (1Jn 3, 18)

Denník sv. Ignáca

Takmer 40-krát hovorí sv. Ignác v Duchovnom Denníku o láske a 12-krát to robí vo svojich poznámkach zo dňa 4. 3. 1544. (por. Denník 104-110)

Direktóriá

„V Kontemplácii na vzbudenie lásky sa hovorí (1) že, láska závisí skôr na činoch než na slovách a (2) že spočíva vo vzájomnom zdieľaní prostriedkov, vecí a diel. „Závisí“ tu znamená „prejavuje sa“, keďže vlastné účinky lásky sú skôr činy než slová. Pokiaľ ide o lásku, ktorá spočíva v zdieľaní prostriedkov a tak ďalej, to neznamená, že takáto zdieľanie je podstatou lásky, ale skôr jej účinkom. Lebo samotná láska správne spočíva v cite milujúceho, ktorý sa považuje za čin alebo vášeň v ňom. Ale keďže milovať znamená chcieť dobro iného, jej účinok a cieľ je dobro, ktoré chceme pre milovaného, či už je to zdieľanie prostriedkov alebo iných dobier s ním. Slová sv. Gregora sa stali príslovečnými: „Dôkaz lásky je konanie skutkov“ a „Kde je prítomná láska, koná veľké činy a kde nekoná žiadne činy, tam nie je prítomná.“ Láska, o ktorú tu ide, je láska priateľstva, nie láska túžby, ktorou milujeme veci, ktoré chceme pre seba, čiže potešenie, bohatstvo a podobne.“ (Direktórium 20:101)

„Smernice pre vykonanie tejto meditácie. – Treba však dôrazne pripomenúť a vysvetliť exercitantovi, ktorý má konať túto meditáciu, že láska spočíva viac v skutkoch než v slovách a že ich podstata je vzájomné zdieľanie všetkých vecí. Preto musia pochopiť, že nestačí len nežný cit, ktorý preniká milujúceho, a že sa nesmie s ním uspokojiť. Pravdivo hovorí sv. Gregor: „Dôkazom lásky je skutok. Kde je láska, tam ona koná veľké veci. A kde sa odmieta pracovať, tam niet lásky.“ (Oficiálne Direktórium 43:255)

(Spracované podľa Darío López Tejada SJ: Los Ejercicios Espirituales de san Ignacio de Loyola, s.655-661)

Úvod

Napísalo sa veľa a veľa sa píše o rôznych dielach sv. Ignáca. To najťažšie je písať o jeho Duchovnom Denníku. O tomto diele nie je dostatok literatúry. A predsa nikto nepopiera alebo neodmieta jeho dôležitosť a predovšetkým duchovné bohatstvo, ktoré obsahuje. Nielenže nás zaujíma, čo sa prihodilo sv. Ignácovi, ale nás zaujíma tiež dôležitosť, ktorú má Denník pre celý Inštitút Spoločnosti Ježišovej, a pre tých, ktorí sú do neho volaní. V tejto situácii sa idem obmedziť na štúdium a reflexiu o tom, čo môžeme objaviť v Denníku v súvislosti s modlitbou svätého zakladateľa Spoločnosti Ježišovej. Doterajšie štúdia Denníka sv. Ignáca upriamili pozornosť predovšetkým na obsah jeho videní, na spôsob mimoriadne prijatých milostí alebo na proces jeho stretnutia s Bohom v rôznych situáciách alebo ako prišiel k rozhodnutiu o chudobe Spoločnosti Ježišovej alebo na čas rozlišovania, ktorý uskutočňoval. O modlitbe svätého Ignáca v týchto dňoch vo vzťahu s modlitbou jeho každodenného života, a o jej charakteristikách, ktoré mala jeho denná spiritualita sa písalo menej.

Sv. Ignác  a denné slávenie Eucharistie

Prvý dojem, ktorý sa získava z čítania Duchovného Denníka sv. Ignáca je mimoriadny charakter jeho obsahu. Je upriamený prakticky na to, čo sa mu udialo pri svätej omši, pri jej príprave a pri pôsobení milostí. Toto je dôležité znamenie hodnoty, ktorú pripisoval svätej omši, liturgii, v jeho každodennom vzťahu s Bohom. To znamená v jeho modlitbe, pokiaľ tým chápeme mentálnu modlitbu: vedomý y úctivý kontakt s Bohom. Svätá omša bola centrom jeho kontaktu s Bohom. Venoval jej hlavnú pozornosť. Pripravoval sa na ňu osobnou modlitbou ešte pred jej slávením a venoval jej dostatočne dlhý osobný čas, pretože v nej cítil vplyv Božích milostí. Tejto prípravnej modlitbe sa venoval ešte na svojej izbe. V dňoch, keď cítil slabosť zdravia, venoval jej čas na svojom lôžku. Až po tejto prípravnej modlitbe išiel sláviť svätú omšu do kaplnky, kde si najskôr sám pripravoval oltár a potom sa preobliekol do liturgického rúcha. V tomto čase (v kaplnke) sa tiež modlil. Išlo o druhý čas jeho osobnej modlitby, teda tesne pred slávením svätej omše. V Denníku zo 4. marca volá tento druhý čas „prípravnou modlitbou omše“, skôr ako prišiel do kaplnky. (por. Denník 105, 112 a 106-107, čísla zodpovedajú českému prekladu Denníka sv. Ignáca) Zaujímavé je vidieť, čo sa odohralo v duši sv. Ignáca v stredu 27. februára: „Potom som vstúpil do kaplnky, a v modlitbe som pocítil alebo presnejšie videl, mimo prirodzenej schopnosti, Najsvätejšiu Trojicu a Ježiša, ktorý mi znovu predstavoval alebo opisoval alebo bol sprostredkovateľom Najsvätejšej Trojice, aby sa mi toto intelektuálne videnie znovu rozšírilo. Pri tomto cítení a videní ma zaplavili slzy a láska, tým, že sa zameriavala na Ježiša a k Najsvätejšej Trojici to bol vzťah oddanosti, ale bližšie k úctivej láske, než k niečomu opačnému. Potom som zase pociťoval Ježiša, ako zastával rovnaký úrad, keď som myslel na to, aby som sa modlil k Otcovi; zdalo sa mi a vnútorne som cítil, že to všetko pred Otcom a Najsvätejšou Trojicou urobil on sám.“ (por. Denník 83-84)

Tretím časom, ktorý denne rozlišuje sv. Ignác, je ten, ktorý on zvykne nazývať „skončená sv. omša“. Niekedy si zaznamená milostí, vnútorné pohyby, videnia alebo pocity, či dojmy, ktoré sa mu prihodia počas dňa, v rôznych situáciách: napríklad, keď kráča po meste, keď niekoho navštevuje… Môžeme si tak všimnúť, že hoci pozornosť Ignáca sa špeciálne zameriava na svätú omšu, v Denníku nachádzame informácie o živote a stálom vzťahu Ignáca s Bohom a s ľuďmi.

Uskutočňovať Božiu vôľu – anjelská mystika

V Denníku môžeme vidieť to, čo sa zmocňuje alebo čo zapĺňa a vždy prevláda v jeho kontakte s Bohom, je to želanie nájsť Božiu vôľu vo všetkom tom, čo Ignác robí a plánuje. Ide najmä o to, čo musí stanoviť pre Spoločnosť v Konštitúciách, tiež o jeho apoštolskej aktivite, o jeho počínaní v modlitbe, o jeho kontakte s Bohom alebo s inými. (por. Denník 119) Hľadá predovšetkým Božiu vôľu o jeho osobe a o jeho činnosti, aby ju naplnil. Mohli by sme to aplikovať na slová Krista, ktorý povedal o sebe samom: „Mojou vôľou je plniť vôľu Toho, ktorý ma poslal a dokonať jeho dielo.“

Veľká časť z toho, ktorá sa zachovala z Denníka je venovaná nachádzaniu toho, čo chce Boh o chudobe Spoločnosti Ježišovej, ktorú mu Boh dovolil založiť. Nezaujíma ho ani tak vážiť si dôležitosť útech alebo neútech, ktoré zakusuje v sebe samom, ako skôr ich súvislosť s tým, čo mu zobrazujú alebo čo nie Božia vôľa v jeho vlastnom správaní alebo o téme, ktorú vyjednáva s Ním. Tento duchovný postoj sv. Ignáca sa správne pomenoval „anjelskou mystikou“. V odkaze na anjelov, pozorných vždy realizovať službu, ktorú si Boh želá v prospech ľudí, bez toto, aby stratili svoju kontempláciu Božej tváre, svätý Ignác si želá spojiť sa so spásnou a posväcujúcou činnosťou Boha vo svete ľudí. K tomuto sa cíti byť neustále volaný a k tomuto konaniu smeruje svoje odporúčania pre jezuitov v ich apoštoláte a pre laikov v celom živote. (nájsť Božiu vôľu a plniť ju, por. DC 1, 21) Jezuitom, ako napríklad pátrovi Nikolás Floris, Ignác píše: „ Pamätajte, že dobrí anjeli robia to, čo môžu, aby zabránili tomu, aby ľudia hrešili a aby bol Boh uctievaný a predsa neudeľujú trest, keď sa prihodí to opačné… Náš Otec je zvelebený v tých našich, ktorí postupujú v takom prípade spôsobom podobným anjelom.“ (List pátrovi Nicolás Floris z 22. novembra 1553) Študentom do Coimbry napísal Ignác v roku 1547 list, aby vysoko ocenil šľachetnosť ich povolania: „…nielen medzi ľuďmi, ale medzi anjelmi sa nenachádzajú najšľachetnejšie cvičenia ako osláviť svojho Stvoriteľa a podrobenie sa jeho stvorení Jemu, než sú schopní….“ A všetkým všeobecne napísal s podobným vyjadrením: „…nech vždy cítime a všímame si jeho najsvätejšiu vôľu a túto nech dokonale plníme…“ (List Margarite de Austria, 17. november 1553) Dokonca Ignác spomína tento anjelský postoj pred Bohom aj pri omši. Ignác cíti veľkú zbožnosť a zamýšľa sa nad tým, že by sa mal správať alebo byť ako anjel pri slávení bohoslužby. (por. Denník 141, pondelok – 10 marec) Ignác tu má zrejme na mysli už citovaný list, že najšľachetnejším cvičením je osláviť Boha a jemu podrobiť všetky jeho stvorenia. Anjelská mystika sa však trochu odlišuje od ignaciánskej mystiky. Cherubíni prejavujú špeciálne svoju jednotu s Bohom v kontemplácii jeho Pravdy, ktorá osvetľuje a nasycuje dušu. Ide najmä o intelekt. Serafíni vyjadrujú najlepšie svoju jednotu s Bohom pomocou svojho citu, úprimnosti, lásky. Vnímajú svoj vzťah s Bohom ako Lásku. Ignaciánska mystika je druh viac aktívny: jednota s Bohom v jeho spásnej aktivite pre ľudí. Preto sa však volá anjelskou a tiež mystickou, aby pomohola ľuďom na ceste spásy a svätosti.

Obsah ignaciánskej modlitby

Denník sv. Ignáca ukazuje, že Ignác bol ponorený do rozlišovania toho, čo musí stanoviť alebo určiť o viacerých bodoch Formuly Inštitútu a o Konštitúciách. Na prvom mieste vyjednáva s Bohom o type chudoby, ktorý má zapísať do Formuly a do Konštitúcií. Píše o tom aj vo svojej Autobiografii. (por. Autobiografia 100) Na druhom mieste sa zastavuje nad otázkou misií v ignaciánskom zmysle. (por. Denník 161n) Pozorujeme však, že v jeho modlitbe hrá dôležitú úlohu liturgický obsah svätej omše každého jedného dňa. V tom čase bola veľká možnosť vybrať si úmysel sv. omše. V nedele si Ignác neberie nič špeciálne. Berie text zo dňa, teda z nedele. Taktiež nemení text v deň slávnosti, ako sú počas Vianoc, Svätý týždeň, nedele utrpenia, Veľká noc, Nanebovstúpenie, Zoslanie Ducha Svätého, Božie telo a niektorých svätých, ako sv. Matúša, sv. Marka alebo sv. Jána Krstiteľa. 29. februára celebroval svätú omšu zo sviatku„ o piatych ranách nášho Pána“, ktorý sa vtedy slávil v piatok po Popolcovej strede (neskoršie v piatok po 3. pôstnej nedeli) V Denníku sú zaznačené aj iné špeciálne slávenia svätej omše. Od 5. júla 1544 až do konca, z toho, čo zachovávame z Denníka (marec 1545), Ignác neoznačuje názov alebo titul svätej omše, ktorú slávi. Od 24. augusta do 28. augusta 1544 Ignác neslávil svätú omšu z dôvodu choroby. Ignác píše: „V tomto období som bol chorý…..“ (por. Denník 328) Podobne tomu bolo od 22. decembra do 24. decembra a od 13. januára do 19. januára 1545. (por. Denník 445, 456) Páter Iparraguirre napočítal 116 označených svätých omši v Denníku. Z toho 30 z nich venoval Najsvätejšej Trojici, 20 menu Ježiš, 16 Panne Márii a 9 Duchu Svätému.

Téma modlitby, ktorú máme zachovanú v Denníku má teda silný vzťah zo slávením svätej omše daného dňa: Trojica, Ježiš, Naša Pani, ďalej zo situáciou, v ktorej sa Ignác nachádza v súvislosti z jeho rozlišovaním alebo s konaním, ktoré od neho žiada Pán v tomto čase. Ignác bol vždy pozorný, vnímavý na Božiu vôľu: skončiť alebo neskončiť rozlišovanie, trvať viac na slávení svätých omší ku Trojici alebo nie, venovať pozornosť slzám alebo nie, atď. Ignác bol tiež vnímavý počas modlitby na milosti, ktoré prijímal: osvietenia, vnútorné pohyby v duši, horlivosť, nadšenie, zbožnosť, s väčšou alebo menšou intenzitou, atď. Všetky tieto pozorovania a postrehy nám potvrdzujú, že jeho modlitba sa silne zakladala na svätej omši a na liturgii: liturgická spiritualita – tým, že jeho základným smerovaním bolo nájsť Božiu vôľu, o tom, čo musí urobiť v službe Bohu a ľuďom. Môžeme si tiež všimnúť, že Ignác si uvedomoval Boha nepretržite a to i mimo formálnej modlitby a svätej omše. Na ulici a v debatách, keď požehnával a vzdával vďaky za jedlo….  Denne postupoval tak, aby plnil Božiu vôľu a prijímal mimoriadne milosti. (por. Denník 48, 70, 179, 74, 87, 151, 133, 153…)

Páter Laínez potvrdzuje vo svojom liste o Ignácovi (list datovaný v roku 1547), že už v tom čase sa správal, čo sa týka Božích vecí viac „pasívne“ ako „aktívne“ a to považoval za posledný stupeň dokonalosti. Dôkladné štúdium Denníka nás privádza k záveru, že vedomá komunikácia Ignáca s Bohom naším Pánom bola nepretržitá, stála, a vždy dbajúca o to, aby sa realizovala Božia vôľa a viac sa očisťoval od všetkého egoizmu v tomto obdivuhodnom vzťahu. Neskoršie svedectvá, ktoré existujú, nám potvrdzujú, že rástol v tejto ľahkosti a prechádzal od zdanlivej modlitby k vážnej a solídnej modlitbe a to až do konca svojho života. Ribadeneira potvrdzuje, že akákoľvek vec mu pomáhala k tomu, aby sa povzniesol k Stvoriteľovi: bylina, list, kvet, ovocie. O duchovnom pozdvihnutí sa k Bohu, v ktorom Ignác žil každodenne, hovorí tiež svedectvo Antonia Brandao. V liste svojim spoločníkom píše, že keď prišiel do Ríma 20. februára 1551 s inými jezuitmi, páter Ignác ich prijal s takou spokojnosťou, že mu vyhŕkli slzy od radosti. Iné svedectvo hovorí o tom, že keď bol pár dní pred smrťou, že „je človekom, ktorý vo všetkých veľkých alebo menších nariadeniach alebo rozhodnutiach má veľkú rozvážnosť a vážnosť; riadi sa extrémne prirodzeným rozumom a je pravidelne riadený cez vliate a zjavené poznanie Písma….“

Ako vidíme tiež v Denníku, akákoľvek vec (udalosti, činnosť, práca alebo osoba) mohli byť námetom pre jeho vedomú komunikáciu s Bohom. Vonkajší hluk, striedavé vnútorné pohyby jeho ducha, záľuby alebo vnútorné návrhy, vo všetkom tomto sa usiloval nájsť Božiu vôľu a snažil sa o to, aby ju čo najlepšie zrealizoval. Taktiež na ktoromkoľvek mieste mohol vidieť, vnímať, že je zasiahnutý prítomnosťou Boha nášho Pána (Trojica, Ježiš, Mária) alebo že je zasiahnutý milosťami (osvietenia, vnútorné pohyby v duši, zbožnosť). Ignác si želal, aby tí zo Spoločnosti nachádzali nie menej zbožnosti v aktivite ako v meditácii: vo všetkom sa môže milovať a slúžiť Bohu a stále lepšie a lepšie. Ignác chcel hľadať a nachádzať Boha vo všetkých veciach, viac v dielach lásky a poslušnosti ako v modlitbe alebo v meditácii.

Niet pochýb, že pre prijaté mystické milosti a pre voľbu svätých omší, sv. Ignác často nachádzal vo svojej modlitbe tajomstvo Trojice, Božiu podstatu a tri Božské osoby. Jeho spiritualita je trojičná spiritualita. Jeho Denník nám okrem toho ukazuje, že Ignáca sa vo svojich rozhovoroch odvolával špeciálne na každú Božskú osobu. (por. Denník 48) Tento spôsob osobnej modlitby ku každej Božskej Osobe, zdá sa, že je najfrekventovanejší než u iných svätých z Cirkvi. V Denníku je tiež významné jeho odvolávanie sa na tých, ktorých volá „prostredníkmi“ alebo „prihovárajúcimi sa“. V tejto úlohe prostredníka pred Bohom Ignác vidí Máriu a Syna, naklonených k tomu, aby sa pýtali Otca: „…Videl som Máriu a Syna, sklonených k prímluve u Otca….“ (por. Denník 4) Žil to, to učí exercitanta v troch rozhovoroch v Duchovných cvičeniach (por. DC 62-63): „obrátiť sa na Máriu, aby mi vyprosila od svojho Syna a Pána milosť“; „na Syna, aby ma priblížil k Otcovi“; „na Otca, aby mi to večný Pán udelil“. Denník sa predstavuje v tomto bode ako výsledok ignaciánskeho prijatia kresťanskej viery ohľadom plánu Boha, ktorý sa urobil byť taký láskavý slúžiť vo Vtelení svojho Syna, v osobitnej voľbe Márie ako jeho a našej Matky, v založení Cirkvi a vo sviatostiach a napokon vo svätých prostredníkoch a v ich príklade. Sv. Ignác sa tiež v modlitbe obracia na anjelov, svätých otcov, apoštolov, učeníkov a všetkých svätých a na všetky osoby, aby mu pomáhali. (por. Denník 46-47) Žije tak v plnom spoločenstve so svätými. Necíti sa byť izolovaný alebo osamotený v modlitbe.

Slzy, mystika úctivej lásky, dar reči – tzv. locuela

Prítomnosť sĺz v Denníku sv. Ignáca je veľmi častý. Prakticky ich mával každý deň. Ignác píše, že ich mával „bohato“, „neustále“, „veľa“, a boli sprevádzané aj inými darmi. Ale tiež píše, že v niektoré dni ich nemával. Slzy hrali dôležitú úlohe v živote sv. Ignáca. Prvé slzy sa objavujú po jeho obrátení a potom v čase, v ktorom sa datuje Denník. Stali sa takmer prirodzenou súčasťou jeho duchovného života. Slzy tiež boli súčasťou jeho modlitby ako to vidíme v Denníku. (por. Denník 367, 383) Sv. Ignác vedel, že dar sĺz sa nemôže vo všeobecnosti žiadať, pretože nie je potrebný, a ani dobrý a vhodný pre všetkých. Vo svojom liste, napísanom prostredníctvom pátra Polanca, Ignác píše: „..niektorým, hoci by to bolo v mojich rukách dať im slzy, nedal by som im ich, pretože im nepomáhajú v láske a spôsobujú im utrpenie (bolesť) tela a hlavy a z tohto dôvodu zabraňujú akékoľvek vykonanie dobročinnej lásky.“ Ignác ešte v tomto liste doplnil: „niektorí majú tento dar, pretože jeho prirodzenosť je taká, že v nich pohnutie duše je ľahko na prospech ich telu alebo pretože Boh im dá také rozplynutie sa v slzách, pretože vidí, že je to pre nich vhodné…“

O sv. Ignácovi napísal aj Laínez: „Ignác je tak precitlivený na večné a abstraktné záležitosti, že mi povedal, že zvyčajne plakával šesť až sedem krát denne.“ Slzy, ktoré sa objavujú v Denníku sú všeobecne dôsledkom jeho intenzívnej skúsenosti v jeho komunikácii s Bohom. Zvyknú byť doprevádzané veľkou zbožnosťou, niekedy s nárekom, vzlykaním a často až zastavením schopnosti vyslovovať slová v tomto momente. (por. Denník 29, 30, 31, 72) Vo všeobecnosti najintenzívnejšie sú počas slávenia svätej omše, ale tiež sa v hojnosti opakujú aj v pracovnom čase, v niektorých momentoch. (por. Denník 74, 87, 149-153….) Avšak uprostred tohto mimoriadneho fenoménu daru sĺz, Ignác sa usiluje uchovať si čistý úmysel, uspokojiť sa s tým, či ich má alebo nemá, „tým, že sa domnieva, že Boh náš Pán to urobil pre moje väčšie dobro“. (por. Denník 186, ale tiež 184-185) Podobne hovorí aj o vnútornom potešení alebo veľkej hojnosti, či ho má alebo nemá: „…nenachádzal som žiadne zaľúbenie, iba v samom Pánovi…“ (por. Denník 284-285) To isté sa mu prihodilo, keď prijal vzácny dar úcty, poslušnosti alebo podriadenosti sa: „áno, stále som sa vracal k tejto úctivosti, pred omšou, v pokoji, a v kaplnke a počas omše, a keď mi prišli slzy, hneď som ich odmietol, aby som dbal len na úctivú pokoru. Táto pokora mi stála pred očami, ale mne sa pritom nezdalo, že by som to bol ja alebo niečo zo mňa. Dovoľovala mi akoby stále priberať na zbožnosti a slzách, áno, získal som presvedčenie, že to bola cela, ktorú mi chcel ukázať Pán…..v jednej časti omše akási vnútorná úctivá pokora a úcta, avšak vo väčšej časti žiadna možnosť, ešte vnútorne pocítiť úctivú pokoru a úctu.“ (por. Denník 157-158, 160)

Úcta – mystika úctivej lásky sa objavuje v Denníku ako mimoriadne vzácny dar. Je jasné, že tento dar v bežnom živote je nejakým spôsobom prvkom „úcty“ alebo „poklony“, tým, že sa používa pri definícii modlitby. Termíny ako úcta, poklona a pokora začínajú mať špeciálnu dôležitosť v Denníku od 14. marca, keď Ignác píše: „Vo všetkých týchto dobách pred omšou, v omši a po nej, bola vo mne jedna myšlienka, ktorá mi prenikla do duše, s akou veľkou úctou a úctivou pokorou, by som mal spomínať meno Boha, nášho Pána, keď idem na omšu, atď. … a nehľadať slzy, ale túto úctivú pokoru a úctu.“ (Denník 156). Ignác vždy nenachádza túto úctivú pokoru (lásku), ktorú hľadá a si želá. Cíti svoju bezmocnosť, aby ju našiel. Avšak sa mu zdá, že Boh chce, aby mal túžbu ju hľadať a nájsť. Tak to aj robí: „Potom trochu neskoršie, v kaplnke, sa mi zdalo, že je to Božia vôľa, aby som skúsil namáhať sa hľadať ju a nájsť; ale napriek tomu som nemohol nič nájsť, a predsa sa mi zdalo dobré, aby som ju hľadal; aj keď nájdenie nie je v mojej moci, postará sa potom darca milostí o tak veľký príliv poznania, návštevy a duchovnej chuti, ako som povedal; so slzami a tak pretrvávajúcimi, strácajúc reč, že sa mi javilo v každom slove spomínať Boha, Pána, atď. Prenikalo ma to znútra, s úctou a obdivuhodnou úctivou pokorou, že vysvetliť to, zdá sa, sa nemôže.“ (Denník 164)  Táto milosť úcty alebo úctivej pokory sa opakuje na omšiach, ktoré hovorí o Našej Pani, o Ježišovi, o Duchu Svätému a o Trojici. Všeobecne sa zdá, že táto úcta nie je ani tak časť tematického obsahu modlitby svätca, ako skôr forma jeho vzťahu s Bohom alebo Božími alebo svätými osobami. Vieme však, že to hľadá, a že to dôverne žiada. (por. Denník 163-164 a 178) Napríklad 30. marca 1544, v nedeľu Utrpenia, Ignác formuluje svoju modlitbu do dôvernej prosby: „Daj mi láskyplnú pokoru….“ (por. Denník 178) V tom istom dni Ignác cíti, že postoj „láskyplnej pokory“ sa musí tiež rozšíriť na stvorenia. Pravdepodobne preto, lebo sú obrazom Boha. Nakoniec Ignác dodáva: „Keď človek nenachádza žiadnu úctu alebo láskyplnú úctivosť, musí hľadať bojazlivú úctu, tým, že pozerá na vlastné chyby, aby dosiahol tú, ktorá je láskyplná.“ (Denník 187, por. Denník 178, por. DC 370) V Denníku sa tiež nachádza postreh sv. Ignáca, že vkladá do súvislosti alebo do spojitosti tento vzácny dar „láskyplnej pokory“ s jeho bežným, všedným životom. Cítil, že, aby našiel tento dar v omši, že „je potrebné využívať ju počas celého dňa, bez toho, aby som sa rozptýlil“. (por. Denník 182) To, čo dominuje alebo pretrváva, je dôležitosť, ktorú dáva tejto milosti „láskyplnej pokory“, až kým neobjaví, že musí odmietnuť slzy, aby venoval pozornosť úcte – úctivej pokore, a aby táto bola cestou, ktorú mu chcel Pán ukázať. A tak 14. marca 1544 Ignác napíše: „…zatiaľ, čo som slúžil omšu, získal som dokonca presvedčenie, aby som považoval túto milosť a poznanie za dôležitejšie pre duchovný pokrok mojej duše, než všetky ostatné milosti až doteraz…“ (por. Denník 156-157)

Dar reči (spôsob reči) – tzv. locuela

Tento typický výraz sv. Ignáca v jeho Denníku nie je úplne rovnocenný „ustáleným frázam“ traktátov zo spirituality. „Ustálené frázy“ predpokladajú komunikáciu nejakej správy, ktorú osoba prijíma, nech by boli vonkajšie sluchové alebo vnútorné (predstavové alebo duchovné). Tzv. locuela, o ktorej píše sv. Ignác vo svojom Denníku môže byť vonkajšia alebo vnútorná. Objavuje sa medzi 11. – 28. májom s hojnou frekvenciou a potom sa o nej prestane zmieňovať. Nazýva ju ako „dar udelený Bohom“ alebo hovorí o „nebeskom hlase alebo hudbe“. Zdá sa, že ide o spojitosť so slovami vyslovovanými v omši. V každom prípade sa nejedná o zvuk, ale o slovo a jeho význam. (Por. Denník 221, 222, 224, 234) Páter Luis Gonçalves da Cámara píše vo svojich Pamätiach o Ignácovi takto: „Čo ho zvlášť povznášalo v modlitbe, bola hudba a spev o božských veciach, ako vešpery, omša a podobne.“ Tieto skúsenosti ho viedli ku zbožnosti a láske. Prinášali mu akýsi druh nebeskej hudby, ktorá ho privádzala k vnútornej harmónii, a to s mnohými slzami. (por. Denník 224) Je pravdepodobné, že prijímal niekoľko vnútorných alebo vonkajších slov spolu s melodickým muzikálnym zvukom, ak venujeme pozornosť tomu, čo píše niekoľko dní po sviatku Nanebovstúpenia Pána. (por. Denník 234, 237, 238, 239, 240)

Iné dodatky o Ignácovej modlitbe

Dokonca aj v najvznešenejšom stave duchovnej cesty, na ktorej sa Ignác nachádzal, bol podrobený nestálosti telesnej prirodzenosti a nestálosti ducha v živote modlitby. 18. februára napíše takéto slová o svojej neúteche: „Potom so zaspal a prebudil som sa ešte pred začiatkom dňa. Potom som bol pre najbližšiu dobu tak ťažkopádny a opustený od každej duchovnej veci. A tým, že som konal zvyčajnú modlitbu, až do polovice, so žiadnou alebo s veľmi malou chuťou a s týmto nedôvera nájsť milosť v Najsvätejšej Trojici.“ (por. Denník 44) Vidíme, že Ignác prechádza cez obdobia neútechy alebo suchoty: „Po skončení omše a potom v pokoji som sa cítil celkom opustený od každej pomoci a nemohol som získať žiadne potešenie od prostredníkov ani u Božských osôb…a nikde som nenachádzal pokoj…“ (por. Denník 145) Ignác opisuje svoj stav ako: neistý, napádaný mnohými myšlienkami, ktoré ho znepokojovali, niekedy až proti Ježišovi: „…Miesto toho ma napadli myšlienky proti Ježišovi…“ (por. Denník 145). Čo je však dôležité, Ignác v tomto čase neúteche neprestával aplikovať pravidlá o rozlišovaní duchov, inteligenciu a zdravý rozum.

Ignác mal tiež svoj spôsob prípravy na svätú omšu. Páter Conçalves da Cámara vydáva takéto svedectvo: „Večer pred nadchádzajúcim dňom, v ktorom už hovoril omšu, nariadil pohľadať misál a na izbe si niekoľko krát čítal omšu a pripravoval sa na ňu.“ Páter ďalej spomína, že Ignác ju hovoril tak ako sa hovorí v Ríme, nahlas, aby celebrant mohol byť počutý v celom kostole. Dokonca pozdvihoval hlas aj vtedy, keď ju hovoril vo svojej privátnej kaplnke. Kaplnka bola hneď vedľa jeho izby. Páter Cámara hovorí, že omšu celebroval v mimoriadnou zbožnosťou a úctou. Páter Cámara dodáva „odtiaľto sa myslí, že sa rodí bolesť, ktorú trpí telo, keď počúva alebo hovorí omšu, ak nie je pri sile…veľa krát sme ho už videli ochorieť v deň, keď slávil omšu“. Pridáva tiež, že „ak neplakal v omši tri krát, dal najavo, že sa cítil smutný“. Počas omše dlhý čas vzdával vďaky Bohu, zostávajúc tak v modlitbe aj dve hodiny. Pred požehnaním jedla sa vždy trochu utiahol do jedálne, ako to robil aj pri iných veciach a zvykol dať osobitnú dôležitosť a slávnostnosť požehnaniu jedla a vzdávaniu vďaky po ňom. (por. Konštitúcie 251, Denník 153) Niekedy pod vplyvom milostí, ktoré prijal, Ignác stratil „reč“. (por. Denník 31, 40, 72, 77, 163) Inokedy cítil sklon k tomu, aby zostal na kolenách, „tešiac sa z toho, čo cítil“. (por. Denník 16, 32, 36-38, 41) 18. februára 1544 sa prebudil ešte predtým, než začal deň, s veľkou bolesťou a vyprahnutím na duchu. Takmer polovicu jeho zvyčajnej modlitby robil s veľmi malým potešením a s nedôverou. Avšak znovu sa vrátil k modlitbe a Pán mu udelil zbožnosť, sladkosť – príjemnosť a duchovné potešenie.  Môžeme si to všimnúť najmä vtedy, keď je pozorný alebo sústredený na rozlišovanie a podporenie vnútorných pohybov alebo návrhov, ktorá cítil, ba ešte aj pri pohyboch tela pri modlitbe. (por. Denník 43, 44, 45) Išlo najmä o potvrdenie vecí ohľadom chudoby. 3. marca 1544 jeho zvyčajná modlitba, ako nám to opisuje v Denníku, začína skoro ráno o pól piatej, a hoci ju robí so zbožnosťou a v pokoji, cíti zármutok alebo ťažkosť v hlave, tak že si nedovolí postaviť sa, bez toho, aby sa vrátil k spánku ešte pred hovorením omše. V ten deň vstal o 8.30. (por. Denník 97, 98)

Záver

Nechcel som vyčerpať všetky možnosti, ktoré ponúka Duchovný Denník sv. Ignáca, to preto, aby som viac prenikol do reality života modlitby svätého zakladateľa Spoločnosti Ježišovej. Jeho choroby, jeho slabosti alebo psychologické sklony, polohy, či postoje tela, vplývali na jeho modlitbu a boli pozorované najmä pri jeho rozlišovaní o tom, ako musel alebo mal postupovať. Myslím, že niektoré nové stopy a nové detaily z jeho konkrétneho života sa nám stali viac bližšími, bez toho, aby sme neoslabili nič zo vznešených milostí, ktoré mu boli zjavené. Ním získaná, či nadobudnutá kontemplácia, podporená prostredníctvom Božej milosti a pasívne prijatá, nám zanechala príklad životného štýlu kontemplatívneho apoštola  v jeho konaní, v jeho úžasnej a obdivuhodnej intenzite. Stala sa modelom nasledovania pre tých, ktorí sú volaní k anjelskej spiritualite, ktorú si on želal pre apoštolov Spoločnosti Ježišovej, aby boli vo svojom apoštolskom povolaní. Pomáhať blížnemu, bez toho, aby stratili kontempláciu Božej tváre, a okrem toho, tým že rozšíria alebo zväčšia s touto pomocou slávu  a službu Boha a posvätia vlastnú osobu. Jeho modlitba bola prameňom jeho apoštolskej aktivity, konania aj postupovania, z nej mu prichádzalo na um, čo má robiť a ako má postupovať v apoštolskej a komunitnej činnosti. V nej sa mu odkrývalo želanie a vôľa Boha. Sprostredkovania alebo milovaní prostredníci Boha, nie sú prekážkou, ale pomocou, aby našiel a realizoval túto Božiu vôľu, nie na náš štýl alebo spôsob, ale na Boží spôsob; nie podľa našich plánov, ale podľa plánu Boha. Štúdium ignaciánskej modlitby v Denníku nám ukázalo a pripomenulo, pokiaľ ide o jeho vytrvalý vzťah so životom, konkrétny spôsob, s ktorým Ignác postupoval, aby hľadal a našiel Boha vo všetkých veciach, aby slúžil a miloval Boha s najčistejším a najdokonalejším úmyslom vo všetkých nich.

(spracované podľa Manuel Ruiz Jurado, „La oración de san Ignacio en su Diario Espiritual“, Manresa 84 (2012) 63-77)

Vývoj chudoby až do smrti sv. Ignáca

a)      Ignác počas svojho obrátenia na lôžku v Loyole rozpoznal, že po hriešnom živote, ktorý viedol, musel robiť pokánie. Podstatným znakom tohto pokánia bola, čo najviac možná a slobodne vybratá chudoba, podľa modelu alebo príkladu sv. Františka a sv. Dominika. (por. Autobiografia 7) Duchovné skúsenosti z Manresy mu ponúkajú vidieť chudobu pod trochu iným aspektom. Od tejto chvíle bude Kristus skôr Kráľom, ktorý posiela svojich apoštolov, a ktorý ešte aj dnes hľadá spoločníkov do zápasu, aby sa rozšírilo jeho Kráľovstvo. Dôsledky tohto volania sa mu vyjasnili postupne s plynutím času. Tak sa vysvetľuje jeho putovanie do Svätej zeme, ktorá ešte bolo spojené s jeho rozhodnutím robiť pokánie. Bez prostriedkov, ale s pevnou dôverou, v Božiu prozreteľnosť, sa vydal na cestu a skúsenosť mu ukázala, že ho Boh nenechal samého v zápase. (por. Autobiografia 35, 36, 40, 42, 49, 50)

b)      Počas štúdií v Paríži zakúsil, že nedostatok alebo absencia prostriedkov živobytia, zásob nebola vhodná pre štúdiá. Rozhodol sa preto pre záväzok: namiesto každodenného žobrania si peniaze na štúdiá zhromaždí počas prázdnin. (por. Autobiografia 73-76) Aj keď sľuby z Montmartre (15. august 1534) obsahovali klauzulu toho, že definitívny rozchod so svetom – s vlastníctvom, malo miesto až po skončení štúdií. Len čo dokončili štúdiá, Ignác a jeho skupinka priateľov sa znova vrátila k najstriktnejšej chudobe. Znova sa vydali na cestu pešo, bez peňazí, ubytovávali sa v hospicoch pre chudobných, denne žobrali o obživu a venovali mnoho času službe chudobným a chorým.

c)      Keď napokon prišli do Ríma a vytvorili projekt (1539) založenia nového Rádu, znova uvažovali o chudobe: Ako by mohli zahrnúť do právnických štruktúr tohto nového Rádu tento charizmatický dar, tejto malej skupinky? Počas dlhého rozlišovania (Rozvažovanie prvých otcov) sa tiež venovali otázke chudoby, ktorá sa napokon vyjadrila tak v prvej, ako aj v ďalších Formulách Inštitútu (kapitola štvrtá – 1539, 1540, 1550). Na začiatku sa prakticky prijalo, aby domy Spoločnosti Ježišovej mali právo žobrať: jednotlivec nesmie vlastniť nič; tiež komunita ako taká nebude môcť mať stabilné vlastníctva alebo príjmy. Avšak pre mladých členov vo formácii sa dovoľuje, aby kolégiá mohli mať svoje fundácie a stabilné príjmy a dôchodky: je to analógia toho, čo praktizovali mníšske rády. Keďže Formula Inštitútu bola veľmi stručná, potrebovala nové vyjasnenia pre konkrétnu realizáciu a praktický život chudoby. Tieto vyjasnenia nachádzali svoje miesto v tvoriacich sa Konštitúciách, kde môžeme nájsť konkrétne detaily Ignáca o chudobe. Je tu predovšetkým nové pravidlo pre profesov, ktorí nemôžu mať vôbec stabilné príjmy alebo dôchodky. Je však možné mať príjmy pre osobitné výdavky: pre vybudovanie a zariadenie domov, vyrukovanie, lieky, knihy, peniaze na cestovania, ale nie pre dennú obživu a oblečenie. Dôvodom bola najmä výnimočná situácia mladých jezuitov: počet neustále rástol, dom bol príliš malý, bolo treba vystavať ďalšie, a aby nestrácali čas len na žobranie a mali čas pre apoštolát, určil sa jeden tzv. prokurátor, ktorý mal na starosti získať potrebné prostriedky. Taktiež získali pre formáciu mladých ďalšie príjmy z niekoľkých farností v Ríme. Ignác však časom videl komplikáciu v týchto úpravách a zároveň riziko, že by sa chudoba začala oslabovať. V roku 1544 navrhol pri „voľbe o chudobe“, že aj sakristia, teda príjmy z farnosti, museli byť vylúčené z pevných a stabilných príjmoch. Ignác túto skutočnosť zahrnul do poslednej Formuly Inštitútu z roku 1550. Ekonomické problémy kolégií a domov pokračovali aj v budúcnosti, Ignác však napriek nim hľadal iné spôsoby ako ich vyriešiť, tým že rozdelil domy a kolégia, domy pre formovaných jezuitov a kolégiá pre študujúcich. Hovoria o tom Formuly Inštitútu z roku 1540 a 1550. Ďalšie rozhodnutia Ignáca boli konkretizované v Konštitúciách v spolupráci s jeho sekretárom Juanom Alfonsom de Polanco.

d)     Skutočnosť rozdelenia na domy a kolégia mala veľa ťažkostí. Neznásobovali sa domy, ale kolégiá. V roku 1556, keď zomrel sv. Ignác, boli v Európe iba dva domy, a to v Ríme a v Lisabone a takmer 44 kolégií, z ktorých 33 poskytovalo vyučovanie výlučne pre vonkajších študentov. Postupne tento nepomer narastal. V roku 1579 bolo už takmer 144 kolégií a len desať domov profesov, v roku 1600 16 domov profesov a 245 kolégií. Rýchly rast Spoločnosti Ježišovej a tiež rast povolaní priviedol Ignáca k tomu, že videl potrebu drahých kolégií pre Spoločnosť a pre Cirkev. Ignác preto urobil všetko preto, aby odľahčil materiálny nedostatok mnohých kolégií: písal mnohé listy kniežatám a prelátom, vyzýval k vzdaniu sa svojich materiálnych dobier zámožných školastikov, a to v prospech Spoločnosti Ježišovej, snažil sa o to, aby opustené kolégiá pripojil ku kolégiám Spoločnosti a tak zabezpečil ich chod. Napriek týmto všetkým skutočnosti, história ukazuje, že Ignác si zachovával ideál chudoby až do smrti, aj keď je v niektorých prípadoch prispôsobil okolnostiam. Okrem toho, bránil s veľkou prísnosťou, aby sa udržala bezplatnosť ministérií a školskej práce a v praxi vyžadoval, aby sa každý jeden zriekol svojho vlastníctva a striktne bol závislý na superiorovi.

Vývoj chudoby do roku 1773

Vývoj kolégií sa ešte viac zvýraznil po smrti sv. Ignáca. Veľmi rýchlo sa tiež objavili pochybnosti, či prax korešponduje s Konštitúciami. Šiesta Generálna Kongregácia (GK) v roku 1608, v osemnástom dekréte, dala najavo, že nie iba kolégiá, ktoré sú seminármi školastikov, ale aj tie pre externých študentov, boli v zhode podľa Konštitúcií a Inštitútu, a že profesy a formovaní koadjútori, ktorí by boli potrební a užitoční na týchto kolégiách, mohli sa živiť z ich dôchodkov. Ostatní museli byť poslaní do rezidencií, do iných provincií alebo na misie do Indie. Tiež sa nedovoľovala existencia kolégií, v ktorých sa nevyučovalo. Rast kolégií priniesol zo sebou ekonomické problémy, ktoré rástli bez prestania. Napriek niektorým štedrým darcom, fundácie len v malých prípadoch dostatočne pokrývali všetky výdavky. Stále viac a viac sa zmenšoval základný kapitál kolégií. K zlepšeniu situácie kolégií sa využíval aj predaj poľnohospodárskych produktov z kolégií alebo umeleckých a remeselných diel.  Tu však bolo nebezpečenstvo neustálej obchodnej činnosti, ktorú kánonické právo zakazovalo pre rehoľníkov. Z tohto dôvodu, Spoločnosť Ježišova sa obmedzila na používanie poľnohospodárskych produktov, inštalovanie kníhtlačiarní alebo predaj kníh školastikov. (por. GK II, D 61; GK VII, D 84) Rovnako sa to využilo na pivovary, ktoré boli pridružené k dobrodeniam fundácií alebo na lekárne…. Osobitným problémom bol predaj produktov z misií.

Vývoj chudoby po roku 1814

Ekonomické ťažkosti, ktoré trpela starobylá Spoločnosť Ježišova sa teraz zhoršili ekonomicko-sociálnou zmenou. Kolégiá, ktoré mali dostatočnú fundáciu horko-ťažko mohli vydržať. Navyše v Spojených Štátoch bezplatné vzdelávanie nebolo veľmi vážené. Pre toto všetko, biskup zo St. Loui (Misuri), žiadal (1833) pápeža Gregora XVI, aby udelil pátrovi generálovi možnosť dišpenzovať zákaz prijímania peniazov za vyučovanie. V povolení pápeža sa toto právo rozšírilo tiež na Anglicko a Írsko, ale v skutočnosti sa toto riešenie rozšírilo do všetkých častí. Existovalo veľmi málo profesných domov. Pokiaľ existovali mnohé fundácie, tie nepozostávali zo statkov, ale z akcií a dlhopisov, atď. Takmer vo všetkých častiach Spoločnosti Ježišovej sa videlo nutné prijímať štipendiá za sväté omše, a to s dovolením pápeža Gregora XVI. Týmto sa prakticky Spoločnosť vzdialila od Konštitúcií. Situácia sa zhoršila ešte viac v XX. storočí.  Generálne Kongregácie reálne zvážili situáciu, ale nenašli nijaké konkrétne riešenie, pretože sa usilovali absolútne sa nedotknúť štruktúr ignaciánskej chudoby v Konštitúciách. XXVII Generálna Kongregácia (1923) znovu prepracovala právo Spoločnosti v dôsledku Kánonického práva z roku 1917, avšak čo sa týka pevných stanovení o chudobe v Konštitúciách, to ponechala. XXIX GK (1946) sa ohraničila iba nato, že poverila pátra generála, aby schválil komisiu pre riešenie chudoby. V jednom liste (1951) páter generál J. B. Janssens povzbudzoval celú Spoločnosť k zachovávaniu chudoby. Zmenu uskutočnila až XXXI GK (1965-1966), ktorá predložila podstatné zmeny. Bolo to pod vplyvom Druhého vatikánskeho koncilu (Perfectae caritatis 13). Táto skutočnosť umožnila adaptovať chudobu okolnostiam časov. Úmyslom bol predovšetkým návrat k autentickému evanjeliovému učeniu a k pôvodnej inšpirácii SJ. (GK XXXI., dekrét 18) Kongregácia rozhodla, že sľub iba zakazuje dovolenie stabilných dôchodkov alebo príjmov pre profesné domy a nezávislé rezidencie (por. Konštitúcie 554). Ostatné tam nie je pripojené. S týmto sa hlavne vyjasnila cesta pre právnické riešenie, pretože otázka chudoby čakala už veľmi dlho. Problém bol najmä v príjmoch a bezplatnosti prác. Uvedené zmeny: 1) Plat, odmena, mzda za realizovanú prácu sa považuje za legitímny prameň príjmov pre obživu a apoštolát.; 2) Štipendiá za sväté omše sa môžu prijať v rámci platného kánonického práva.; 3) Výnimku tvorí kompenzácia za výdavky cestovania a pobytu – legálna odmena alebo mzda za apoštolskú prácu sa môže prijať, ale nie vyžadovať.; 4) Prijatie autorských práv je tiež legitímne dovolené. Taktiež Kongregácia hovorila o tom, že formu života jezuitov je treba usporiadať podľa poriadku občanov žijúcich v strednom stave. 15. septembra 1967 sa celé právo o chudobe zverejnilo ad experimentum v Štatúte o chudobe (Statuta de Paupertate). K niekoľkým diskutovaním bodom sa vrátil ešte páter Pedro Arrupe vo svojom liste De papupertate ac vita communi zo 14. apríla 1968. XXXII GK (1974-1975) napokon zaviedla rozhodujúce zmeny a to v 12. Dekréte: 1) Namiesto rozlíšenia medzi domami profesov a kolégiami sa uvádza rozlíšenie medzi komunitami a apoštolskými dielami (univerzity, kolégiá, exercičné domy, časopisy, atď., tým, že sa vylúčili kostoly).; 2) Komunity musia dodržiavať normy profesných domov a nemôžu mať pevné dôchodky a príjmy; avšak plat, či odmena za prácu sú legitímnym prameňom živobytia. Apoštolské diela sú spravované až doteraz podľa  záväzného práva kolégií a teda môžu disponovať výhodným a výnosným majetkom.; 3) Kapitál a príjmy z diel sa nemôžu používať pre úžitok komunity, s výnimkou schváleného platu za realizovanú prácu.; 4) Celá komunita musí mať rozpočet a žiť v zhode s ním, a to jednoduchou a striedmou formou. Eventuálny prebytok musí byť každý rok distribuovaný podľa ustanovených noriem. Všetky tieto normy sú priložené do dekrétu, ktorý veľmi prízvukuje asketicko-duchovný aspekt chudoby, a ktorý predpokladá autentické a hlboké obrátenie. Ďalej sa zdôrazňuje, aby úroveň života komunity nebola vyššia než priemernej situovanej rodiny, ktorá musí pracovať na svoje živobytie. Jezuita musí dať komunite všetko to, čo príjme ako mzdu, milodar alebo akúkoľvek inú vec a všetko, čo potrebuje to zase prijíma od komunity. Apoštolská účinnosť a apoštolská chudoba musia byť v ustavičnom napätí a jednote. Toto neplatí jedine pre jednotlivcov, ale tiež pre apoštolské diela. Musí sa starostlivo preveriť, či zariadené budovy, komplexy, areály a nákladné diela, ktoré vyžadujú veľké investície, či sa musia udržiavať alebo zachovať. K praktickej evanjeliovej chudobe taktiež patrí služba chudobným a solidarita s nimi. XXXIII GK (1983) premýšľala o tomto 12. Dekréte XXXII GK a to vo svetle skúseností z posledných rokov a definitívne ho akceptovala a schválila (2. Dekrét o chudobe)

História ignaciánskej chudoby až podnes ukázala, že nie je ľahké ju praktizovať. Pravdepodobne sa môže realizovať pôvodné ponímanie ignaciánskej chudoby, ak Spoločnosť Ježišova sa obmedzí na kňazské formy apoštolátu  uvedené vo Formule Inštitútu a opustí iné diela. Toto však nie je možné pre lásku k Cirkvi. Generálne kongregácie sa však snažili zachovať ducha ignaciánskej chudoby. Chudoba Spoločnosti Ježišovej obsahuje v sebe napätie medzi osobným spôsobom života bez požiadaviek a eventuálnym používaním veľkých prostriedkov pre službu Bohu. V praxi sa preto predpokladá veľkú „discreta caritas“. Ignaciánska chudoba vyžaduje disponibilitu a pohyblivosť v ustavičnom prispôsobovaní sa miestam, časom, osobám a okolnostiam. Ktorékoľvek z týchto prispôsobení je autentické len vtedy, ak je preniknuté autentickým duchom ignaciánskej chudoby: úprimnej lásky k Pánovi, ktorý sa pre nás stal chudobným, spolu s darom schopného a šikovného rozlišovania.

(spracované podľa Diccionario histórico de la Compañía de Jesús, G. Switek, La pobreza)

Spoločnosť Ježišova – Duchovné cvičenia a Konštitúcie

V diele, ktoré napísal sv. Ignác sa niekedy veľmi rozlišuje medzi Exercíciami a Konštitúciami tým, že sa verí, že prvé z týchto dvoch diel obsahuje všetko to, čo hovorí ignaciánska spiritualita. Zabúda sa pritom na to, že Ignác trávil polovicu svojho života aktívne, pripravujúc Konštitúcie. Duchovné cvičenia predstavujú dôležitý čas pre Ignáca, predovšetkým je to skúsenosť obrátenia: zhrňujú dlhý proces rozlišovania Božej vôle, ktorý sa od jednotlivca postupne pretransformoval do kolektívneho, s prvými spoločníkmi. Proces rozlišovania nikdy nie je ukončený, je to volanie, aby sme denne hľadali to, čo chce od nás Pán. Konštitúcie, ktoré Ignác pripravoval takmer 15 rokov, sú cestou pre „piaty týždeň“, ktorý pokračuje v živote jezuitu. Pre svoj právnický charakter, pre svoje nariadenia a ustanovenia, ktoré obsahujú pozvanie k rozlišovaniu, pre svoje duchovné motivácie, ktoré privádzajú jezuitu k väčšej sláve Božej, sú Konštitúcie prakticky špecializovanou verziou Duchovných cvičení. Cirkuluje v nich tá istá krv, poháňaná tým istým srdom, pretekajúca celým telom, cez všetky cievy a žilky.

Poslanie a misia, ktorá sa pripomína niekoľkými krátkymi líniami v kontemplácii o Dvoch Zástavách, sa spresňuje v Siedmej časti Konštitúcií, ktorá pojednáva o tých, ktorí sú prijatí do Spoločnosti a sú rozdelení vo vinici Pána. (por. DC 145-146; Konštitúcie 603-604) Duchovnú a reálnu chudobu Kráľovstva vyjadruje chudoba rehoľného Inštitútu a Konštitúcie ju spomínajú na viacerých miestach. (por. DC 98; Konštitúcie 553-581) Stručné asketické rady, doplnky a poznámky Duchovných cvičení sa rozvíjajú v časti týkajúcej sa tých, ktorí sú v probácii. (por. DC 243-306) Poslušnosť Bohu sa zhrnula v modlitbe Vezmi Pane a prijmi, dostáva svoju formu poslušnosti v Superiorovi, ktorý zaberá miesto Krista. (por. DC 234; Konštitúcie 547-552) Láska Boha vo všetkých stvoreniach a a všetky stvorenia v Bohu je verným reflexom Kontemplácie pre nadobudnutie lásky. (por. DC 230-237; Konštitúcie 288)

Konštitúcie dávajú potrebný impulz – „inšpiráciu“ inštitúcii a to všetko pod vedením Ducha Svätého. Ako sa hovorí v úvode, to najideálnejšie by bolo, nechať sa viesť Duchom Svätým, ktorý je ten, ktorý vtláča do sŕdc svoj zákon lásky a milosrdenstva. Ale rozum, vernosť duchovnej tradícii, v ktorej sa Duch Svätý už spojil s ľuďmi, poslušnosť Cirkvi, v ktorej Duch Svätý už žije, vyžadujú, aby sa napísali Konštitúcie (por. Konštitúcie 134), aby sa napísal text. Tento text sa môže premeniť na „mŕtvu literu“, ak neprestane byť otvorený milostiam Ducha Svätého, ktorého Boh náš Pán komunikuje tým, ktorí majú svoju dôveru vloženú do jeho Božieho majestátu. (por. Konštitúcie 414)

Ako Duchovné cvičenia zhŕňajú prácu Ducha v tých, ktorí ich praktizujú, Konštitúcie zase akoovocie duchovnej inšpirácie, sú ako nepretržitá výzva k rozlišovaniu v Pánovi, to čo musí byť na väčšiu slávu v konkrétnych okolnostiach času, miesta a osoby. (por. Konštitúcie 170, 211, 228, 238, 256, 295, 296, 297, 301, 343, 351, 395, 447, 512, 579, 623-624 (dôležité), 746, 754, 799, 808) Všetci členovia Spoločnosti Ježišovej robili Duchovné cvičenia. Nie je možné ich robiť bez toho, aby nezostali nejaké stopy, aby sa nenašiel v nich vlastný spôsob modlitby, bez toho, aby sa nerástlo vo vlastnom poznaní pred Pánovom… Toto všetko predpokladá ľudí, ktorí vedeli dávať Duchovné cvičenia, ktorí vedeli učiť rozlišovaniu, a to, aby sa rešpektovalo dielo Stvoriteľa vo svojich dielach a rozhodnutia osobnej slobody. Ale tiež predpokladá, že existujú ľudia, schopní prijať a praktizovať Duchovné cvičenia. Ak niekto v nich hľadá apologetiku o existencii Boha alebo riešenie exegetických ťažkostí Písma, je výhodnejšie odporučiť mu, aby ich odložil, pretože Duchovné cvičenia predpokladajú vieru a otvorenú veľkodušnosť, ktorá akceptuje dobrodružstvo so stretnutia s Pánom; skúsenosť, ktorá sa výlučne nepremieňa na útechy, ale pokúša sa vyvolať duchovné narodenie, tým, že niekedy si vezme aj bolestnú formu tohto narodenia.

Jednota v Spoločnosti Ježišovej – apoštolské telo

Spoločnosť Ježišova je sociálnym telom, do ktorého sa začleňuje až po premene na člena s plným právom. Myšlienka, ktorá sa už nachádza v Rozvažovaní prvých otcov (1539), presahuje zoširoka limity čistého literárneho obrazu. Je realitou a nie iba rétorickou postavou. Toto apoštolské telo sa skladá z rôznosti jednotlivých členov, ľudských osôb, ktoré vytvárajú jednotu na základe rovnakého povolania. Konštitúcie hovoria o udržovaní, zachovávaní a rozvoji „tela“ Spoločnosti a tiež o jeho duchu a realizácii cieľa, ktorým je pomáhať dušiam dosiahnuť svoj najvyšší a nadprirodzený cieľ. (por. Konštitúcie 813) Tieto vyjadrenia sa konkretizujú v systéme vzájomných vzťahov medzi hlavou a členmi a medzi členmi navzájom a to všetko pre väčšiu službu Božiu. (por. Konštitúcie 655) Hlavným princípom jednoty členov medzi sebou a hlavou je láska k Bohu a nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi. (por. Konštitúcie 671)

Pre sv. Ignáca z Loyoly je najdôležitejším putom láska, ktorá prichádza od Pána. Pán je prameňom každého dobra, je autorom milosti, je najvyššou Múdrosťou a Dobrotou a tiež večným svetlom. Čím viac sa láska vyleje na jednotlivca, tým viac ho zjednotí s ostatnými. Konštitúcie považujú lásku za Boží prostriedok, do ktorého sa ponárajú tí, ktorí sa chcú odovzdať jeho službe. Časté vyjadrenia „v Pánovi“ (por. Konštitúcie 204, 210, 237, 277, 292, 296, 333, 351, 391, 421, 682, 690, 747.749, 784), ktorých je tak hojne v Konštitúciách, smerujú človeka k životu v prítomnosti Boha, ktorý je zároveň podrobený inšpiráciám a vnuknutiam jeho Ducha. Láska je teda niečo, čo zjednocuje a realizuje jednotu všetkých medzi sebou, a to bez toho, aby sa limitovala iba na individuálny vzťah medzi človekom a Bohom. Konštitúcie ďalej opakujú potrebu Božej dôvernosti v modlitbe a v konaní. (por. Konštitúcie 671)

Konštitúcie zdôrazňujú a jednotu s putom poslušnosti. Ignác píše, že jednota sa z väčšej časti zabezpečuje zväzkom poslušnosti. (por. Konštitúcie 659) a je nevyhnutné, aby tí, čo sú posielaní boli osobami vycvičenými v poslušnosti. (por. Konštitúcie 547, 548) Poslušnosť, ktorá sa tu navrhuje ako puto jednoty, a ktorá sa ukazuje ako potreba, má svoje vysvetlenie vo veľkom rozptýlení členov Spoločnosti Ježišovej v rôznych častiach sveta medzi veriacimi a neveriacimi. (por. Konštitúcie 655) Čím väčšie sú tak geografické rozdiely, tým viac je potrebná jednota ducha, ktorá presahuje všetky rozdelenia, či regionálneho alebo národného charakteru. Na prekonanie všetkých rozdielov, prví spoločníci urobili štvrtý sľub, ktorým sa zaviazali Svätému Otcovi, a ktorým tiež prekonali mnohé rozdiely. (por. Konštitúcie 605) Hierarchický vzťah určujúci poslušnosť medzi poslaným a posielajúcim, sa tu ukazuje ako nevyhnutná požiadavka v živote tela Spoločnosti Ježišovej. Len takáto poslušnosť je v službe Cirkvi. Služba, v ktorej každý jeden realizuje svoje povolanie, podľa svojich schopností, a to v rámci jednotného apoštolského tela Spoločnosti Ježišovej.

Ignác ide ešte ďalej na ceste jednoty, keď hovorí o jednotnosti – uniformite (zhoda tak vo veciach vnútorných, ako v učení [K], v úsudkoch a vôli; por. Konštitúcie 671) a to nakoľko je to možné. Okrem týchto skutočností, k jednote slúži ak listová korešpondencia alebo akákoľvek častá komunikácia. Počas života sv. Ignáca, ale prakticky až doteraz k jednote Spoločnosti prispela pravidelná listová výmena informácií.

Jednota v komunitách Spoločnosti Ježišovej

Prvými komunitami, kde sa pestuje duchovný ideál sv. Ignáca o jednote, sú komunity noviciátu a intelektuálno-formačné komunity. (por. Konštitúcie 243-306) Tu sa pokladajú základy lásky, poslušnosti, služby Cirkvi, jednoty ducha, atď. Ďalej sa táto jednota pestuje vo všetkých komunitách. Ignác veľmi dbal o to, aby každý jeden člen Spoločnosti bol cvičený v duchovných a telesných veciach,  v pokore a v zriekaní sa svojej vôle, v rozlišovaní…, aby tak všetko mohol robiť na väčšiu česť a slávu Božiu. (por. Konštitúcie 516) O pravej jednote v komunitách hovoria aj IV, IX a X časť Konštitúcií.

Sv. Ignác definuje často medziľudské vzťahy s vyjadrením „pomoc“. Pomoc blížnym je cieľom Spoločnosti Ježišovej. Tento termín sa nachádza už v Duchovných cvičeniach, konkrétne v meditácii o Dvoch Zástavách (DC 146). Je to osobná charakteristika jezuitských postojov. Zhoduje sa s duchovným postojom, ktorý obsahuje disponibilitu, službu iným, zmysel ľudskej a nadprirodzenej solidarity, atď. Tento postoj sa praktizuje, keď sa chce, keď je to potrebné a tam, kde je to najviac vhodné. Vyžaduje si pozornosť voči blížnym, aby sa cezeň mohla komunikovať Kristova láska. Inštrukcie, ktoré podrobne opisujú programy apoštolskej aktivity, sa veľmi často rozdeľujú na trojitú schému, ktorá zahrňuje pomoc blížnym, pomoc spoločnosti Ježišovej a pomoc sebe samému. (Inštrukcia otcom, ktorí boli poslaní do Tridentu.) Prvý blížny však nie je ďaleko: nachádza sa v komunite. Druhým rysom je rozlišovanie (discreción) – ide o praktický úsudok (múdrosť) o ľuďoch a veciach, je čnosťou, ktorú Konštitúcie pripodobňujú k inšpirácii Ducha, ktorý zastáva miesto každého pravidla. Diskrétna láska, ktorej prameňom je sám Boh, dovoľuje postupovať s rozvahou, miernosťou, adaptovať pomoc na konkrétne situácie – podľa osôb, miest a časov. A napokon diskrétna láska umožňuje  napredovať Božiemu kráľovstvu. Toto rozlišovanie orientuje komunitu k spoločnému dobru, k dobru viac univerzálnejšiemu. Okrem rozlišovania pomáha ešte k budovaniu jednoty v komunitách: vzájomné priateľstvo, úcta, dôvera, služba, duchovný život, komunitné rozlišovanie, chudoba.

(spracované podľa Gervais Dumeige SJ, La unión de los „amigos en el Señor“ y la unión de la „Compañía de Jesús“; Ejercicios – Constituciones. Unidad vital; s. 27-41)