„Potom povie aj tým, čo budú zľava: »Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom! Lebo som bol hladný, a nedali ste mi jesť; bol som smädný, a nedali ste mi piť; bol som pocestný, a nepritúlili ste ma; bol som nahý, a nepriodeli ste ma; bol som chorý a vo väzení, a nenavštívili ste ma.«“ (Mt 25, 41-43)

7. marca 1544 vo svojich 53 rokoch si Ignác zapíše nasledujúcu skúsenosť. Podľa jeho zvyku, robil si rôzne kajúcnosti (kajúce pobožnosti) v piatky, a tým sa pokúšal zmieriť sa s Božími Osobami. Zmieri sa s tým, že vyzná, že je dieťa a žiada, aby ho Boh viedol – sprevádzal po ceste jeho vôle. Vyvodzuje, že potrebuje dovolenie, aby hľadel na nebo a v tomto rozvažovaní sa zaplaví slzami úcty, poklony a rešpektu voči Bohu. V tomto kontexte môžeme vidieť jeho úvahu, či skúsenosť, ktorú si zapísal do Denníka: „Napadla mi myšlienky: „A keby ma Boh preložil do pekla? Dve stránky sa mi predstavili: prvá, bolesť, ktorú by som tam trpel; druhá, ako sa tam preklína jeho meno. Okolo prvej som nemohol cítiť ani vidieť bolesť a tak sa mi zdalo a ukázalo sa mi, že by bolo pre mňa nepríjemnejšie počúvať rúhanie jeho Najsvätejšieho mena.“ (Denník 132)

V poslednom odseku knižočky Duchovných cvičení Ignác vysvetľuje svoje uvažovanie o bázni Božej, ktorá zdôvodňuje prítomnú kontempláciu: „Hoci si treba nadovšetko ceniť horlivú službu Bohu, nášmu Pánovi, z čistej lásky, predsa musíme veľmi vychvaľovať aj bázeň pred jeho božskou Velebnosťou, lebo nielen synovská bázeň je dobrá a svätá vec, ale aj sluhovská bázeň veľmi pomáha vytrhnúť sa z ťažkého hriechu, ak sa nedosiahne čosi lepšie a užitočnejšie. A keď sa niekto z neho oslobodí, ľahko sa potom dostane k synovskej bázni, ktorá je celkom príjemná a milá Bohu, nášmu Pánovi, lebo je úzko spojená s Božou láskou.“ (DC 370)

Ignác dáva najavo, že jeho hriešna história si zaslúžila odsúdenie. V určitom momente jeho života prišiel až k tomu, že sa nenávidel. Zaujímavo to Ignác opisuje v predchádzajúcej meditácii v poslednom bode, kde s výkrikom plným údivu, ktorý bol spojený s mocným citovým vzrušením, prehnane konštatuje ako mohol zostať pri živote a prečo sa neotvorila zem, ktorá by ho pohltila… (por. DC 60) Ale napokon vidí, že v srdci hriešnika sa objavila jemná a nežná láska, ktorá ho pohýnala k tomu, aby nerobil akékoľvek rúhanie proti Bohu.  Práve v tomto kontexte môžeme vidieť jeho prehnanú, až extrému prosbu proti hriechu:

„Druhá, prosiť to, čo chcem. Tu to bude: prosiť o vnútorné precítenie trestu, ktorí trpia odsúdení, aby mi pomohol prinajmenšom strach, aby som neupadol do hriechu, ak by som pre moje chyby zabudol na večnú lásku Pána.“ (DC 65)

Zdá sa, že táto prosba je inšpirovaná Tomášom Kempenským, ktorému je pripisované dielo Nasledovanie Krista.  Sv. Ignác si toto dielo veľmi vážil. V Nasledovaní Krista čítame: „Ešte dobre, keď ťa aspoň strach z pekelných múk odstrašuje od zla, ak ťa od neho nemôže odvrátiť láska. Ale kto pohŕda i bázňou Božou, neobstojí nadlho v dobrom, lež veľmi chytro padne do osídel diablových.“ (Kniha I, XXIV, 7)

Napriek podobe, ktorú môžeme vidieť, vyskytujú sa aj dve pozoruhodné rozdielnosti. Prvou odlišnosťou je, že Ignác kladie dôraz na to, že nedostatky, chyby, môžu spôsobiť stratu Božej lásky. Naopak Tomáš Kempenský naznačuje, že láska sa môže javiť ako nedostatočná na to, aby odradila od zla. Druhou odlišnosťou je, že hodnota strachu z trestov podľa Ignáca je pomocou a náhradou. Podľa Tomáša Kempenského je hodnota strachu potrebná, aby vytrval v dobrom. A predsa, v oboch prípadoch je hrôza z hriechu a prichádzajú na pomoc všetky prostriedky, aby ho chránili.

Zopakujem si ignaciánske zápisky o hriechu. Prosilo sa o hanblivosť za hriech, rozpaky, intenzívnu bolesť, slzy, odpor až nenávisť k hriechu a napokon o obrátenie. Teraz sa žiada o vnútorné precítenie ich smutných a bolestných dôsledkov. Cirkev, ktorá kanonizovala toľkých svätých, nikdy vyslovene nevyhlásila večné odsúdenie niekoho. Cirkev podľa spôsobu Krista a jeho učenia upozorňuje na vážne nebezpečenstvá, ktoré vyplývajú z hriechu, ale na druhej strane slávi spásonosné dielo Krista, tým že ho vyjadruje rôznymi spôsobmi: vykúpenie, vyslobodenie, záchrana, dedičstvo, obetovanie života za priateľov alebo sebadarovanie dobrého pastiera za svoje ovečky.

A či iba Ježiš zostúpil do pekla?  Skúsenosť kríža je životný zážitok z proti-kráľovstva Boha: ukrutná nevraživosť stvorenia, napriek tomu, že Otec vložil všetko do jeho rúk; bol popravený na predmestí mimo mesta preto, že sa stal prvorodeným bratom… V tomto zmysle vkladá vyvolený ľud do úst budúceho Mesiáša tento žalm:

Pane, ty Boh mojej spásy,
dňom i nocou volám k tebe.

Kiež prenikne k tebe moja modlitba,
nakloň svoj sluch k mojej prosbe.

Moja duša je plná utrpenia
a môj život sa priblížil k ríši smrti.

Už ma počítajú k tým, čo zostupujú do hrobu,
majú ma za človeka, ktorému niet pomoci.

Moje lôžko je medzi mŕtvymi,
som ako tí, čo padli a odpočívajú v hroboch,
na ktorých už nepamätáš,
lebo sa vymanili z tvojej náruče.

Hádžeš ma do hlbokej priepasti,
do temravy a tône smrti.

Doľahlo na mňa tvoje rozhorčenie,
svojimi prívalmi si ma zaplavil.

Odohnal si mi známych
a zošklivil si ma pred nimi.
Uväznený som a vyjsť nemôžem,

aj zrak mi slabne od zármutku.
K tebe, Pane, volám deň čo deň
a k tebe ruky vystieram.

Či mŕtvym budeš robiť zázraky?
A vari ľudské tône vstanú ťa chváliť?

Či v hrobe bude dakto rozprávať o tvojej dobrote
a na mieste zániku o tvojej vernosti?

Či sa v ríši tmy bude hovoriť o tvojich zázrakoch
a v krajine zabudnutia o tvojej spravodlivosti?

Ale ja, Pane, volám k tebe,
včasráno prichádza k tebe moja modlitba.

Prečo ma, Pane, odháňaš?
Prečo predo mnou skrývaš svoju tvár?

Biedny som a umieram od svojej mladosti,
vyčerpaný znášam tvoje hrôzy.

Cezo mňa sa tvoj hnev prevalil
a zlomili ma tvoje hrozby.

Deň čo deň ma obkľučujú ako záplava
a zvierajú ma zovšadiaľ.

Priateľov aj rodinu si odohnal odo mňa,
len tma je mi dôverníkom. (Ž 88)

V kontexte Božskej Komédie od Danteho, zatiaľ čo Ignác robí posledné úpravy Duchovných cvičení, Miguel Ángel maľuje Posledný súd v Sixtínskej kaplnke (1535-41), Inkvizícia páli kacírov a celá Európa bosorky. Tak cez aplikáciu rôznych obrazotvorných zmyslov alebo chápaní pekelných utrpení – ucho počúva bohorúhanie proti Kristovi a svätí – exercitant končí modlitbu so vzdávaním vďaky za toľkú lásku a milosrdenstvo Boha k nemu.

(spracované podľa Santiago Thió i de Pol SJ, „Pedir lo que quiero. Comentario de las peticiones del libro de EE de san Ignacio de Loyola“, s. 10-11)

Nie je ľahké stanoviť požadovaný limit, dokonca ani minimum v otázke zrelosti viery. Môžeme vidieť iba argumenty, ktoré dodávajú vážnosť tejto problematike – zrelosť viery ako požadovaná dispozícia pre to, aby sme urobili dobrú voľbu. O zrelosti viery totiž môžeme hovoriť  iba vtedy, keď sme zachytili a pochopili zmysel nasledovania Krista. Preto je voľba v intímnom vzťahu s celým procesom Duchovných cvičení, ako príprava pre oslobodenie sa od egoizmu, od seba samých, ale tiež ako príprava pre pokresťančenie alebo premenu celého nášho bytia v Krista.

Vrcholný bod nášho osobného rozhodnutia dosahujeme s naším pohľadom upretým na Krista a na Cirkev. Toto duchovné rozlišovanie veľmi očisťuje oko nášho úmyslu (por. DC 169), aby sme si mohli vybrať podľa toho, čo Boh zjavuje svojmu bytiu, aby sme si mohli vybrať to, čo nám viac pomáha k cieľu, pre ktorí sme stvorení. Iba vtedy, keď je človek pripravený na to, aby si vybral alebo zvolil Boha, aby pochopil zmysel nasledovania Pána v jeho Veľkonočnom tajomstve, a aby rozoznal toto všetko od toho, čo nepochádza od Boha, bude vždy schopný, aby urobil voľbu, ktorá by nasmerovala jeho život na Božie kráľovstvo. Jeden krát nadobudnutá autentická duchovná sloboda, bude vedieť prijať ako pravidlo jej života ukrižovaného a vzkrieseného Krista.

Táto duchovná zrelosť je celkovým procesom, ktorý prirodzene potrebuje čas. V tomto čase sa môžu vyskytnúť bežné udalosti od Boha, ale aj mimoriadne pôsobenia Boha. Avšak duchovná zrelosť, aj keby pokračovala rozdielnou cestou, v istom zmysle predpokladá ľudskú zrelosť.

Zrelosť vo viere je tiež vyžadovaná pre ignaciánsku voľbu. V nej ide predovšetkým o dosiahnutie základného rozhodnutia. Bude môcť prevziať mnohé rôzne formy tým, že vždy si zachováva svoj charakter. A toto rozhodnutie si vyžaduje hlboké očistenie, ktoré naznačuje duchovná zrelosť. Rozhodnutie žiť bez výhrad krstné zasvätenie, v okamihu voľby, je teda veľmi vzdialené od duchovnej detinskosti alebo nezrelosti. Na druhej strane, putovanie celými Duchovnými cvičeniami, smerom dosiahnuť Božiu vôľu, tým, že sa ponoríme do modlitby, a tým, že sa ľahko podriadime metóde, každý jeden, z týchto krokov, vedie k základnej kresťanskej voľbe alebo rozhodnutiu, a uvádza argumenty spočívajúce vo vlastnení osobnej psychologickej a nadprirodzenej zrelosti.

Rozlišovanie nemôže byť len na okraji nadprirodzenej zrelosti. Vyžaduje sa tiež duchovná inteligencia, autentický pohľad, či vízia viery, bez ktorej nie je možné preniknúť tajomstvo Krista (por. 1Kor 14-20; Ef 12-15) a akékoľvek rozhodnutie zostane v nadvláde čisto ľudskej činnosti… Rozlišovať znamená v konečnom dôsledku, byť poslušný a poddajný Duchu Svätému.

Kresťanská zrelosť je taká, ktorá sa riadi prostredníctvom vnútorného zákona Ducha a všetko rozlišuje v jeho pôsobení. V realite celé Duchovné cvičenia smerujú k vytvoreniu podmienok, aby sa duša stala poddajnou Duchu Svätému, totiž, aby konala v súlade s jeho rozlíšenými vnútornými návrhmi, či popudmi.

Toto kráčanie vnútornými cestami, cez ktoré exercitant ide tak, že je vedený víziou alebo pohľadom viery, je presne charakteristikou črtou duchovnej zrelosti. Na druhej strane toto nie je statická realita. Nie je to definitívne nadobudnutie alebo získanie, záver alebo zotrvanie, ale ustavičný neprerušený rast a rozvíjanie sa v Kristovi.

Začína a prehlbuje sa v Duchovných cvičeniach a potom sa predlžuje počas celého života, aby sa zachovala a očistila táto dispozícia. Meditácia o troch typoch alebo kategóriách ľudí alebo o troch postojoch pred rovnakou realitou (por. DC 150-157), má ihneď a viac vzbudiť a vyvolať očistenie našich dispozícií, pokiaľ ide o bezprostrednú voľbu.  Je „testom“ exercitantovej vôle, aby si vyjasnil a sprehľadnil svoju pravú motiváciu. Ide na dno, do hĺbky veci. Sv. Ignác sa usiluje o to, aby sme urobili všetko preto, aby sme prišli až k tajným a skrytým motiváciám, ktoré môžu podnietiť alebo rozbehnúť alebo rozhodnúť voľbu

(spracované podľa Benigno Juanes, La elección ignaciana por el segundo y tercer tiempo. Discernimiento y deliberación, s. 41-43)

.

„Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň.“ A znovu sa zohol a písal po zemi.“

(Jn 8, 7-8)

Letu orla sa podobá kajúca skúsenosť Ignáca, ktorá tvorí pozadie tejto aktuálnej prosby. Ešte stále v rekonvalescencii, po výstrele z dela v Pamplone, si Ignác všíma pohromu svojho minulého života a toľkú potrebu robiť pokánie. (por. Autobiografia 9) Videnie obrazu Panny Márie s Dieťaťom mu spôsobuje odpor, doslova hnus z minulého života: „Keď som sa raz v noci zobudil, videl som celkom jasne obraz Panny Márie s Ježiškom. Keď som sa dlhý čas naň díval, dostal som nesmierne veľkú útechu a prenikla ma taká veľká ošklivosť nad celým mojím minulým životom a zvlášť nad telesne zmyselnými vecami, že sa mi zdalo, ako keby sa mi zotreli z duše všetky predstavy, ktoré som mal prv do nej vtlačené. Od tej hodiny až do augusta 1553, kedy sa práve toto píše, nikdy som ani najmenším súhlasom neprivolil k telesným veciam. Podľa tohto úsudku možno usudzovať, že to bola Božia vec, hoci ja sám by som sa neodvážil o tom čosi viac povedať, iba potvrdiť, čo bolo vyššie spomenuté. Môj brat a všetci ostatní domáci podľa zovňajška spozorovali premenu, ktorá sa odohrala v mojej duši. (Autobiografia 10)

Inšpirovaný svätými, sa mu zdá, že ani tým, že vstúpi ku kartuziánom v Seville, by „nemohol uplatňovať nenávisť, ktorú prechovával voči sebe.“ (por. Autobiografia 12) Ale pokánia idú zmeniť jeho výzor a smerujú čoraz viac k tomu, aby potešili a páčili sa Bohu. (Autobiografia 14) Na Montserrate si vykoná generálnu svätú spoveď. Urobí si ju písomne a trvá tri dni. (Autobiografia 17)

Ignác sa potom uchýlil do samoty v Manrese, kde bol vážne napádaný škrupuľami. Ignác zápasil so škrupuľami istý čas. Výsledkom tohto zápasu bola opakovaná svätá spoveď (Montserrat), pretože mu vždy zostane dojem, že niečo zabudol alebo vynechal nejaký detail. Vráti sa preto k detailnému napísaniu celého svojho hriešneho života (por. Autobiografia 22). V prvom rade dosiahne iba to, že sa oslobodí od nutkavých myšlienok, či predstáv. Ignác cíti, že aj keď sa vyspovedal, znova sa mu prinavrátili myšlienky a škrupule a týkali sa ešte jasnejších vecí. Táto skutočnosť ho veľmi zaťažovala. Nepriateľ ho chcel takto prinútiť, aby zanechal „bláznovstvo“, pre ktoré sa rozhodol. (por. Autobiografia 22, 25) Celý tento Ignácov boj – zápas mal veľkú dôležitosť pri tvorbe pravidiel pre rozlíšenie škrupuli, v ktorých uvažuje, že mať ich na nejaký čas, či obdobie, môže byť celkom užitočné. (por. DC 348)

V nebezpečenstve smrti, tiež v Manrese, mu prichádzali na um také myšlienky, že sa považoval za spravodlivého. Ignác ich však odmietal a predstavoval si svoje hriechy. Hovorí, že tento vnútorný boj mu priniesol viac práce a námahy, než horúčka, ktorú mal. (por. Autobiografia 32) Naopak o dvanásť rokov neskoršie, znova v nebezpečenstve smrti, už sa neobáva svojich hriechov, ale cíti akýsi zmätok a bolesť, že nevyužil všetky dary od Boha. A ešte pätnásť rokov potom, keď premýšľal o zomieraní, mal takú radosť a toľkú duchovnú útechu z toho, že sa celý rozplýval v slzách. (por. Autobiografia 33)

V roku 1541, keď bol jednohlasne zvolený za generálneho predstaveného začínajúcej Spoločnosti Ježišovej, zamýšľal sa nad tým, ako by mohol uniknúť cez novú generálnu spoveď tomuto menovaniu, presvedčený o tom, že spovedník by mu v tom zabránil. Ale sa zopakovalo medzi ním a dobrým mníchom to, čo zažil Peter a Ježiš v trojitom odmietnutí a vyznaní lásky: Pas moje ovce (Jn 21, 17).

Nech je teda veľkým prínosom toto zhustené zhrnutie, aby sme ocenili hĺbku tejto jednoduchej prosby:

„Druhé je prosiť to, čo chcem: tu budem prosiť o veľkú a intenzívnu bolesť a slzy nad svojimi hriechmi.“ (DC 55)

Avšak pozor! Ponorenie sa do vlastného hriešneho života si vyžaduje veľmi pozitívnu skúsenosť Božej dobroty, aby sme zabránili padnutiu do beznádeje alebo zúfalstva, a aby sme dali mieru našim nedostatkom a chybám. Božie slnko dovoľuje vidieť kúsočky prachu!

Sv. Peter je v tomto naším vzorom, keď padne na kolená a zvolá pri neočakávanom štedrom rybolove: „Odíď odo mňa Pane, lebo som človek hriešny.“ (Lk 5, 8 ) Ignác podčiarkol citovanú dobrotu v rozhovore v predchádzajúcej meditácii. Je však vhodné, aby ju zopakoval. A okrem toho nás varuje, pretože „osobám, ktoré kráčajú z jedného ťažkého hriechu do druhého, nepriateľ zvyčajne predkladá zdanlivé rozkoše podnecujúc ich, aby si predstavovali zmyselné radosti a rozkoše, aby lepšie vydržali a rástli vo svojich nerestiach a hriechoch. V tých istých osobách však dobrý duch pôsobí opak: znepokojuje ich a spôsobuje im mravným súdom rozumu hryzenie svedomia.“ (DC 314)

Je to potrebné vidieť oslobodzujúcu silu rozpoznania vlastného hriechu: „Pretože som mlčal, chradli mi kosti a celý deň som nariekal. Vyznal som sa ti zo svojho hriechu a nezatajil som svoj priestupok. Povedal som si: „Vyznám Pánovi svoju neprávosť.“ A ty si mi odpustil zlobu môjho hriechu.“ (Ž 32, 3.5)

Ak rozpoznanie vlastného hriechu je dar, ešte viac je precítenie bolesti kvôli nemu, a čím je to intenzívnejšie, tým lepšie. Aby sme prišli až ku usmrteniu koreňa, musíme kopať až do hĺbky. Hriech sa šíri reťazovito tým, že zraňujeme alebo ubližujeme iným, ako je to v prípade Dávida, ktorý prechádza od cudzoložstva k vražde a to s veľkým pohoršením, ale tiež rastie vo vnútri tým, že sa zakoreňuje v najhlbších intímnych osobných štruktúrach. Sv. Pavol doslova kričí: „Kto ma vyslobodí z tohoto tela smrti? Veď nerobím dobro, ktoré chcem, ale robím zlo, ktoré nechcem.“ (Rim 7, 24.19)

Psychologický zákon stanovuje, že náklonnosť, či sympatia sa prikloní k tomu, čo potešuje a dôveruje postoju alebo očakávaniu, ktoré je vložené do konania (činnosti), ktoré sa premení na zvyk (prax). Keď vreckový zlodej sa tešil z ukradnutej peňaženky, zostane mu inštinktívne priľnutie k cudzím peňaženkám. Ako ho uzdraviť? Intenzívna bolesť bude odporovať neusporiadanému uspokojeniu alebo potešeniu. Ak navyše dosiahnem plakať, slzy spália korene a očistia všetko ako v novom krste. Spomeňme si na hriešnicu pre nohách Ježiša, zmáčala ich slzami a utierala ich vlasmi. Taktiež Peter sa vzďaľuje z domu Kaifáša, tým že horko plače. Ak by ten zlodej ukradnutej peňaženky zaplakal, veľmi ťažko by sa vrátil k tomu, aby to znova urobil.

Riziko tejto prosby je, ak by sme chceli prinútiť city alebo naopak, ak by sme to nedosiahli, by si niekto myslel, že sa nemodlil dobre. Pamätajme na to, že bolesť a plač, či nárek, sú darom od Boha. Meditácia berie do úvahy kvantitatívny proces (všetko) aj ošklivosť, aj zlomyseľnosť osobných hriechov. Aby sme si pomohli, Ignác nanovo navrhuje porovnanie medzi tým, kto je Boh, ktorého som urazil a kto som ja a zakončuje tým, že ďakuje Bohu za jeho trpezlivosť.

(spracované podľa Santiago Thió i de Pol SJ, „Pedir lo que quiero. Comentario de las peticiones del libro de EE de san Ignacio de Loyola“, s. 8-9)

Sv. Ignác v 170 bode DC píše: „Je potrebné, aby všetky veci, o ktorých chceme robiť voľbu, boli indiferentné a dobré v sebe, a aby slúžili v medziach svätej hierarchickej Matky Cirkvi, a aby neboli zlé, ani nevzbudzovali odpor voči nej.“ Týmto chcel Ignác vyjasniť základný bod svojich Exercícií a tým je voľba. Ignác ku každej realite, o ktorej chce robiť voľbu, vyžaduje isté východiská, referencie (oporné body) a požaduje, aby sa zapísali – zachytili písomne. Toto všetko ho vedie k obozretnosti a nakoniec k uskutočneniu dobrej voľby.

Prvá dispozícia – čistota motivácií: Nie je dobré, aby sme vstúpili do procesu voľby s dvojeným alebo neúprimným aspektom, či motiváciou. Vec musí byť dobrá a v medziach toho ako to Ignác spomína v bode 170. Vyžaduje sa istá kvalita našich motivácií. Čistá a úprimná motivácia je základom pri každej voľbe. Vždy musíme hľadieť na cieľ, pre ktorý sme stvorení a nakoľko to záleží od nás, oko nášho úmyslu musí byť jednoduché. (por. DC 169) Znova a znova sa Ignác vracia v DC k priamosti, čestnosti a čistote motivácií, ktoré môžu podporiť našu voľbu. Taktiež hovorí o nečistote našich úmyslov. Čistý a priamy úmysel je nenahraditeľný pri voľbe a pri hľadaní Božej vôle. (por. DC 17, 174, 177, 179, 180-181, 184-189)

Osobitnú pozornosť sv. Ignác, čo sa týka voľby, venuje bodu 172. V ňom sa zhŕňajú dve protichodné orientácie, ktoré môže mať voľba a v ňom sa nám vyjasňuje ignaciánsky zmysel toho, kedy je voľba „dobrá“ a „priama“. Ignác vyzdvihuje dôležitosť úmyslu vo voľbe. Premena na Krista funguje nielen vtedy, keď chceme odstrániť nezriadené náklonnosti, ktoré nám zabraňujú nájsť a slobodne a priamo si vybrať Božiu vôľu, ale tiež a predovšetkým vtedy, keď sa usilujeme zaviesť v sebe postoje a spôsoby Krista. Je to nenahraditeľný proces, ktorý v sebe zahŕňa city, postoje a motivácie Krista.

Ignác sa neuspokojuje len s prípravou na vnútornú premenu a na voľbu. Vie, že je to dlhý a osobný proces, ktorým prechádza každý exercitant, ktorý musí byť procesom spojeným s Kristom, ktorý požaduje skúsenosť spytovania svedomia, ktorá nás stavia pred pôsobenie Boha v nás a nám demonštruje pravdu našej odpovede, atď. Samozrejme tento proces si vyžaduje dostatok času.

Čistota motivácii je teda základom pri hľadaní Božej vôle. Je to ohniskový bod Exercícií; centrum kam smeruje, priamo alebo nepriamo, vrcholný moment celej voľby. Dôležitým postojom v takomto rozlišovaní je sloboda, ktorá je bezkonkurenčne najlepšia v tom, aby sme pochopili rozlišovanie v Spoločnosti Ježišovej.

Ľudská sloboda sa môže rozhodovať na základne mnohých spôsobov, podľa mnohých a suverénnych hodnôt. Kto robí ignaciánske rozlišovanie, je človekom, ktorý sa nedisponoval k ničomu inému, čo by nebolo Božou vôľou pre neho. Neuspokojí sa s výberom niečoho nového, ani len „niečoho lepšieho“, niečoho naliehavého alebo dôležitého, to, čo by bolo viac v zhode s aktuálnym svetom, atď. Hľadá a chce Božiu vôľu. Hľadá a chce iba to, čo chce Boh. Toto je základný a rozhodujúci motív, ktorý bude nakláňať slobodu na jednu alebo druhú stranu. Toto je teda najdôležitejší bod – hľadanie Božej vôle a čistý úmysel. Ten, kto sa pokúša rozlišovať na spôsob sv. Ignáca, nikdy nebude spokojný s Božou vôľou, subjektívne poznanou. Želanie alebo prianie Ignáca bolo opačné, a to „aby sme plnili jeho Božiu vôľu“. Preto sa vo voľbe stáva nenahraditeľným prostriedkom alebo nástrojom Duch Svätý, ktorý pôsobí v exercitantovi so svojou silou.

(spracované podľa Benigno Juanes, La elección ignaciana por el segundo y tercer tiempo. Discernimiento y deliberación, s. 39-41)

„Tretia doba je pokojná, keď človek uvažuje po prvé, prečo sa narodil, totiž, aby chválil Boha a nášho Pána a spasil si svoju dušu; a tým, že toto si želá, volí si ako prostriedok život alebo stav, schválený vo vnútri Cirkmvi, aby mu pomáhal v službe jeho Pánovi a k spáse jeho duše. Hovorím „doba pokojná“: keď duša nie je znepokojená rôznymi duchmi a používa slobodne a pokojne svoje prirodzené schopnosti.“ (DC 177)

Sv. Ignác hovorí o „pokojnej dobe“ – slobodnej od „vnútorných „otrasov“, ktoré vyvolávajú rozliční duchovia. Ignác tieto vnútorné otrasy alebo znepokojenia opisuje vo viacerých bodoch DC – 4, 6, 17, 177. Zároveň je to čas, v ktorom človek aplikuje svoje prirodzené schopnosti, ktoré sú osvietené skrze vieru, podporené Božou milosťou a potvrdené vnútornou útechou. Tieto prirodzené schopnosti používa na to, aby urobil voľbu svojho života a vybral si stav, v ktorom chce žiť (por. DC 189, 344), totiž, uvažuje o type svojho osobného života a o stave svojho domu – teda o reforme svojho života, zvažujúc všetky motívy za a proti, vo svetle Princípu a Fundamentu (por. DC 23) a v rámci ducha Cirkvi (por. DC 352-370).

Body 148-149 z jeho osobného Denníka, sú jasným príkladom voľby pre Druhú a Tretiu dobu. V nich sa objavuje bolestné rozdelenie medzi myslením a vôľou na jednej strane a afektivitou (emocionálnosťou, citovosťou) na strane druhej. Rozum, po mnohých pochybnostiach, jasne vidí, že musí zakončiť voľbu, ktorú začal, a že by bolo od zlého ducha, keby pokračoval ďalej. A vôľa zase prijíma „potešenie“ od Boha a nachádza slzy útechy, čo je vlastne potvrdením tejto dobrej voľby. Ale hneď ako sa stratia slzy, vráti sa k počiatočným pochybnostiam. Tento príklad z Denníka pojednával o otázke dôchodkov a fundácii, najmä pre kostoly (Denník 1-153) Z reflexie takmer čisto racionálnej, osvetlenej skrze vieru, Ignác dosiahol, tým, že zvažoval metodicky „motívy“, cez postavenie Druhej doby, skúsenosť podľa Prvej doby. Presúval sa takmer cez všetky metódy Tretej a Druhej doby, ale nezvolil si nič v týchto dobách.

V jeho listoch a v Autobiografii sa objavuje dojem toho, že takmer vždy prišiel k skúsenosti Druhej doby. A ak sa to tak neudialo alebo nestalo, prinajmenšom vo voľbe, hľadaný racionálny motív, bol posilňovaný a  opravovaný cez skúsenosť útechy a neútechy, ktoré prežíval.

Ignác hovorí, že táto doba je: a) pokojná; b) istá – pevná – dôveryhodná; c) prirodzený pokoj.

Pokojná doba – táto doba predpokladá:

1) neprítomnosť, čiže absenciu neútech – Páter Polanco vo svojom Direktóriu píše: „Ak sa pomocou tejto druhej doby nedosiahne voľba a exercitant nezažil žiadne pozoruhodné vnútorné pohyby alebo pohyby v oboch smeroch, potom musíme použiť tretiu dobu. Tu exercitant pokojne kladie pred seba posledný cieľ a pýta sa, aký prostriedok by si mal vybrať podľa Božej vôle, aby dosiahol tento cieľ. Podobne ako v druhej dobe by sa mal najprv pýtať, či by si mal vybrať cestu rád alebo cestu prikázaní; po druhé, či v rehoľnom živote alebo mimo neho a po tretie, ak v rehoľnom živote, či v kontemplatívnom alebo zmiešanom ráde a v ktorom konkrétnom ráde. Mali by sme mu vysvetliť prvý a druhý spôsob tejto tretej doby, aby každej otázke, keď príde k záveru pomocou prvého spôsobu, venoval ďalšiu hodinu, keď si to opäť prejde pomocou druhého spôsobu. Rovnaké výsledky z oboch spôsobov sú dostatočným znakom dobrej voľby. Keď v tejto tretej dobe sa človek zaoberá procesom uvažovania, ktorý je potrebný pre vykonanie voľby, bude dostatočné, aby vykonal jednu meditáciu spomedzi meditácií Druhého týždňa s jedným opakovaním. Vo zvyšnom čase bude uvažovať o svojej voľbe. Mali by sme mu tiež povedať, aby si zapisoval motívy, ktoré ho pobádajú jedným alebo druhým smerom, aby si ich mohol prejsť s exercitátorom a lepšie by ho viedol.“ „Exercitátor by mal pamätať, že voľbu nemožno vykonať v tejto tretej dobe, hoci v druhej dobe chýbala istota o Božej vôli, ak exercitantovu dušu znepokojujú rôzne pohyby, lebo obidva spôsoby tretej doby si vyžadujú pokoj a mier, aby duša mohla priniesť do hry svoje vlastné sily. Takémuto exercitantovi možno pozastaviť ostatné cvičenia Druhého alebo Tretieho týždňa, pokým sa mu vráti pokoj mysle. Bez nej nemôže pokračovať vo voľbe o akejkoľvek vážnej záležitosti, pretože by bolo veľmi nepravdepodobné, že ju vykonal správne.“ (Direktórium 20:83,89) V podobnom duchu píše aj páter Diego Miró: „Pre všetky tieto doby voľby je podstatná pokojná myseľ. Tu použijeme cvičenia Druhého týždňa, ktoré by sme mali predlžiť, pokým sa nevykoná voľba. Cvičenia Tretieho týždňa, ktoré vyvolávajú smútok a žiaľ a menej vedú k voľbe, by sme mali dávať až po vykonaní voľby.“ (Direktórium 23:90) Ale aj tzv. Oficiálne Direktórium: „Požiadavky pre tieto metódy. – Pri týchto dvoch spôsoboch dobrej voľby, ako i v celej dobe voľby, je nutný pokoj duše, lebo v dobe zmätku sa voľba konať nemá. Kto by teda v sebe necítil pokoj, bolo by lepšie pokračovať v meditáciách, pokým sa nepokoj neusadí a pohoda nevráti, pretože v kalnej vode nie je nič vidieť.“ (Direktórium 43:200)

 2) neprítomnosť útech, ktoré by ponúkali jasnosť, totiž, dostatočné na to, aby sa mohlo postupovať k voľbe podľa Prvej a Druhej doby. Tejto pokoj nevylučuje, pochybnosti, pokušenia, ani sužovania alebo znepokojenia v DC (por. Direktórium 4:1), nevylučuje tiež ani experimentovanie zmietaní rozličnými duchmi počas predchádzajúceho procesu smerujúceho k voľbe. Zmietanie rozličnými duchmi je dokonca vhodné, či želateľné, je doplnkovým kritériom vnútorného rozvažovania (discreción). Jedno je však isté, aby sa v tomto čase nerobili rozhodnutia a najmä v čase neútechy alebo pôsobenie „nepriateľa“, ako ho nazýva Ignác. (por. DC 318 – V dobe neútechy nech sa nikdy nerobia zmeny, ale máme byť pevní a vytrvalí v predsavzatiach a rozhodnutiach, ktoré sme mali deň pred neútechou, alebo v rozhodnutiach, ktoré sme mali v predošlej úteche. Lebo ako nás v úteche viac vedie a svojou radou usmerňuje dobrý duch, tak zasa v neúteche zlý duch svojimi radami, aby sme nemohli nastúpiť na správnu cestu.)

Tento pokoj tiež nevylučuje celkom útechu, dokonca nepostačujúcu, aby urobil alebo uchopil túto jasnosť alebo čistotu. Tento druh útechy, hoci je sama v sebe nepostačujúca, aby sme rozlišovali, povzbudzuje rozum a vôľu, s jej svetlom a žiarou a vnútornými pohybmi pokoja a radosti, aby sme vzali do úvahy s prezieravosťou výhody alebo nevýhody voľby. Ak v procese voľby prevažujú alebo sa objavia útechy, vlastné Prvej alebo Druhej Dobe, mali by sme kombináciu oboch Dôb (časov).

Istá – pevná – dôveryhodná doba:

Táto doba sa môže dokonca objaviť aj v predpokladanom alebo klamlivom nachádzaní potvrdenia voľby v Prvej a Druhej dobe. Potvrdzuje to sv. Ignác: „…prozreteľnosť Boha nášho Stvoriteľa a Pána…chce, aby ľudia postupovali tak, že nasledujú svetlo rozumu, ktorý nám dal, ak by nám ON sám nedal iné väčšie a viac istejšie svetlo; ktoré, ak by bolo, bolo by ho nevyhnutné nasledovať, bez toho, aby sme hľadeli na iné dôvody. Avšak, aby sme vedeli, keď svetlo nie je, bude sa treba vrátiť nasledovať to prvé, ktoré je ešte osvietené Božou milosťou.“ (List Juanovi de Mendoza, 2-2-1556)

V ďalšom liste Ignác píše: „…Spôsob, aby si ste vychutnal s afektom a interpretoval s ľahkosťou to, čo rozum diktuje, čo je na väčšiu službu a slávu Božiu, vám Duch Svätý ukáže lepšie než žiaden iný. Aj keď je pravda, že aby sme chápali veci lepšie a viac dokonalejšie, dostatočným vnútorným hnutím je pravda rozumu a druhá, vôle, hoci nepredchádza rozhodnutiu a uskutočneniu. Mohla by sa ľahšie nasledovať tým, že dáte Bohu, nášmu Pánovi dôveru, ktorá sa má prejaviť voči jeho prozreteľnosti a celkom odovzdáte seba samého; a zrieknutím sa svojich vlastných útech, s veľkou spokojnosťou a chuťou a ešte väčšou duchovnou útechou, čím menej sa snažíte, tým viac hľadáte jeho slávu a súhlas.“ (Z listu Dr. Alfonsovi Ramírez de Vergara, 30-3-1556)

Hodnota a dôležitosť tretej doby

Je to pomocný – podporný  čas alebo doba – keď nie sú z rozličných dôvodoch možné predchádzajúce dva časy alebo doby. Bezpochyby však všetky ideály alebo dokonalosti, prevyšujúce úzke limity toho čisto rozumného, sa opierajú alebo sa zakladajú na Božej reči a na túžbe a logike lásky. Páter Polanco o tejto podpore tohto času, tejto doby píše: „Ak sa pomocou tejto druhej doby nedosiahne voľba a exercitant nezažil žiadne pozoruhodné vnútorné pohyby alebo pohyby v oboch smeroch, potom musíme použiť tretiu dobu. Tu exercitant pokojne kladie pred seba posledný cieľ a pýta sa, aký prostriedok by si mal vybrať podľa Božej vôle, aby dosiahol tento cieľ. Podobne ako v druhej dobe by sa mal najprv pýtať, či by si mal vybrať cestu rád alebo cestu prikázaní; po druhé, či v rehoľnom živote alebo mimo neho a po tretie, ak v rehoľnom živote, či v kontemplatívnom alebo zmiešanom ráde a v ktorom konkrétnom ráde. Mali by sme mu vysvetliť prvý a druhý spôsob tejto tretej doby, aby každej otázke, keď príde k záveru pomocou prvého spôsobu, venoval ďalšiu hodinu, keď si to opäť prejde pomocou druhého spôsobu. Rovnaké výsledky z oboch spôsobov sú dostatočným znakom dobrej voľby. Keď v tejto tretej dobe sa človek zaoberá procesom uvažovania, ktorý je potrebný pre vykonanie voľby, bude dostatočné, aby vykonal jednu meditáciu spomedzi meditácií Druhého týždňa s jedným opakovaním. Vo zvyšnom čase bude uvažovať o svojej voľbe. Mali by sme mu tiež povedať, aby si zapisoval motívy, ktoré ho pobádajú jedným alebo druhým smerom, aby si ich mohol prejsť s exercitátorom a lepšie by ho viedol.“ (Direktórium 20:83) A dodáva: „Všimnite si toto: Na jednej strane druhá voľba je nadradená tretej, pokým je jasné, že Boh je zdrojom pohybov, osvietení alebo útech, ktoré sa vlievajú do duše človeka, ktorý vykonáva voľbu, lebo takto Boh bezprostrednejšie dáva najavo svoju voľbu týmito účinkami milosť než uvažovacím procesom tretej doby. Ak však nie je zrejmé, že duch, ktorý takto pobáda exercitanta, pochádza od Boha a niet pochýb u exercitanta alebo u exercitátora alebo u oboch, či osvietenia a duchovné útechy pochádzajú od dobrého ducha alebo od zlého ducha, ktorý sa maskuje ako anjel svetla – aspoň do určitej miery – potom po uzavretí voľby v druhej dobe, možno túto voľbu otestovať dvomi spôsobmi tretej doby. Tieto spôsoby dávajú do hry prirodzené sily a zároveň pripravujú človeka pre nadprirodzený pohyb a osvietenie od Boha. Ten, kto takto vykonal voľbu, môže odpovedať celkom dobre Bohu pri svojom rozhodnutí, nakoľko vykonal to, čo boli v jeho moci, aby sa dozvedel Božiu vôľu, keď zistil, že ju nedokáže s istotou nájsť v druhej dobe. Samozrejme ak sa Božia vôľa stala zrejmou v druhej dobe, potom bude nadbytočné hľadať ju v tretej: väčšie svetlo než ľudský rozum by potom viedol a osvecoval jeho myseľ a pobádal jeho city. Ale ak sa tá istá voľba získala z druhej a tretej doby, tieto dve svetlá, prirodzené a nadprirodzené, by zabezpečili dostatočnú istotu.“ (Direktórium 20:85)

Ďalší blízky spolupracovník sv. Ignáca páter Diego Miroó hovorí: „Metóda voľby v druhej dobe je nadradená metóde v tretej dobe, pokým je jasné, že útechy a osvietenia, ktoré sa vlievajú do duša človeka, ktorý vykonáva voľbu, pochádzajú od Boha, keďže vtedy Boh prejavuje svoju voľbu bezprostrednejšie týmito účinkami svojej milosti než uvažovaním v tretej dobe. Avšak ak ducha, ktorý ho nabáda v druhej dobe jasne nerozpoznáme < ako ducha, ktorý pochádza od Boha > a je tu otázka, či jeho duchovné anjela svetla, potom by sa voľba mala vykonať aj pomocou dvoch metód tretej doby. < Lebo tieto postupy aktivujú prirodzené sily človeka a zároveň ho disponujú, aby prijal nadprirodzené pohyby a osvietenie od Boha. > Podľa toho by sa voľby mali konať nielen v druhej, ale aj v tretej dobe. Ten, kto takto koná voľby, bude schopný podať vynikajúci odpočet Bohu, keď vykonal v druhej a tretej dobe to, čo bolo v jeho moci, aby sa dozvedel Božiu vôľu. < Môže sa stať, že exercitant vykoná voľbu v druhej dobe a potom si nie je istý, či tento pohyb je od Boha a dostane dve metódy tretej doby, ktoré ho vedú k opačnému rozhodnutiu. Potom tieto dve voľby v druhej a tretej dobe by sme mali starostlivo preskúmať podľa Pravidiel na rozlišovanie duchov, správneho rozumu a jasného učenia a mali by sme posúdiť váhu motívov v obidvoch metódach. Ak je jasné, že rozum podporuje voľbu vykonanú v tretej dobe, je bezpečnejšie nasledovať túto voľbu pre neistotu exercitanta alebo exercitátora v otázke, či pohyb v druhej dobe pochádzal od Boha. Na druhej strane, ak dôvody v tretej dobe sú slabé a bude jasnejšie, že pohyby v druhej dobe pochádzajú od dobrého ducha a neprotirečia správnemu rozumu, potom by sme mali dať prednosť voľbe v druhej dobe. Môže sa stať, že hoci pôvodne v druhej dobe nebola jasná Božia vôľa, keď sme prešli a preosiali túto látku a pridáme svedectvo rozumu, táto vec sa môže stať teraz jasnou. >“ (Direktórium 23:87)

Nakoniec je to tzv. Oficiálne Direktórium, ktoré pripomína: „. Rozdiel medzi rozumom a vôľou vo voľbe. – Hoci rozum a vôľa sú také spojené, že jedna schopnosť bez druhej nemôže pri voľbe pracovať; ale s tým rozdielom, že v prvej a druhej dobe voľby vôľa má iniciatívu a rozum ju nasleduje; v tretej dobe má zase rozum iniciatívu a predkladá vôli toľko dôvodov, že ju pobáda a ťahá na tú stranu, ktorú považuje za lepšiu. Za predpokladu, že Boh bezprostredne pôsobí na dušu, je to iste cesta vznešenejšia a vyššia, pretože vôla Bohom osvietená rozum predchádza a ťahá. Veď i Aristoteles podľa sv. Tomáša hovorí: „Tým, ktorých vedie Boh, neprospieva radiť sa s ľudským rozumom, pretože ich vedie lepší vodca než je ľudský rozum.“ (Eudemejská etika, VII, 14) Ale druhá cesta, totiž rozvažovaním a uvažovaním je istejšia a bezpečnejšia.“ (Direktórium 43:190); „Kedy prejsť k tretej dobe. – Toľko o prvej a druhej dobe voľby. Keď sa tak v nej spozná Božia vôľa, že sa duša celkom utvrdí a upevní a nežiada väčšiu istotu, môže tu skončiť. Ale keby jej to nestačilo, môže pristúpiť k tretej dobe voľby.“ (Direktórium 43:198); „Tretia doba ako potvrdenie iných. – Tieto dve metódy, ktorými sa tretia doba rozlišuje, sa majú použiť nielen vtedy, keď v druhej dobe nedôjde k záveru, ale i keď rozhodnutie padlo. Viac to prispeje k jeho potvrdeniu a upevneniu. Keby totiž duša bola istá, že pohyby druhej doby sú od Boha, iste by už nič hľadať nemusela. Pretože však diabol berie niekedy na seba podobu anjela svetla (por. 2 Kor 11, 14), je nutné toto všeobecné pravidlo: je veľmi nebezpečné chcieť sa riadiť len pohybmi vôle a nejakými vnútornými zmyslami bez náležitej úvahy. A preto preverenie a skúška sa musí diať svetlom, ako hovorí Apoštol: „Všetko, na čo sa vrhne svetlo, je zrejmé“ (por. Flp 5, 13). Okrem svetla viery je týmto svetlom ľudský rozum, ktorému samozrejme pomáha a osvecuje svetlo viery, lebo rozum je tiež od Boha. Jedno nemôže odporovať druhému, pretože pravda sa nutne musí zhodovať s pravdou.“ (Direktórium 43:203); „Ak sa neuskutoční voľba v druhej dobe. – Keď sa voľba v druhej dobe neuskutoční, pretože exercitant necítil v sebe žiadne zvláštne pohyby alebo cítil, že ho to ťahá na obidve strany, je potrebné použiť dve metódy tretej doby, ktoré sa musia vysvetliť. A keď sa pre niečo rozhodol v prvej metóde, musí to skúmať tiež druhou metódou. Keď potom z obidvoch bude výsledok rovnaký, je to znamenie dobrej voľby.“ (Direktórium 43:223)

Je to čas alebo doba, ktorá môže byť pochopená len vo svetle dvoch predchádzajúcich dôb, a zároveň tá, ktorá pripravuje pre všetko pre Prvú a Druhú dobu. (por. Direktórium 20:90; 31:129; 43:206, 229) A napokon sa táto doba sa javí ako doplnok k tým dvom predchádzajúcim. (por. Direktórium 20:83, 85, 88, 90; 23:87; 43: 190, 198, 207, 223, 229-232)

(spracované podľa: Darío López Tejada SJ, Los Ejercicios espirituales de san Ignacio de Loyola, s. 581-584)