List sv. Ignáca sestre Terese Rejadell (Benátky, 18. jún 1536)

List sv. Ignáca sestre Terese Rejadell (Benátky, 18. jún 1536)

Sestra Teresa Rejadell bola benediktínska mníška v kláštore sv. Kláry, v Barcelone, ktorý bol založený už v 12. storočí. Rejadellovci boli veľmi dôležitými osobami počas 15. – 16. storočia v Barcelone, ako aj v Manrese. Kláštor potreboval reformu. Mníšky sv. Kláry sa odhodlali pre nezvyčajné rozhodnutie, opustiť františkánsku regulu a prijať benediktínsku. Zmena sa realizovala v rokoch 1513-1518. Teda v čase, keď Ignác udržiaval písomný kontakt s Teresou Rejadell, bola už benediktínskou mníškou. Keď sv. Ignác študoval latinčinu v Barcelone (1523-1525), hľadala u neho duchovné vedenie. V tom čase, bol Ignác veľmi horlivý hovoriť o Bohu so spriaznenými dušami a tak jej ochotne pomáhal. Toto duchovné priateľstvo viedlo ku vzájomnej korešpondencii, ktorá trvala takmer do jej smrti v roku 1533. V kláštore bol aj po zmene svetský duch a Teresa bola na čele malej skupiny, ktorá sa usilovala o nápravu.

Toto je prvý rozsiahly Ignácov list pre ňu, najdlhší dokument, aký jej napísal. Bol poslaný z Benátok 18. júna 1536 a je odpoveďou na jej list, ktorý sa nezachoval. Ignácov list ponúka duchovné vedenie, ktoré nám umožňuje nahliadnuť do obsahu dlhých duchovných rozhovorov, ktoré viedli ešte v Barcelone. Odráža Ignácove kľúčové zážitky v Loyole a v Manrese a obsahuje mnoho z jeho základného duchovného učenia, osobitne o rozlišovaní duchov. Tento list sa vždy považoval za komentár a aplikácia pravidiel pre rozlišovaní duchov a za poznámky o škrupuliach, ktoré sú tiež Ignácom uvedené v Duchovných cvičeniach. Ignác v liste opisuje niekoľko zaujímavých vecí: žiadosť o duchovné vedenie; otvorený spôsob, akým nepriateľ pokúša osoby, ktoré začínajú slúžiť Bohu; spôsob ako tieto osoby navádza na falošnú pokoru a márnu slávu; spôsob ako prichádzajú pokušenia; aktivitu Boha v dušia jeho poučenia; pozornosť duše na klamstvá, aj tie najjemnejšie, ktoré prichádzajú od nepriateľa; ako bojovať proti neúteche; atď.

Obsah listu:

(1) IHS. Nech je milosť a láska Krista nášho Pána vždy našou podporou a pomocou. Váš list, ktorý som dostal pred niekoľkými dňami ma veľmi potešil v Pánovi, ktorému slúžite a chcete slúžiť ešte viac, a ktorému musíme pripísať všetko dobré, čo vidíme vo stvorení. Ako vo Vašom liste píšete, že ma Cáceres bude podrobne informovať o Vašich záležitostiach, tak to aj urobil, ale tiež ma informoval o radách a názoroch, ktoré Vám dal na každú jednu z nich. Keď čítam, čo mi píše, nenachádzam nič, čo by som pridal, hoci by som uprednostnil, mať správy v liste od Vás, keďže nikto nemôže dať lepšie najavo vlastné utrpenie ako osoba, ktorá ho sama prežíva.

(2) Píšete aby som sa, pre lásku Božiu, podujal starať sa o Vašu dušu. Iste, je tomu mnoho rokov, čo mi jeho Božský Majestát nezaslúžene dáva túžbu, aby som spôsobil každé možné potešenie, a to všetkým mužom a ženám, ktorí kráčajú podľa jeho svätej vôle a súhlasu. Taktiež, aby som slúžil tým, čo pracujú v jeho Božej službe. A pretože nepochybujem, že vy ste jednou z nich, túžim byť prítomný tam, aby som mohol skutkami dokázať to, čo hovorím.

(3) Tak isto ma horlivo prosíte, aby som Vám napísal to, čo mi Pán hovorí a jasne Vám povedal svoj názor; a to, čo cítim v Pánovi. Odpoviem jasne s ochotnou dobrou vôľou. A ak by sa Vám to zdalo v nejakej veci ťažko znesiteľné, viac budem proti tomu, ktorý sa Vás snaží znepokojiť, ako proti Vašej osobe. V dvoch veciach Vám nepriateľ spôsobuje nepokoj, a to nie tak, žeby Vám spôsobil pocit viny z hriechu, čím by Vás odlúčil od Boha a Pána; ale, že Vás zneistí a odvedie od väčšej služby jemu a vezme Vám pokoj mysle. Prvá vec je, že predloží a zvedie k falošnej pokore. Druhá je, že vo Vás vyvolá neprimerane veľký strach z Boha, pri ktorom sa príliš zdržíte a zaoberáte sa ním.

(4) Čo sa týka prvej časti, všeobecný postup, ktorý nepriateľ zaujme voči tým, ktorí chcú a začínajú slúžiť Bohu nášmu Pánovi, je klásť im prekážky a ťažkosti, čo je prvá zbraň, s ktorou sa pokúša zraniť, totiž: Ako chceš celý svoj život žiť v takomto odriekaní, bez radosti (potešenia) z príbuzných (potomstva), priateľov, bez vlastníctva, a v živote tak osamelom, bez trochu odpočinku?, keď iným spôsobom by si sa mohla spasiť, bez takýchto rizík. Dáva nám porozumieť, že máme prežiť čo najdlhší život, venujúc sa prácam (námahám), ktoré (život) prináša, aké človek nikdy nezažil, a nedáva nám pochopiť toľké potešenia a útechy, ktoré Pán zvykne dávať týmto (ľuďom), ak (za predpokladu že) nový Pánov služobník prekoná všetky tieto prekážky a zvolí si radšej trpieť so svojím Stvoriteľom a Pánom.

Potom sa nepriateľ snaží druhou zbraňou, totiž so samochválou a s márnivou slávou, tým, že mu (človeku) porozumieť, že v ňom samom sa nachádzala veľa dobroty a svätosti, tak, že ju dáva (kladie) na najvyššie miesto než si zaslúži. Ak Boží služobník odolá týmto šípom, odolá pokorením sa a uponížením sa, tak, že nesúhlasí byť takým ako ho nepriateľ zvádza, prichádza so svojou treťou zbraňou, ktorou je falošná pokora, totiž: Keď vidí služobníka Pána, tak dobrého a tak pokorného, ktorý hoci robí všetko, čo Pán prikazuje, myslí si (považuje), že toto všetko je neužitočné a zameriava sa (hľadí) na svoje slabosti, a nie na slávu. Vtedy mu nepriateľ vnuká do mysle, že ak niečo objaví z toho, čo mu Boh daroval, v skutkoch ako aj v predsavzatiach a túžbach, že hreší kvôli inému druhu pýchy, pretože hovorí v prospech seba samého. Týmto sa usiluje, aby nehovoril o dobrých veciach prijatých od svojho Pána, a to preto, aby nespôsobil u iných (ľudí) žiadne ovocie, ani u seba samého; lebo keď si (človek) pripomína to, čo prijal, vždy si napomáha dosiahnuť väčšie veci, hoci toto musí hovoriť s veľkou uvážlivosťou a podnietený väčším úžitkom iných, (hovorím) o sebe samom, a o iných, keď objavuje takúto výstroj, domnievajúc sa, že to bude dôverné a užitočné. A tak, keď sa stávame pokornými, nepriateľ sa nás snaží vtiahnuť do falošnej pokory, totiž, do pokory, ktorá je prehnaná a zdeformovaná. O tomto dávajú Vaše slová vhodné svedectvo. Pretože po vyrozprávaní niektorých slabostí a obáv, ktoré mimochodom vznikajú, hovoríte: „Som chudobná rehoľníčka, zdá sa mi, že túžim po službe Kristovi nášmu Pánovi“, že sa ešte neodvážite povedať „túžim po službe Kristovi nášmu Pánovi“ alebo „Pán mi dáva túžby po tom, aby som mu slúžila“, avšak hovoríte „zdá sa mi byť, že som túžiaca“. Ak sa dobre pozriete, dobre porozumiete, že tieto túžby slúžiť Kristovi nášmu Pánovi nepochádzajú od Vás, ale sú udelené skrze Pána, a tak, keď hovoríte: „Pán mi dáva veľké túžby slúžiť mu“, je to sám Pán, ktorého chválite, pretože zverejňujete jeho dar, a  tiež sa sama oslavujete v Ňom, a nie v sebe, pretože Vám sa táto milosť nepripisuje.

(5) A tak musíme veľa skúmať. Pokiaľ nás nepriateľ vyzdvihuje, pokorme sa a počítajme si hriechy a biedy. Pokiaľ nás ponižuje a skľučuje, povstaňme v pravej viere a nádeji v Pánovi, a počítajme dobrodenia, že s toľkou láskou a starostlivosťou nás čaká, aby nás spasil. Nepriateľ neuzdravuje; hovorí pravdu alebo klamstvo len preto, aby zvíťazil. Všimnite si, ako mučeníci, keď boli predvedení pred modloslužobných sudcov, vyznali, že boli služobníkmi Krista. A tak aj Vy, keď stojíte pred nepriateľom celého ľudstva, a ste ním takto pokúšaná, keď Vám chce odobrať silu, ktorú Vám dáva Pán, a chce Vás urobiť takou slabou a bojazlivou, pomocou lestí a klamstiev: Neodvážite sa povedať, že túžite slúžiť Pánovi? Radšej by ste mali povedať a bez strachu vyznať, že ste jeho služobnica, a že skôr by ste zomreli, ako by ste sa oddelili od jeho služby. Ak mi nepriateľ vnuká spravodlivosť, budem myslieť na milosrdenstvo; ak mi hovorí o milosrdenstve, budem mu odporovať pripomínaním si spravodlivosť. Je treba takto postupovať, aby sme neboli znepokojovaní, – nech je podvodník oklamaný, uveďme slová autority, akou je Sväté Písmo, ktoré hovorí: „Chráň sa uponíženia, kam by ťa zaviedla hlúposť.“ (Sir 13, 10).

(6) Prejdime k druhej časti, keď v nás nepriateľ vyvolal strach skrze zdanlivú pokoru, ktorá je falošná, a tiež aby sme nehovorili dokonca ani o dobrých, svätých a užitočných veciach, potom spôsobí iný väčší strach, a to, ak sme odlúčení a vzdialení od nášho Pána. A toto pochádza z väčšej časti, z toho, čo sa už udialo. Pretože tak ako v prvom strachu dosiahol nepriateľ víťazstvo: nachádza ľahkosť, aby nás pokúšal aj v tomto druhom. Aby som to vysvetlil na inom spôsobe, opíšem iný postup, ktorý má nepriateľ. Ak nájde osobu, ktorá má vlažné svedomie a prechádza hriechmi bez toho, aby si ich zvážila, urobí koľko môže, aby ľahký hriech, nebol ničím; a smrteľný hriech, ľahkým a veľmi veľký smrteľný, malou vecou. Takže si pomáha slabosťou, ktorú v nás cíti, totiž príliš voľným svedomím. Na druhej strane, ak nájde osobu, ktorá má jemné svedomie, a ktorá nemá chyby, keď vidí, že nielenže striasa zo seba smrteľné hriechy a možné ľahké hriechy, ktoré nie sú v nás, ale dokonca sa usiluje zbavovať sa každej podoby drobného hriechu, nedokonalosti a chyby, v takomto prípade sa (nepriateľ) pokúša ochromiť toto tak dobré svedomie, tým, že robí hriechom to, čo hriech nie je a dáva za chybu, kde je dokonalosť, aby nás mohol znemožniť a zarmútiť. A kde nemôže veľakrát dosiahnuť hriech ani nečaká, že ju môže presvedčiť, aspoň sa ju pokúša trápiť.

(7) A na lepšie objasnenie strachu a čo je jeho príčinou, vysvetlím, v skratke, dve ponaučenia, ktoré Pán má vo zvyku dať alebo dopustiť. Prvé dáva, druhé dopustí. To, ktoré dáva, je vnútorná útecha, ktorá rozptýli každý zmätok a celkom pritiahne Pánovu lásku, a tým, ktorých osvieti takouto útechou, neskoršie odkryje množstvo tajomstiev. Napokon, s touto Božou útechou všetky práce sú potešením a všetky únavy odpočinkom. Pre toho, kto kráča s takýmto vnútorným oduševnením, vášňou a útechou, neexistuje tak veľké bremeno, ktoré by sa mu nezdalo ľahkým, ani pokánie, ani iná veľká práca, ktorá by nebola veľmi príjemná. Toto nám ukazuje a otvára cestu, po ktorej musíme kráčať a naopak, pred čím utekať. Táto nie je vždy v nás, ale kráča vždy svojimi istými dobami podľa Božieho nariadenia a to všetko pre naše dobro. Pokiaľ zostaneme bez tejto útechy, potom prichádza druhé ponaučenie, totiž: náš starý nepriateľ nám prichystá všetky možné prekážky, aby sme odstúpili od toho, čo sme začali, a takto nás sužuje spôsobmi, celkom protikladnými, než v prvom ponaučení, vyvolávajúc v nás mnoho krát smútok, bez toho, aby sme vedeli, prečo sme smutní. Nemôžeme sa ani zbožne modliť, kontemplovať, dokonca ani hovoriť, či počúvať o veciach Boha, nášho Pána, s vnútorným potešením a radosťou. Ale nie iba toto, ale ak nás nájde slabých a veľmi ponižovaných týmito prekliatymi myšlienkami, prinesie nám myšlienky, ako keby sme boli celkom Bohom naším Pánom zabudnutí. A začneme sa nazdávať, že vo všetkom sme vzdialení od nášho Pána, a že všetko čo sme urobili, a čo sme chceli urobiť, ani žiadna vec nemá veľkú cenu. Takto a usiluje voviesť nás do neútechy vo všetkom. A takto budeme vidieť, čo spôsobuje taký strach a ochabnutosť, všímajúc si  v tomto období naše príliš veľké trápenia, pokým sme pokorovaní jeho falošnými, zvádzajúcimi myšlienkami. Preto je nevyhnutné pozrieť, kto zápasí: ak je to útecha, ponížme sa a pokorme sa, a myslime na to, že potom príde skúška pokušenia; ak prichádza pokušenie, temnota alebo smútok, musíme ísť proti nemu, bez toho, aby sme  nadobudli nejaký zlozvyk a trpezlivo čakať na útechu od Pána, ktorá prevyšuje všetky zmätky a vonkajšiu temnotu.

(8) Teraz zostáva hovoriť o tom, čo sme pociťovali pri čítaní o Bohu našom Pánovi, a ako ho musíme porozumieť a pochopené, aby sme vedeli využiť. Stáva sa, že veľakrát náš Pán podnecuje a posilňuje našu dušu k jednému alebo druhému úkonu, aby otvoril našu dušu, to je, že hovorí v jej vnútri bez hluku slov, dvíhajúc ju úplne k jeho Božskej láske, takže nie sme schopní, hoci by sme chceli, odolať jeho zámeru. A jeho zámer, ktorý prijímame je, aby sme sa nevyhnutne zhodovali s prikázaniami, nariadeniami Cirkvi a poslušnosťou starším a boli naplnení všetkou pokorou, lebo ten istý Boží Duch je vo všetkom. Kde sa viackrát môžeme oklamať je, že po takej veľkej úteche alebo vnuknutí, keď duša zostáva radostná, pridružuje sa nepriateľ celkom pod rúškom radosti a dobrej zámienky, aby pridal k tomu, čo sme precítili od Boha nášho Pána, a aby nás uviedol do zmätku a do úplnej straty koncentrácie. Inokedy sa usiluje oslabiť prijaté ponaučenia tým, že nám kladie prekážky a ťažkosti, aby sme neplnili úplne všetko, čo nám bolo ukázané. A tu je potrebné väčšie varovanie, ako vo všetkých iných veciach. Veľakrát krotíme veľkú chuť hovoriť o Bohu, našom Pánovi, inokedy hovoríme viac o tom, čo nás presahuje alebo o pohybe, ktorý nás sprevádza. Preto v tomto je potrebné viac pozerať na dobro iných, než na naše vlastné túžby,ako keď nepriateľ podporuje rast alebo úbytok prijatého dobrého pocitu. Kiež by sme kráčali tak podnecovaní, aby sme pomáhali druhým, ako ten, čo prechádza cez brod: ak nájde dobrý priechod alebo cestu alebo nádej, ktorá mu prinesie nejaký úžitok, dostať sa ďalej; pokiaľ je brod narušený, a dobré slová by vyvolali rozhorčenie, vždy sa zastaví, hľadajúc čas alebo hodinu, ktorá je vhodnejšia, aby prehovoril.

(9) Záležitosti sú natoľko v pohybe, že ich nemožno takto opísať, prinajmenšom bez toho, aby sa nerozšíril postup. Ale aj tak by zostalo niečo, čo je lepšie nechať precítiť než vyjadriť, navyše písomne. Kiež by sa Pánovi takto páčilo, aby sme sa tam čoskoro uvideli, kde budeme môcť tieto veci viac vnútornejšie porozumieť. Zatiaľ teda máte nablízku Castra. Myslím, že by bolo dobré, aby ste si dopisovali, lebo kde to nie je na škodu, tam by to mohlo priniesť nejaký úžitok. A pretože mi dôrazne hovoríte, aby som vám napísal to, čo som pociťoval v Pánovi, hovorím, že budete blahoslavená, ak to, čo máte, budete sa vedieť ustrážiť. Končím, modliac sa k Najsvätejšej Trojici, aby nám jeho nekonečná a najvyššia dobrota udelila plnosť milostí, aby sme pociťovali jeho najsvätejšiu vôľu a celkom ju plnili.

Z Benátok, 18 júna 1536.

V láskavosti, chudobný Ignác