ignaciánsky svätopôstny čas

Ako budeme počuť v Evanjeliu na Popolcovú stredu, svätospôstna skúsenosť získava konkrétnu podobu v almužne, modlitbe a pôste (Mt 6, 1-18). Takto sa pripravujeme na slávenie Veľkej Noci, milujúcej obety Ježišovej lásky a robíme to na základe našej ignaciánskej tradície.

Almužna je symbolické gesto mojej lásky blížnemu: „láska sa musí viac vložiť do skutkov, než do slov“ (DC 230). Sv. Ignác tiež rozvíja sériu odporúčaní o rozdeľovaní almužien, veľmi osobitný zvyk jeho doby, ktoré dnes môžeme preložiť ako „kritériá solidarity“. Ignác sa usiluje o to, aby sme si dobre vybrali, s poctivým a čestným úmyslom, kto alebo ktorí budú adresátmi našej lásky. „Ak ja dávam almužnu príbuzným alebo priateľom alebo osobám, ku ktorým cítim sympatie … prvá (vec, ktorú si musím preskúmať) je, aby táto láska, ktorá ma pohýna a núti ma dávať almužnu, zostupovala zhora, z lásky Boha, nášho Pána, a aby som pocítil, že láska, ktorú mám viac menej k týmto osobám, je z dôvodu Boha a aby v príčine, pre ktorú ich milujem, zažiaril Boh“ (DC 338).

Komentár: Človek by sa mal uistiť o tom, že láska, ktorú cíti k týmto osobám je celkom božská („zostupuje zhora), je od Boha a kvôli Bohu. A že v dôsledku toho, je práve Božia láska k najchudobnejším tá, ktorá ho pohýna rozdávať takto almužny. Ignaciánskym kritériom pre rozdeľovanie almužien nie je čisto ľudská solidarita ani čistá filantropia (láska k ľuďom), ale nadprirodzená láska, ktorá „zostupuje zhora“, účasť na „láske Boha, nášho Pána“, napr: „Chápem, že je lepšie dať chudobným, keď potreba nie je rovnaká medzi príbuznými a chudobnými, ktorí nie sú príbuzní; že za rovnakých podmienok mám viac robiť pre príbuzných než pre ostatných nepríbuzných.“ (z listu Jaime Cassador, 12.2.1536/726)

Modlitba je symbolické gesto mojej lásky k Bohu. Prostredníctvom modlitby vstupujeme do harmónie s oduševnenou láskou Krista, hlavný dôvod, prostredníctvom ktorého sa za nás obetuje. Ignác nás pozýva k tomu, aby sme sa nechali objať a zapáliť touto láskou: „viac vhodnejšie a oveľa lepšie je, aby pri hľadaní Božej vôle, sám Stvoriteľ a Pán sa spojil s jeho nábožnou dušou tým, že ju objíme svojou láskou a chválou a disponuje ju na cestu, na ktorej mu v budúcnosti bude lepšie slúžiť … nech nechá bezprostredne konať Stvoriteľa so svojím stvorením a stvorenie so svojím Stvoriteľom a Pánom“ (DC 15).

Pôst je symbolické gesto lásky k sebe samému. Hlavný pôst nášho kresťanského života spočíva v tom, že musí trpieť žalúdok nášho egoizmu, hlavná prekážka pre milujúce stretnutie s Pánom a s inými v almužne a modlitbe. A tak milovať Boha a blížneho, bez milovať seba samého, by bolo prekrútiť hlavné prikázanie (Mt 22, 39). V pôste máme účinný spôsob, aby sme vstúpili do kontaktu so svojimi potrebami, tými živinami, ktoré reálne potrebujeme. „Zo zreteľom na to, aby sa neupadlo do choroby, čím viac si človek odoprie z potrebného (pokrmu), tým rýchlejšie dosiahne zlatú strednú cestu, ktorú musí mať vo svojom jedení a pití a to z dvoch dôvodov: po prvé preto, že keď si bude týmto pomáhať a pripravovať sa, veľa krát viac pocíti vnútorné osvietenia, útechy a Božie vnuknutia, pomocou ktorých mu Boh dá pocítiť zlatú strednú cestu, ktorá je pre neho vhodná; po druhé,  pretože ak osoba, ktorá uskutočňuje takúto striedmosť, vidí, že nemá toľko telesnej sily a je bez kondície robiť duchovné cvičenia, ľahko príde k urobeniu si vlastného úsudku toho, čo je viac vhodnejšie na telesnú obživu“ (DC 213).

Pôstna cesta smeruje k stretnutiu s oduševnenou a milujúcou Kristovou láskou na Kríži. Ovocie týchto štyridsiatich dní je trojrozmerné: láska k Bohu, láska k blížnemu a láska k sebe samému, postupne vstupujúc do ducha modlitby, almužny a pôstu.

Spracované podľa Agustín Rivarola SJ – Cuaresma Ignaciana