„Buďte triezvi a bdejte! Váš protivník, diabol obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by zožral. Vzoprite sa mu, pevní vo viere.“ (1Pet 5, 8-9)
Keď prídeme k tomuto bodu Exercícií, stratégia zlého ducha pozostáva v tom, že exercitant sa buď zmýli alebo v cieli alebo v apoštolských prostriedkoch nasledovania, alebo sa mu minimálne usiluje narušiť radosť.
Sv. Ignác túto skutočnosť veľmi dobre opisuje v štvrtom pravidle rozlišovania pre Druhý týždeň DC: „Vlastnosťou zlého ducha, ktorý sa pretvára na anjela svetla (pavlínske vyjadrenie – 2Kor 11, 14), je vniknúť do nábožnej duše (vstúpiť s tým, čo sa nábožnej duši páči) a vyjsť so sebou (vystúpiť so svojím, so zlom, o ktoré sa usiluje). Totiž, vnukať dobré a sväté myšlienky, zodpovedajúce takejto spravodlivej duši, a potom sa pomaly usiluje vyjsť z nej, privádzajúc túto dušu k svojim tajným klamstvám a zlým úmyslom.“ (DC 332)
Na počiatku svojho pobytu v Manrese sv. Ignác pestuje bez uvedomenia si istý druh fantazírujúceho narcizmu, ktorý sa mu javil veľmi príjemný. „Keď som bol v tej nemocnici, často sa mi za jasného dňa prihodilo, že som videl vo vzduchu vedľa seba nejakú vec, ktorá mi spôsobovala veľkú útechu, lebo bola mimoriadne pekná. Nepodarilo sa mi dobre rozoznať, o čo vlastne išlo; ako sa mi zdalo, mala podobu hada akoby s mnohými žiariacimi očami, ale to neboli oči. Videnie tejto veci ma veľmi potešilo a naplňovalo útechou; čím častejšie som ju videl, tým viac rástla moja útecha a keď zmizla, tak sa mi to nepáčilo.“ (Autobiografia 19) Kontext pripomenutia si tejto vízie je presne kontext pripomenutia si jeho nadmerného znepokojenia na to, keď bol veľmi namyslený, či domýšľavý.
Pohľad týchto utešujúcich očí ho povznesie a oddiali ho od apoštolátu, tým, že ho rozptyľuje v asketickom zápase proti svojej osobe s úmyslom a snahou napodobňovať svätých (konkurovať svätým). Svetlo dostal až pod krížom Cruz del Tort, keď vzdával vďaky za zázračné osvietenie pre rieke Cardoner: „Potom som si išiel kľaknúť pod kríž, ktorý bol na blízku, aby som sa poďakoval Bohu. A tam sa mi znovu zjavilo to videnie, ktoré som mal viac ráz a ktoré som nikdy nepochopil, tá vec s mnohými očami, čo som prv spomínal a čo sa mi zdala veľmi krásna a akoby s mnohými očami. Keď som bol však pod tým krížom, jasne som videl, že tá vec nemala také krásne farby ako zvyčajne; vtedy som celkom jasne pochopil, že to bol zlý duch a aj rozhodná vôľa mi to potvrdila. Aj neskoršie sa mi ešte často a dlho zjavoval, ale ja som ho s pohŕdaním odháňal pútnickou palicou, ktorú som zvyčajne nosieval v ruke.“ (Autobiografia 31)
V jednom liste duchovného sprevádzania sv. Ignác venuje pozornosť otázke Terezy Rejadell, či by nebolo lepšie ukryť Božie dary. Ignác spozoruje „hadí chvost“, ktorý ju nahovára k falošnej pokore. Hovorí jej, že pravá duchovná komunikácia nemusí napĺňať pýchou nikoho, pretože milosti sa isto bez pochyby pripisujú veľkodušnosti Boha a nie človekovi samotnému. Preto, jediným pravidlom pre šírenie alebo nešírenie darov je, či toto bude pomáhať poslucháčovi, totiž, pravidlo je rozlíšenie lásky.
Mohli by sa znásobiť aj ďalšie príklady. V každom prípade, ovocie týchto duchovných skúseností, ktoré z veľkej diaľky pripomínajú pokušenia Ježiša Krista na púšti, naznačuje sv. Ignác cez túto dôležitú modlitbu v meditácii o Dvoch Zástavách:
„Prosba: „Žiadať to, čo chcem; a tu to bude prosiť o poznanie klamov zlého vodcu a o pomoc, aby som si na ne dával pozor, a poznanie pravého života, ktorý ukazuje najvyšší a pravý kapitán a milosť, aby som ho napodobňoval.“ (DC 139)
Zosobnenie zlých (nebezpečných) duchov, hoci je neskoršie v Biblii, je veľmi prítomné v Novom Zákone. Légia démonov, rôzna a dobre rozdelená, sa zjednocuje v osobe Satana, nepriateľského vodcu, ktorý zvádza a klame ľudstvo. Pre sv. Ignáca je to vonkajšia nekontrolovateľná sila, výsledok nahromadenia vlastných a cudzích zlých uskutočnených vecí, výsledok neusporiadaných náklonností (vášní a strachov) a výsledok svetských kritérií (chýb, činov a moci). Ako veľmi je prínosný obraz, v ktorom protivníkom je Trojský kôň naplnený históriou osobných a sociálnych hriechov, infiltrovaný do vnútra, do vedomia. Obchádza vždy ako bdejúci a obsedantný provokatér. Meniace sa meno Belzebula neznamená inú vec, než „pán múch“. Tak dotieravým a neodbytným sa stáva.
Sv. Ignác ho predstavuje ako sedí na katedre ohňa a dymu ako Lucifer – nositeľ svetla – napriek tomu, že má menšiu cenu ako oheň slamy. V tomto prípade je však horší než zúrivé a zvrátené zviera.
Ježiš predpovedal Petrovi pred utrpením: „Šimon, Šimon, hľa, satan si vás vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu. Ale ja som prosil za teba, aby neochabla tvoja viera. A ty, až sa raz obrátiš, posilňuj svojich bratov.“ (Lk 22, 31-32)
Meditácia má formu triptychu: na jednej a na druhej strane dva tábory, Babylonia a Jeruzalem. V centre, priestranný a rozľahlý svet, do ktorého sú poslaní poddaní Lucifera a priatelia Ježiša Krista: prví, aby pokúšali, používajúc siete a reťaze; druhí, aby pomáhali, pozývajúc do Božieho Kráľovstva. Ide o pšeničné pole, do ktorého nepriateľ zasieva kúkoľ, ťažko oddeliteľný od pšenice.
Tento zápas je veľmi dobre reflektovaný v Ž 73:
„Aký dobrý je Boh voči statočným ľuďom,
aký dobrý je Pán, k tým, čo majú čisté úmysly (čisté srdce)!
Takmer sa mi noha pošmykla
a len-len, že som neupadol, závidel som chvastúňom,
keď som videl, ako sa darí bezbožníkom.
Nemajú utrpenie,
ich telá sú zdravé a vypasené,
nie sú zavalení starosťami ako iní,
netrpia ako ostatní smrteľníci.
Preto pýchu majú ako zlatú reťaz kolo krku
a násilenstvo ich zahaľuje ako rúcho.
Oči sa im zlostne blyštia
uprostred tučnej tváre
a pyšné nápady lietajú im mysľou.
Ich reč je samý výsmech a zlomyseľnosť,
pohŕdavo šíria krivé obvinenia.
Svoje ústa dvíhajú k nebu
a jazykom zametajú zem.
A môj ľud ide za nimi
a ich slová pije ako vodu,
hoci hovoria: „Čože Boh o tom vie?
Najvyšší sa o to nestará.“
Takíto sú bezbožníci,
ale stále sa im darí a hromadia bohatstvá!
Teda nadarmo som mal vždy čisté úmysly
a zachoval sa od hriešnych skutkov,
keď po celý deň znášam údery
a moje trampoty sa začínajú
od včasného rána!
Keby som takto rozprával,
zradil by som pokolenie Božích synov.
Teda som uvažoval, aby som to porozumel,
ale zdalo sa mi to príliš ťažké,
dokiaľ som nevstúpil do božských svätýň
a nepochopil, aký koniec ich čaká.
Hľa, ponechal si ich na šmykľavej ceste
a vystavil si ich pádu do záhuby.
Ako rýchlo vyjdú navnivoč,
odpadnú a zomrú zachvátení hrôzou,
ako sen pri precitnutí, Bože,
sťa videnia vo sne, čo zmiznú z pamäti,
sotva sa človek prebudí…. (Ž 73)
(Spracované podľa: Santiago Thió i de Pol SJ: „Pedir lo que quiero.“ Comentario de las peticiones del libro de Ejercicios espirituales de san Ignacio de Loyola. EIDES, s. 16-18).