Tretí týždeň – Prvá kontemplácia – Posledná večera (190-198, 289)

Tretí týždeň – Prvá kontemplácia – Posledná večera (190-198, 289)

„Prvý deň. Prvá kontemplácia o polnoci: je o tom, ako Kristus náš Pán, išiel z Betánie do Jeruzalema na Poslednú večeru vrátane (289); a obsahuje v sebe prípravnú modlitbu, tri predhovory, šesť bodov a rozhovor. Zvyčajná prípravná modlitba.“ (190)

Úvod: cieľ a nasmerovanie tretieho týždňa

Cieľom nie je nič iné, než prehĺbenie vnútorného poznania, úprimnej lásky a verného nasledovania Ježiša Krista, a to prostredníctvom kontemplácie jeho utrpenia a smrti, aby som sa tak viac identifikoval s Ním a potvrdil moju voľbu chudobného, pokorného a obetovaného života.

Špecifickým cieľom, podľa Direktórií, je preniknúť viac a viac do poznania, lásky, nasledovania a napodobňovania Krista, tým, že rozjímam o svetle jeho utrpenia a smrti alebo mám na zreteli tieto skutočnosti:

„Cieľom Tretieho týždňa je súcitiť s Kristom a účinne niečo vytrpieť z lásky k nemu, čo zodpovedá látke jeho svätého umučenia. Teda v rozhovoroch sa žiadajú tri milosti. Po prvé, súcit s Kristom v jeho fyzickom utrpení. Po druhé, súcit s Kristom v jeho chudobe, nahote a v opustení zo strany všetkých jeho drahých, až tak, že ho opustil aj Otec. Po tretie, súcit v jeho urážkach a potupe a túžba nasledovať ho nielen k stolu, ako to mnohí robia, ale tiež na kríž, lebo len niekoľkí, ktorí to robia, sú skutočnými milujúcimi a pevne stoja s ním v skúškach. Lebo sú mnohí, ktorí nemajú alebo nevedia, ako mať tento cit vo svojom duchu a vo svojom tele. Utekajú z kríža ako démoni a majú radi pocty a čokoľvek, čo svet miluje a nie to, čo Kristus, náš Pán – a to ukrižovaný – miloval a prijal.“ (Direktórium 16:7)

„Cieľ Tretieho týždňa je smrť našich nerestných citov a primknutie ku Kristovi človekovi a napodobňovanie Krista v každej čnosti. Ako dôstojný otec Ignác predpísal, tu predložím celé Kristovo umučenie vo forme zhrnutia. Tiež som vkladal cvičenia, aby som ich poučil o čistote úmyslov a pravých kresťanských čnostiach.“ (Direktórium 21:12)

„Obsah každého Týždňa. – V Prvom týždni sa predkladá úvaha o hriechoch, aby sme poznali ich škaredosť, aby sme si ich naozaj zhnusili s náležitou ľútosťou a zadosťučinením. Druhý týždeň obsahuje Kristov život, aby sa v nás vzbudila túžba a úsilie nasledovať ho. Pre dokonalejšie nasledovanie predkladá sa tiež buď spôsob voľby životného stavu, aby najviac zodpovedal Božej vôli; alebo keď už nemožno konať voľbu, dávajú sa pokyny pre reformu toho stavu, v ktorom kto je. Tretí týždeň obsahuje Kristovo umučenie, ktorým sa vzbudzuje sústrasť, bolesť a zahanbenie a intenzívnejšie sa roznecuje túžba nasledovať ho a láska k Bohu. Štvrtý týždeň je o zmŕtvychvstaní a slávnych Kristových zjaveniach, o Božích dobrodeniach apod., aby sa v nás roznietila láska k Bohu.“ (Direktórium 43:98)

„Voľba dokonalejšieho života je stabilizovaná. – V Treťom týždni sa upevňuje a posilňuje už vykonaná voľba o polepšení života a vôli slúžiť Bohu, a to skvelým príkladom nášho trpiaceho Pána a Spasiteľa. V jeho umučení oveľa výraznejšie a vznešenejšie vynikajú všetky jeho čnosti a účinnejšie nás nabádajú k jeho nasledovaniu. Tu je teda veľký skrytý poklad. Preto vidíme, že sa všetci svätí v tomto najviac cvičili, ako je zrejmé z kníh, ktoré zanechali. A preto je potrebné o tom tiež dobre poučiť exercitanta, pretože by to malo byť riadnym pokrmom jeho duše.“ (Direktórium 43:240)

Najcharakteristickejšími efektmi tohto týždňa sú okrem milujúceho súcitu s Kristom, nenávisť k hriechu, svätá bázeň pred Bohom, poznanie múdrosti a dobroty Boha, potvrdenie nádeje a veľkodušnosti, nasledovanie Krista, usilovnosť a horlivosť za duše. Približujú to aj starobylé Direktóriá:

„O ktoré city sa máme usilovať. – Afekt súcitu je síce veľmi dobrý a máme zaňho vrúcne prosiť, pokorne po ňom túžiť a vďačne ho prijať; máme sa však zároveň snažiť o iné afekty, ktoré sú pre náš duchovný pokrok užitočnejšie…. Po prvé, nenávisť k hriechu. – Po prvé: aké hrozné je uraziť Boha, keď Božia múdrosť uznala za vhodné obetovať dokonca krv a život Božieho Syna. Z toho vybudiť najväčšiu nenávisť k hriechu, keď ho Božia spravodlivosť tak prísne trestá. Keď sa toto deje so stromom zeleným, čo potom bude so suchým?… Po druhé, uvedomenie si Božej dobroty. – Po druhé: musím poznať a vážiť si nekonečnú Božiu dobrotu a múdrosť, ktorá našla taký prostriedok, aby k sebe pritiahla ľudské srdcia rozplývajúce sa Božou láskou podľa Apoštolových slov: „Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnikmi“ (Rim 5, 8)… Po tretie, posilnenie nádeje. – Po tretie: tým sa tiež upevňuje naša nádej, lebo podľa sv. Augustína kto dal to, čo je viac, totiž krv svojho Jednorodeného, dá tie večnú slávu, ktorá je iste menej. A preto musíme túto Kristovu krv považovať za dôkaz a záruku Božej lásky i budúcej blaženosti… Po štvrté, láska k Bohu. – Po štvrté: najväčšie zo všetkého je, že sa rozhorí láska k Bohu, keď uvažujeme o takej dobrote a takom dobrodení nám preukázanom, a to takým spôsobom… Po piate, nadšenie nasledovať Krista. – Po piate: tak sa tiež všetci nadchnú pre dokonalé nasledovanie podľa slov sv. Petra: „Kristus trpel za nás a zanechal vám príklad, aby ste šli v jeho šľapajach“ (1 Pt 2, 21). Keď on neváhal vytrpieť také ponižujúce veci, aby nám dal poučenie o našej spáse, bolo by hanebné a neznesiteľné, keby sme sa my, o ktorých spásu ide, zdráhali ho nasledovať… Po šieste, horlivosť za duše. – Konečne sa môžeme, a tiež musíme zapáliť veľkou horlivosťou pre spásu duší, ktoré Boh tak veľmi cení, tak ich miluje a tak draho ich vykúpil.“ (Direktórium 43:243-249) Táto kontemplácia sa musí robiť s veľkou starostlivosťou. (por. Direktórium 11:12)

Páter La Palma hovorí, že „meditácia o utrpení, všeobecne pomáha všetkým: hriešnikom, aby vyšli zo svojich hriechov; spravodlivým, aby rástli v čnostiach a dokonalým, aby sa tešili z radosti a duchovnej útechy, ktorá sa rodí z jednoty s Bohom; všeobecne dáva svetlo všetkým tajomstvám, aby ich lepšie prenikla….“

Z novovekej histórie je veľmi zaujímavé vyjadrenie pátra Kolvenbacha, bývalého generálneho predstaveného Spoločnosti Ježišovej: „Keď prichádzame k Tretiemu týždňu, existuje isté riziko, opustiť nasmerovanie, ktoré chce sv. Ignác, tým, že si jednoducho zoberieme evanjelium o Utrpení Pána ako východiskový bod, vzhľadom na kontempláciu veľkonočného tajomstva, tým, že neberieme do úvahy alebo neprihliadame na Utrpenie podľa sv. Ignáca, tak ako ho nachádzame navrhnutého v Treťom týždni… Je ešte iná otvorená cesta, aby sme sfalšovali modlitbu Tretieho týždňa. Tým, že sa venuje veľmi pozornosť uvažovaniu o problémoch úzko spätých s Utrpením Pána: zmysel utrpenia, tajomstvo kríža, existencia zla, škandál a bláznovstvo lásky Boha, ktorý trpí a Utrpenia Krista ako prvý oslobodzujúci skutok…“

Znaky alebo črty Utrpenia podľa Ignáca sú: nadčasový náhľad, videnie pútnika, prechod od tvorivej aktivity Druhého týždňa k trpenej pasivite Tretieho týždňa, bezmocnosť alebo pasivita, láska ako vysvetlenie všetkého, súcit s Kristom znamená lásku…, atď. Toto sú niektoré znaky Ignácovho pohľadu na Utrpenie v treťom týždni.

Predmet a druh tohto cvičenia

Ide o kontempláciu Poslednej večere, v bezprostrednom a premieňajúcom sa kontakte s Človečenstvom (ľudskosťou) trpiaceho Krista.

Časti tohto cvičenia

–          Prípravná modlitba.

–          Tri predohry.

–          Šesť bodov (por. Poznámku DC 228).

–          Rozhovor.

História (289)

„Prvá predohra je rozpamätať sa na históriu; tu je to ako Kristus náš Pána z Betánie poslal dvoch učeníkov do Jeruzalema k príprave večere, a potom on sám išiel na ňu s ostatnými učeníkmi; a ako potom, čo zjedli veľkonočného baránka a povečerali, umyl im nohy a svojim učeníkom dal svoje najsvätejšie telo a predrahú krv a povedal im reč, potom, čo odišiel Judáš zradiť svojho Pána.“ (191)

Ignác na prvom mieste radí, aby sme sa rozpamätali na spásne tajomstvo. Tu v tejto kontemplácii to je: a) večera veľkonočného baránka a predpovedanie smrti Ježiša; b) umývanie nôh apoštolom, zvlášť si všimnúť Petra, ktorý si nechcel dať umyť nohy, pretože nevedel alebo nevnímal, že v tomto je príklad pokory; c) ustanovenie Eucharistie – veľký znak Kristovej lásky k nám a odchod Judáša, aby zradil Krista (Mt 26, 21.26-28; Mk 14, 18; Jn 13, 1b.27).

Zdá sa, že štyri texty v Písme, podávajú správu o ustanovení Eucharistie – Mt 26, 26-29; Mk 14, 22-25; Lk 22, 15-20; 1Kor 11, 23-26. Večeradlo je miestom ustanovenia Najsvätejšej sviatosti. Práve tam pri večeri vzal Ježiš do svojich rúk chlieb a dobrorečil, lámal ho a dával svojim učeníkom, hovoriac: „Vezmite a jedzte z neho všetci, toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás“. Potom vzal do svojich rúk kalich s vínom a povedal: Toto je kalich mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás i za všetkých na odpustenie hriechov. Je to krv novej a večnej zmluvy.“ Vrcholom slávenia tohto tajomstva je svätá omša.

Páter generál Kolvenbach v jednom z listov adresovaných celej Spoločnosti Ježišovej opakuje a pripomína, že prví spoločníci realizovali svoje zasvätenie sa Kristovi na Montmartre pred Eucharistiou (15. augusta 1534) a to isté robia jezuiti aj dnes. Pri skladaní sľubov, jezuita sa zasväcuje Kristovi, nie počas liturgie Slova alebo v momente obetovania, ale pred eucharistickým Kristom – Ježišom prítomným v Eucharistii a to tesne pred prijímaním Najsvätejšej sviatosti. Ďalej páter generál pripomína, že eucharistická liturgia z Montmartre, sa rozumie iba vtedy, ak pokračuje v duchu Duchovných cvičení, a to v okamihu, keď sa ukončila fáza voľby, a spoločník Ignáca sa rozhodol zladiť svoju formu života  s formou alebo štýlom, ktoré uskutočnilo Božie slovo. Preto sv. Ignác pozýva svojho spoločníka, aby kontemploval Eucharistiu, a aby v nej objavil Utrpenie Pána a živú obeť svojmu Otcovi a bratom. Hoci Spoločnosť sa nezrodila na Montmartre, sľub prednesený pre Telom Krista – pred Eucharistiou, utvára medzi prvými spoločníkmi jednotu – koinoniu – účasť na spoločných dobrách a na živote, s Eucharistiou v centre. (páter Kolvenbach, list pri príležitosti 450 – výročia sľubov na Montmartre)

Usporiadanie – kompozícia textu

„Druhá predohra. Kompozícia tým, že si všímam miesto. Tu to bude, predstaviť si cestu z Betánie do Jeruzalema, či je široká alebo úzka, či je rovná, atď. Rovnako miesto večere, či  je veľké alebo malé, či je takého alebo onakého tvaru.“ (DC 192)

Sv. Ignác radí predstaviť si cestu obrazotvorne, vynaliezavo, s veľa nápadmi a postaviť sa na cestu z Betánie do Jeruzalema a do sály, kde sa uskutočňuje Posledná večera. O tejto skutočnosti hovoria aj tzv. Direktóriá: „Kompozícia miesta. – Pri predstave mieste nech sa rozjímajúci vžije do tajomstva, ako by bol prítomný, a to tak, ako by sa to dialo pre neho samého podľa slov Apoštola: „On ma miloval a za mňa sa obetoval“ (Gal 2, 20). Preto sa má duša pozerať na seba ako na príčinu toľkých bolestí a potúp, ktoré vytrpel Boží Syn. Potom má vidieť všetky duchovné dobrá, všetky milosti, že bola vyslobodená z večného nešťastia, že má nádej dosiahnuť večné blaho, a to všetko pre Kristove zásluhy. Má tiež uvážiť, že Kristus myslel na nás a na všetky naše hriechy; za každý zvlášť, za nich sa modlil a vyprosil nám ich odpustenie a milosť.“ (Direktórium 43:242)

Prosba: „Bolesť, zármutok a zahanbenie, pretože pre moje hriechy prijíma Pán Utrpenie.

„Tretia predohra. Prosiť, to čo chcem. Tu to bude bolesť, zármutok a zahanbenie, pretože pre moje hriechy ide Pán trpieť.“ (DC 193)

„Ako naznačuje tretia predohra, milosti, ktoré zvlášť hľadáme v cvičeniach o Pánovom umučení, sú ľútosť, hnev sami nad sebou a zmätok pri Pánovom utrpení za nás. Tieto city majú veľkú hodnotu nielen pre začiatočníkov, ale pre všetkých, dokonca aj pre tých, ktorí majú skúsenosti s kontempláciou, zvlášť keď chceme uctiť Kristovo poníženie, bolesti a žiaľ, keď si na nich spomíname s vďačnosťou a prijímame podobné bolesti – aspoň zo súcitu s ním. Ale nemali by sme vylúčiť ani iné sväté city, zvlášť tie, ktoré nám prichádzajú na myseľ, keď sa obrátime pri meditácii do seba. Takými citmi sú láska, nádej, túžby napodobňovať ho v trpezlivosti, pokore, poslušnosti, láske, atď.“ (Direktórium 20:95)

„O ktoré city sa máme usilovať. – Afekt súcit je síce veľmi dobrý a máme zaňho vrúcne prosiť, pokorne po ňom túžiť a vďačne ho prijať; máme sa však zároveň snažiť o iné afekty, ktoré sú pre náš duchovný pokrok užitočnejšie…(por. Direktórium 43:243-249)

Prvý, druhý a tretí bod

„Prvý bod. Vidieť osoby na večeri a potom sa obrátim na seba samého a usilujem sa vytiahnuť z nich nejaký úžitok. Druhý: počúvať, čo hovoria, a taktiež vytiahnuť z toho nejaký úžitok. Tretí: pozerať, čo robia a vytiahnuť nejaký úžitok.“ (DC 193)

a)      „vidieť osoby“; „počúvať to, čo hovoria“ a „pozerať to, čo robia“ – tým, že sa nechám preniknúť skrze túto milostivú skúsenosť.

b)      „obrátim sa na seba samého a usilujem sa vyťažiť z toho nejaký úžitok (úžitok z prosieb) – a to všetko skrze milujúcu identifikáciu s Kristom, ponárajúc sa do sily jeho silnej lásky.

Štvrtý bod

„Štvrtý bod. Rozvažovať o tom, ako Kristus náš Pán trpí vo svojom človečenstve alebo chce trpieť, podľa zastavenia, ktoré sa kontempluje; a tu začať s veľkou intenzitou (silou) a vynasnažím sa trpieť a zarmútiť sa a plakať; a tak pracovať tým istým spôsobom aj v ďalších bodoch, ktoré nasledujú.“ (DC 195)

a)      Afektívne pouvažovať o tejto blízkosti môjho Pána, o všetkom tom, čo „Kristus náš Pán“, už od svojho Narodenia v Betleheme (DC 116, 206), slobodne trpí v „človečenstve“ (na svojom tele a na duchu; v ľuďoch, svojich členoch a trpiacich bratoch).

b)      „a tu začať s veľkou intenzitou (silou) a vynasnažím sa trpieť a zarmútiť sa a plakať“ – totiž, cez modlitbu k Otcovi a cez kontempláciu utrpení Krista, venujem sa tomu, aby moje bolesti, zármutky….sa stotožnili s utrpením Krista a vzbudím si želanie, aby som sa identifikoval s Kristom, plným trpezlivosti.

Piaty bod

„Piaty bod. Rozvažovať ako sa Božstvo ukrýva; totiž, ako by mohol zničiť svojich nepriateľov a nerobí to, a ako nechá tak preukrutne trpieť najsvätejšie človečenstvo.“ (DC 196)

a)      Afektívne rozvažovať o tom „ako sa Božstvo ukrýva“ v dobrovoľnej a súcitnej slabosti Krista, ktorý ani zďaleka nechce zničiť svojich nepriateľov, ale „necháva preukrutne trpieť svoje najsvätejšie človečenstvo“.

b)      Toto slobodné vyprázdnenie sa, odkrýva hĺbku Kristovho srdca. V tejto slobodnej bezmocnosti, zjavuje slávu Všemohúceho, ktorý skrze silu lásky, sa premieňa na slabosť, a tým nám naznačuje cestu identifikácie sa s Kristom, na väčšiu slávu Boha a na väčšiu službu ľuďom.

Šiesty bod

„Šiesty bod. Rozvažovať o tom, ako toto všetko trpí pre moje hriechy, atď.; a čo musím urobiť ja a vytrpieť s ním“. (DC 197)

a)      Afektívne uvažovať o tom, ako toto všetko trpí pre moje hriechy. (por. DC 53, 197) Moje hriechy boli príčinou vyčerpania Krista a priniesli mu smrť. To je práve to, „čo som urobil pre Krista“ až doteraz. (por. DC 53)

b)      Ale keď nájdeme – objavíme v Kristovi Lásku Boha, s jeho celou tvorivou činnosťou a hriech ľudí, s jeho deštruktívnou silou; keď prijmeme Krista, ktorý z lásky poslúcha svojho Otca a z lásky obetuje sa za ľudí, zistíme, že obetovaný Pán zničí navždy hriech a smrť a otvorí nám cestu do večného života. Keď pijeme kalich utrpenia, v mene previnilých ľudí, Kristus nám dovolí piť kalich spásonosnej Eucharistie.

c)      Teda to je to, čo robím pre Krista teraz (por. DC 53) – rozvažovať o tom s intenzívnou bolesťou a vďačnou láskou, so želaním plného zblíženia sa s Ním.

Kristove slová

Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení a ja vás posilním“ (Mt 11,28).

A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta“ (Jn 6,51).

Vezmite a jedzte: toto je moje telo, ktoré je pre vás; toto robte na moju pamiatku“ (Mt 26,26 – 1 Kor 11,24).

„Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom“ (Jn 6,56).

Slová, ktoré som vám povedal, sú duch a život“ (Jn 6,64).

V Nasledovaní Krista si môžeme prečítať Štvrtú knihu o Eucharistii.

Rozhovor

„Zakončiť rozhovorom ku Kristovi, nášmu Pánovi a nakoniec s Otče náš.“ (DC 198)

„Ku Kristovi nášmu Pánovi…“ A tiež zakončiť modlitbou k Bohu a Otcovi – Otče náš.

Poznámka: Rozhovory

„Poznámka. Je treba pripomenúť, ako je už predtým čiastočne vysvetlené (54), že v rozhovoroch musíme premýšľať a prosiť podľa aktuálnych schopností a potrieb toho, kto sa cvičí; totiž, podľa toho, či sa cítim pokúšaný alebo potešovaný, a podľa toho, či si želám  nadobudnúť jednu alebo druhú čnosť, podľa toho, či chcem rozhodnúť pre jednu alebo druhú vec, podľa toho, či sa chcem trápiť alebo tešiť z veci (z tajomstva), ktorú kontemplujem; napokon, tým že želám viac efektívnejšie niektoré veci, po ktorých túžim. Týmto spôsobom, ten, ktorý sa cvičí, môže robiť len rozhovor  s Kristom naším Pánom alebo keď ho téma alebo zbožnosť pohýna k tomu, môže robiť tri rozhovory: jeden k Matke, druhý k Synovi a iný k Otcovi, tou istou formou ako je spomenuté v druhom týždni, v meditácii o dvojiciach ľudí (156), s poznámkou, ktorá nasleduje po dvojiciach (157).“ (DC 199)

a)      V rozhovoroch, ako je to už vysvetlené čiastočne v bode 54, musíme sa zhovárať a prosiť v súlade s uvedeným cieľom, podľa duševného stavu toho, ktorý si robí cvičenia, teda podľa toho, či je pokúšaný alebo potešovaný, podľa duchovných potrieb jednotlivca, ktorý si želá získať čnosti, ale urobil voľbu alebo prežíva radosť alebo bolesť, a to tak, že toto všetko vyjadrí v konkrétnej prosbe.

b)      Môžem robiť alebo jeden rozhovor s Kristom alebo tri spomenuté rozhovory, ktoré sú vysvetlené v bodoch 146, 156, 157.

c)      A to, čo si želám teraz v tejto kontemplácii je vysvetlené v prosbe (193).

Rozhovor sa stavia do dynamiky „más“ – viac – „tým že želám viac efektívnejšie niektoré veci, po ktorých túžim“ (DC 199). Tu v tomto príde tejto kontemplácie – „bolesť s Kristom bolestným“. Vysvetlenie rozhovoru sa nachádza v meditácii O Dvoch zástavách (147), s dodatočnou poznámkou  v meditácii o troch dvojiciach ľudí (157, 199). To viac predovšetkým znamená, že nás vedie ku cieľu, pre ktorý sme stvorení, k návratu k Bohu, tým, že mu budeme poslušní a k tomu, že sa celkom pripodobníme ku Kristovi pokornému na kríži a vyvýšenému skrze lásku.

(spracované podľa Darío López Tejada SJ, Los Ejercicios espirituales de san Ignacio de Loyola, Comentario y textos afines, s. 610-620)