Rozlišovanie – základný pilier ignaciánskej spirituality

Rozlišovanie – základný pilier ignaciánskej spirituality

Z osobnej skúsenosti Ignáca a prvých spoločníkov zostala načrtnutá duchovná línia, ktorá prenikala všetky aktivity prvých jezuitov, a ktorá sa zachovala ako definitívne dedičstvo v Spoločnosti Ježišovej: duchovné rozlišovanie. Toto je to, čo sa naplno vyjadruje v Duchovných cvičeniach, v Konštitúciách, v listoch a v iných ignaciánskych dokumentoch. Rozlišovanie taktiež dalo originálnu tvár ignaciánskej poslušnosti.

a)      v Duchovných cvičeniach

V Duchovných cvičeniach sa vyjadruje najoriginálnejší a zároveň najjednoduchší základný návrh rozlišovania. Keď chceme podrobne preskúmať a vystihnúť myslenie Ignáca, musíme sa vrátiť na začiatok jeho Duchovných cvičení a všimnúť si prvú poznámku DC, veľmi jednoduchú a jasne vyjadrenú. Ignác hovorí, že Duchovné cvičenia sú na to, aby sa duša „pozbavila všetkých nezriadených náklonností a aby po ich zbavení hľadala a našla Božiu vôľu v usporiadaní vlastného života na spásu svojej duše“. (por. DC 1) Ide o hľadanie a nachádzanie spásnej vôle Boha, aby sa plnila, nech by to bolo pri voľbe životného stavu, ak sa ešte neurobil (169-188) alebo pri reforme osobného života (189) alebo, aby sa utvrdilo v nasledovaní Krista alebo špecifického povolania, podľa osobnej situácie každého jedného človeka.

Tiež je jasné, že nevyhnutnou podmienkou pre nasledovanie tejto vôle je „odstrániť zo seba všetky nezriadené náklonnosti“, ktoré zabraňujú alebo spomaľujú plnenie uvedenej vôle, a tak dosiahnuť úplnú aktívnu disponibilitu. Hľadanie Božej vôle tak môžeme vidieť v Duchovných cvičeniach od zhora až dolu. Hľadanie Božej vôle a nasledovanie bude vyžadovať zo strany exercitanta veľkú odvahu, veľkodušného ducha a slobodu, aby všetko robil v súlade s jeho najsvätejšou vôľou. (por. DC 5) A vo vrcholných momentoch sa Ignác znovu vráti k tomu, aby mu pripomenul, že cieľom je „plniť jeho najsvätejšiu vôľu“ (por. DC 91), a keď je treba prijať dôležité rozhodnutia, že je treba vybrať si tie, ktoré sú v súlade s jeho najsvätejšou vôľou. (por. DC 180)

Táto Božia vôľa sa k nám prihovára predovšetkým cez „Slovo, ktoré sa stalo telom“, cez Ježiša z Nazaretu, v ktorom sa ukrýva Božie tajomstvo. Najtypickejšími ignaciánskymi vyjadreniami, ktoré nám hovoria o Božej vôli sú: väčšia sláva Božia, väčšia služba Božia, väčšia služba chvála. Božia vôľa, ktorá sa hľadá, je preniknutá, ako sme už hovorili, dynamizmom „magis“, ktorý sa zjavuje špeciálnym spôsobom v Duchovných cvičeniach, v najdôležitejších meditáciách:

–          „výhradne si želám a vyberám to, čo ma viac vedie ku cieľu, pre ktorý sme stvorení“ (DC 23).

–          „tí, ktorí budú chcieť prejaviť väčšiu oddanosť a viac sa vyznamenať v úplnej službe svojho večného Kráľa“ (97).

–        „prosiť o prenikavé poznanie Pána, ktorý sa pre mňa stal človekom, aby som ho viac miloval a nasledoval“ (DC 104).

–          „aby som mohol lepšie nasledovať a napodobňovať nášho Pána“ (DC 109).

–          „tým, že si želám viac poznať Vtelené Božie Slovo, aby mu viac slúžil a nasledoval ho“ (DC 130).

–          „strpieť poníženia alebo potupu, aby som ho v nich viac napodobňoval“ (DC 147).

–          „aby som napodobňoval a viac sa podobal Kristovi“ (DC 167).

–          „tretí spôsob pokory, aby ho viac napodobňoval a nasledoval“ (DC 168).

–          „nasledovať toho, ktorého budem môcť viac cítiť na slávu a chválu Boha Nášho Pána“ (DC 179).

–          „prosiť o to, čo by bolo viac na jeho chválu a slávu“ (DC 180), atď.

Ignác vyžaduje alebo predpokladá taký postoj, ktorý nie je podpriemerný. Stále vyžaduje, aby sa človek neustále pýtal: „A čo ešte, Pane?“. Láska ku Kristovi rastie v takej miere, v akej sa viac vytvára potreba identifikovať sa s Ním, s jeho postojmi a hlbokými citmi, či dojmami, s jeho disponibilitou pred vôľou Otca.

b)      v Konštitúciách

Hľadanie Božej vôle, ktoré sa odkrýva na každom kroku v Duchovných cvičeniach, prechádza tiež všetkými stránkami Konštitúcií ako nervový systém, ktorý zasahuje všetkých členov, aby im dal život a pohyb. A napokon, Konštitúcie nie sú ničím iným, než predĺžením a aplikáciou ignaciánskej spirituality.

Hľadanie Boha je v zasvätenom živote zamerané na poslanie, s vlastným štýlom komunity, so skúsenosťou Boha v konaní, s vhodnou a primeranou formáciou. Celé Konštitúcie sú preniknuté týmto duchom rozlišovania. A dokonca to isté slovo je výslovne napísané v mnohých situáciách, či okolnostiach od Examenu až po Desiatu kapitolu. Iba v Ôsmej kapitole chýba toto vyjadrenie.

Pre všetky dôležité rozhodnutia v živote jezuitu, aby sa vždy hľadala a našla Božia vôľa, napríklad pri prijímaní kandidátov (Konštitúcie 142), ako aj pri prepúšťaní (Konštitúcie 209, 219), tiež pri povolaní zložiť sľuby (Konštitúcie 522, 523), bude potrebné obrátiť sa na rozlišovanie. Tým viac bude potrebné rozlišovanie, čím ťažšie a pochybnejšie by bolo riešenie alebo vyjasnenie. Bude treba pristúpiť v tomto čase s väčšou intenzitou k modlitbe a ku konzultácii s osobami, ktoré by mohli priniesť svetlo. (Konštitúcie 211)

Poslanie spoločníkov na rôznych miestach a práce, je jedna z dôležitých úloh superiora. Nie je vždy ľahké rozhodnúť, pretože je mnohorakosť a rôznorodosť potrebných apoštolátov. Preto Ignác ponúka v Konštitúciách malý traktát o rozlišovaní: „Aby sa mohlo ľuďom na mnohých miestach ľahšie pomáhať v ich duchovnej potrebe a aby to bolo aj bezpečnejšie pre tých, čo sú na to určení [A], predstavení Spoločnosti [B] budú môcť s právomocou udelenou od Najvyššieho veľkňaza poslať kohokoľvek zo Spoločnosti ta, kde to podľa ich názoru bude najvýhodnejšie [C], pričom tí, čo sú takto poslaní, ostávajú k dispozícii Svätej stolici. Avšak mnohým, čo si žiadajú našich, ide skôr o splnenie vlastných duchovných povinností voči svojmu stádu a o iné menej naliehavé potreby, dosť vzdialené od nášho cieľa, ako o spoločné a všeobecné potreby. Preto sa generálny predstavený alebo jeho splnomocnenec v tejto veci musí pri zverovaní týchto poslaní svedomite starať, aby so zreteľom na miesto [D], prácu [E], osoby [F], bližšie okolnosti [G], časové trvanie [H] urobil také rozhodnutie, aby to čo najlepšie zodpovedalo väčšej Božej službe a všeobecnému dobru. Predstavený sa má rozhodovať týmto celkom priamym a najúprimnejším úmyslom pred tvárou Boha, nášho Pána. Ak by sa mu to pre ťažkosť alebo závažnosť rozhodnutia zdalo potrebným, nech zverí vec Bohu a nech ju zahrnie do svojich modlitieb a porúča ju do modlitieb a omší domácich. Potom nech sa poradí podľa svojho dobrozdania s jedným alebo s viacerými zo Spoločnosti, ktorých má naporúdzi. Napokon nech sám urobí príslušné rozhodnutie o poslaní a iných okolnostiach, ako to bude považovať za vhodnejšie na väčšiu Božiu oslavu. Ten však, koho sa poslanie týka, má povinnosť nič sám od seba nepodnikať pri rozhodovaní, či ísť alebo ostať na mieste, lež má sa dať úplne k dispozícii [I] predstavenému, ktorý ho usmerňuje v Kristovom mene na väčšiu službu Bohu a na jeho oslávenie. A takisto nesmie nikto nič podnikať, aby iní ostali na svojom mieste alebo aby boli z neho odvolaní [K], ak to nechce jeho predstavený, ktorým sa má nechať riadiť.“ (Konštitúcie 618) jediný cieľ , ktorý musí mať pred očami superior je „väčšia služba Božia a univerzálne dobro“. Toto je kritérium, ktoré bude dávať svetlo pre poslanie, či na jedno alebo druhé miesto, kritérium pre voľbu osôb, miesta, atď. Superior bude musieť konať alebo postupovať s priamym a čistým úmyslom. A podľa dôležitosti, či významu prípadu, veci alebo nejakej otázky, obrátiť sa na pomoc v modlitbe a odporúčať modlitby a omše celej komunite na tento úmysel. V tom istom čase je superior pozvaný konzultovať túto záležitosť s jedným alebo viacerými zo Spoločnosti, a napokon prijať rozhodnutie. A zo strany, ktorý je poslaný, nech sa snaží byť plne disponibilný v duchu viery a bez toho, aby hľadal kontakty alebo známosti, aby dosiahol to, čo jeho zaujíma: „K. Z toho vyplýva, že je celkom zakázané ovplyvniť vladára, nejaké spoločenstvo alebo kohokoľvek iného, čo požíva veľkú autoritu, aby si písomne alebo ústne žiadali od predstaveného niekoho konkrétneho zo Spoločnosti, ak predtým o tom neinformovali predstaveného a on nedal najavo, že s tým súhlasí.“ (Konštitúcie 628)

Medzi všetkými kritériami rozlišovania, ktoré sv. Ignác spomína (uvádza), zdôrazňujú sa predovšetkým, kvôli duchovnej múdrosti tie, ktoré sa zaoberajú misiami – poslaním: „D. Aby sa výber miesta týchto poslaní istejšie riadil pravidlom, ktoré treba mať stále pred očami, totiž väčšou službou Bohu a všeobecným dobrom, zdá sa, že v takej rozsiahlej vinici Krista, nášho Pána, treba dať prednosť (za predpokladu tých istých podmienok, čo platí aj pre nasledujúce state) takému územiu, ktoré to najviac potrebuje či v dôsledku nedostatku pracovníkov alebo biedneho stavu a slabosti, v akých sa nachádzajú tamojší blížni a sú v nebezpečenstve večnej záhuby. Ďalej treba uvažovať o tom, kde možno právom očakávať viac ovocia z prostriedkov, ktoré užíva Spoločnosť, totiž o tom, kde sú dvere viac otvorené a ľudia sú prístupnejší a ochotnejší prijať ponúkanú pomoc, čoho znakom je ich väčšia nábožnosť a väčšia túžba (ktorú možno často vybadať z nástojčivosti, s akou si želajú našich), alebo postavenie a vlastnosť dotyčných osôb, ktoré budú schopnejšie prijať duchovnú pomoc a zachovať ovocie, ktoré sa dosiahne na väčšie oslávenie Boha. Tam, kde máme väčšiu podlžnosť, napríklad tam, kde sú domy alebo kolégiá Spoločnosti, alebo kde niektorí členovia Spoločnosti študujú a sú podporovaní dobročinnosťou ľudu (v prípade, že sú rovnaké podmienky docieliť rovnaký duchovný osoh), patrí sa, aby tam niekoľkí z našich pracovali, a bol by to dôvod dať prednosť tomuto miestu, čo zodpovedá aj dokonalej láske. Dobro je tým viac božské, čím je všeobecnejšie. Preto treba dávať prednosť takým ľuďom a miestam, ktorých duchovný pokrok umožní, že dobro sa rozšíri na mnohých iných, ktorí sa nachádzajú pod ich právomocou alebo sú nimi riadení. To isté všeobecnejšie dobro je dôvodom považovať za dôležitejšiu takú duchovnú pomoc, ktorá sa poskytuje vysokopostaveným ľuďom verejného života (či sú to svetskí hodnostári, ako vladári, veľmoži, členovia magistrátu, sudcovia, alebo cirkevní, ako preláti atď.) alebo významným učencom a inak vplyvným osobám. Podobne treba dať prednosť pomoci, ktorá sa poskytuje veľkým národom, ako sú Indovia, hlavným mestám, univerzitám, kde sa sústreďuje a stretá väčšie množstvo ľudí. Keď sa totiž týmto poskytne pomoc, aj oni sami budú môcť pracovať pri pomáhaní iným. Tam, kde zistíme, že nepriateľ nášho Pána Ježiša Krista rozsial kúkoľ, a najmä, že rozdúchal nepriaznivú mienku o Spoločnosti a odpor proti nej, aby zamedzil dobro, ktoré by mohla vykonať, treba podobne vyvinúť väčšie úsilie, najmä keď ide o nejaké významné miesto a také, na ktoré sa treba zamerať. Tam treba podľa možnosti poslať mužov, ktorí svojím životom a učenosťou môžu vyvrátiť túto neprajnú mienku, vyplývajúcu z nepravdivých informácií.“ (Konštitúcie 622); „E. Aby sa lepšie a istejšie mohol vykonať výber služieb, na ktoré má predstavený poslať svojich, treba mať pred očami to isté pravidlo, totiž väčšiu Božiu oslavu a všeobecné dobro. Toto uvažovanie môže totiž veľmi správne zdôvodniť, prečo niekomu zveriť poslanie skôr na tomto ako na inom mieste. Uveďme niektoré hľadiská, ktoré môžu zavážiť pri voľbe. Ponajprv, členovia Spoločnosti sa môžu angažovať vo veciach, ktoré majú na zreteli tak dobrá duchovné, ako aj dobrá telesných skutkov milosrdenstva a lásky. Môžu tiež pomáhať niektorým vo veciach, ktoré vedú k väčšej alebo menšej dokonalosti. Napokon to môžu robiť vo veciach, ktoré samy osebe sú lepšie alebo menej dobré. Ak sa teda nemožno venovať súčasne i jedným i druhým, treba dať prednosť (ak sú inak tie isté predpoklady) vždy tým prvým. Ak sú v službe Božej niektoré veci naliehavejšie a iné menej naliehavé, lebo tak nesúria a skôr strpia odklad, treba dať prednosť prvým, aj keby boli obe závažné. Ak sú niektoré veci pre Spoločnosť priliehavejšie, lebo sa im zjavne nikto nevenuje, a zas, ak sú také, za ktoré zodpovedajú iní a môžu sa o ne postarať, je správne, aby sa pri výbere poslania uprednostňovali prvé. Podobne, ak by pri duchovných prácach rovnakého významu, rovnakej naliehavosti a potreby jedny boli pre toho, čo sa im venuje, menej nebezpečné a iné viac, ak jedny možno vykonať ľahšie a rýchlejšie, iné zas iba veľmi ťažko a zdĺhavo, treba opäť dať prednosť prvým. Za predpokladu, že všetky uvedené hľadiská voľby sú rovnaké, ak niektoré práce majú charakter všeobecnejšieho dobra a znamenajú pomoc pre väčší počet ľudí, ako je napríklad kázať alebo konať prednášky, kým iné sú určené viac jednotlivým osobám, ako je to v prípade spovedania a dávania exercícií, a ak sa nemožno venovať i jednej i druhej činnosti, treba dať prednosť prvej, ibaže by osobitné okolnosti radili radšej sa venovať druhej. Podobne, keby niektoré nábožné diela boli dlhodobé a vždy osožné, akými sú niektoré nábožné fundácie na pomoc blížnym, iné zas krátkodobé a s ohraničeným a dočasným úspechom, je jasné, že prednosť treba dať prvým. A tak predstavený Spoločnosti má určovať svojim skôr tieto práce, lebo sú väčším prínosom pre Božiu službu a dobro blížnym.“ (Konštitúcie 623)

Tieto kritéria, ktoré uvádza sv. Ignác sa môžu používať na všetky obdobia, okamihy, pre výber služieb, ministérií, povolaní. Tak sa formovaný jezuita bude musieť vyznačovať tým, že je človekom, „mužom rozlišovania“. To znamená, že sa prispôsobil dôležitým kritériám Princípu a Fundamentu a zvyčajne sa nimi riadi. Toto je to, čo Ignác vyjadruje s dvoma slovami: „discreta caritas“ – láska , ktorá rozlišuje v každej okolnosti to, čo je viac v súlade, v zhode s väčšou službou Božou. Jezuita by tak nemusel potrebovať iné pravidlo, aby sa riadil v dôležitých situáciách jeho života, ako je „discreta caritas“. (por. Konštitúcie 582) Inými slovami by sa to dalo vyjadriť  – hľadať v každej situácii to, čo sa páči Milovanému.

Celý tento duch rozlišovania rozptýlený pozdĺž Konštitúcií sa špeciálne aplikuje na poslušnosť (por. Konštitúcie 547-552), v ktorej sa každý jezuita musí „vyznamenať“ s celou svojou silou. Poslušnosť vôle, rozumu…, a v niektorých prípadoch až slepá poslušnosť – vždy realizovaná s „rýchlosťou, pohotovosťou, s duchovným potešením a vytrvalosťou“. S presvedčením, že keď počujeme hlas poslušnosti, nasledujeme hlas Krista.

(spracované podľa Carlos Palmés SJ, Del discernimiento a la obediencia ignaciana, s. 43-48)