Pedro Arrupe SJ: Založení a zakorenení v láske (záver)
Láska – viera – spravodlivosť – sociálne dimenzie lásky – agapé – Srdce Ježišovo
50. Láska a viera
Božia láska predchádza našu vieru a nezávisí od nej. To, že Kristus za nás zomrel „keď sme boli ešte hriešnikmi“, dokazuje, že Boh nás miluje /122/. Na druhej strane teologálna láska predpokladá našu vieru, a len v láske nachádza viera plnosť. V kresťanstve totiž nič nezáleží na tom, či si obrezaný alebo neobrezaný. Tu rozhoduje viera, ktorá sa prejavuje láskou /123/. Viera dáva zmysel našej láske, kým láska robí našu vieru aktívnou a oživuje ju. Keď v nás Kristus roznecuje vieru v seba a v Otca, takže ho „poznávame“, žiada od nás nielen to, aby sme o ňom vydávali svedectvo alebo ho uznávali, ale aby sme prijali jeho identitu, to, že je poslaným Synom, aby sme prijali posolstvo a obrátenie; žiada od nás, aby sme zachovávali jeho prikázania /124/, najmä nové prikázanie, jeho vlastné prikázanie. Nám jezuitom je toto všetko dobre známe: nepripomína nám to ignácovský rytmus, vyjadrený tromi výrazmi: „vnútorne poznať Pána – aby sme ho viac milovali a nasledovali“? Ignácovo „vnútorné poznanie“ sa neodlišuje od „viery“, od „veriť“, „vedieť“, ako o tom hovorí Ján, a vedie nekompromisne k činnosti a k službe ako je to u Jána. Toto je pravý význam tvrdenia, že jezuita musí byť „homo serviens“, človek oddaný službe Bohu a svojim bratom.
51. Vráťme sa k podobnosti medzi tým všetkým a Pavlovou duchovnou skúsenosťou.
Pavol povedal: „Nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus“/125/. Je to viera, ktorá ako Pavol pokračuje, prejavuje sa v skutkoch lásky. Pavol by sa bol považoval za zradcu viery, ktorú dostal na ceste do Damašku, keby ju nebol postavil do služby svojho poslania. Lebo viera nesie v sebe semeno poslania. Taký bol prípad Abrahámov a svojím spôsobom aj prípad Ignácov. Pre nich sú diela, rodiace sa z viery, súčasťou božského úmyslu, vychádzajúceho zhora. Podľa rozsahu milosti, danej každému jednotlivcovi, sú tiež účinkom viery, ktorá mu bola daná. Tak to rozumel Pavol: „Preto sa vždy modlievame za vás, aby náš Boh… svojou mocou dokonal každý váš dobrý úmysel a dielo vašej viery“/126/. Vitalita viery, jej moc robiť dobre, ak je roznietená láskou, je jedným z argumentov, ktorý Pavol používa najčastejšie a najnaliehavejšie pre uskutočňovanie Božích zámerov, ktoré nám odhaľuje viera. Jediný cieľ tohto nariadenia je spôsobovať rozmach lásky, ktorá plynie z čistého srdca, z dobrého svedomia a opravdivej viery /127/. Podobné prirovnanie viery a lásky nachádzame v liste Filemónovi: „Dopočul som sa o tvojej láske a vernosti voči Pánu Ježišovi a voči všetkým svätým. Kiež by tvoje spoločenstvo viery účinne pôsobilo, v dokonalom poznaní, všetko dobré medzi vami pre Krista“/128/.
52. Jánovo učenie nie je vôbec odchodné. Dvojitá láska, ktorá je pre neho nerozdeliteľná – láska k Bohu a láska k našim bratom sa rodí z viery. Viera je podstatnou súčasťou Otcových prikázaní: aby sme verili v meno jeho Syna Ježiša Krista a milovali sa navzájom, ako nám to nariadil /129/. Veriť pre Jána znamená vedieť, znamená to vstúpiť do Krista a mať účasť na jeho živote, jeho činnosti a poslaní. Zároveň mať účasť na jeho živote, jeho činnosti a poslaní. Zároveň to znamená dať sa preniknúť Kristom. Viera teda podľa Jána nevyhnutne vyžaduje lásku a skutky lásky: „každý, kto miluje, z Boha sa narodil a pozná Boha. Kto nemiluje, nepoznal Boha“ /130/. Ján je presvedčený, že viera a láska sú nerozlučiteľné.
To isté môžeme povedať o apoštolovi Jakubovi. Štýlom, ktorý skôr zodpovedá dráme ako listu, si úspešne konštruuje dialóg medzi človekom, ktorý vieru iba má a človekom, ktorý svoju vieru prejavuje skutkami. Všetci poznáme záverečnú časť tohto dialógu, ktorý sa skladá zo série argumentov a námietok: ako telo bez duše je mŕtve, tak i viera bez skutkov je mŕtva, alebo ako hovorí prvšia verzia: úplne mŕtva /131/.
53. Skutky na ktoré poukazujú Ján, Pavol a Jakub sú pochopiteľne veľmi rozličné. Zahrňujú nábožnosť, poctivosť, trpezlivosť, odvahu vo vydávaní svedectva, užívanie darov Ducha. Ale týkajú sa tiež veľmi výrazne lásky: ak niekto hovorí „miluje Boha“, a pritom nenávidím svojho brata, je luhár. Kto totiž nemiluje svojho brata, ktorého vidí, ako môže milovať Boha, ktorého nevidí?… Každý, kto verí, že Ježiš je Mesiáš, z Boha sa narodil. A každý, kto miluje Otca, miluje aj toho, komu on dal život /132/. V tom je tiež zahrnuté – mnohí však na to nanešťastie zabúdajú! – zachovávanie Božích prikázaní, ako nám to Ján pripomína v doplnkovom texte. Podľa toho môžeme poznať, že milujeme Božie deti, keď milujeme Boha a zachovávame jeho prikázania /133/. Jeho presvedčenie je také neochvejné, že hneď dodáva. Nad svetom zvíťazila práve naša viera. Viera, ktorá sa prejavuje láskou. Pre Pavla je to nesporné. Celá argumentácia proti Izraelovi je založená práve na nedostatočnosti skutkov, založených na zákone, teraz, keď uderila hodina viery. Len viera dodáva cenu skutkom. Pohanom, ktorí na ospravodlivenie ani nemysleli, ospravodlivenie dostali, totiž ospravodlivenie na základe viery. Izraeliti však, ktorí sa usilovali o spravodlivosť zo Zákona k cieľu, Zákona sa nedostali.
A prečo sa to tak stalo? Pretože sa o to usilovali nie na základe viery, ale ako by to šlo na základe skutkov /134/.
54. Toto Pavlovo kritérium a jeho analýzu môžeme plne použiť aj dnes. Vieme veľmi dobre, že v tomto texte Pavol poukazuje na ospravodlivenie. To má však stále ešte plnú cenu preto, že odsudzuje to spasenie, ktoré sa my ľudské bytosti snažíme dosiahnuť – vnucovať ho druhým na základe skutkov obhajoby práv a ukladania záväzkov. zabúdame, že iba viera nás ospravedlňuje, oslobodzuje, rozvíja sa v lásku a dáva zmysel našim skutkom. Viera bez skutkov je mŕtva. Ale skutky bez viery a bez lásky, ktorá ich oživuje, nie sú ničím iným než holým, aj keď dobre mieneným humanitarianizmom /ľudomilnosťou/, filantropiou. Pokúšať sa rozriešiť zložité problémy dneška ekonomickými, technologickými alebo politickými riešeniami, ktorým chýba viera „preniknutá láskou“, znamená hromadiť skutky na skutky, ale nie ako treba, „siout oportet“. V najlepšom prípade také riešenia iba vyhladia alebo zmiernia povrchnú, vonkajšiu tvár problému. ale jadro problému zanechávajú nedotknuté. Nezasiahnu vnútro človeka ani nerozoznajú jeho najhlbšie hodnoty, v ktorých potlačovaní a odmietaní majú tieto problémy svoj začiatok.
55. Láska a spravodlivosť
Všeobecné volanie po spravodlivosti je „znamením“ našej doby: stámilióny mužov a žien všetkých svetadielov a rás žijúcich v najrozličnejších situáciách volajú po spravodlivosti. Keď počúvame hlas druhého tábora, toho, ktorý vydáva zákony a určuje, čo je spravodlivé, môže sa nám zdať, že všetko, alebo skoro všetko bolo urobené podľa možnosti čo najlepšie. Na koľko to okolnosti dovolili.
A predsa nikdy nebolo tak jasné ako dnes, že práva nariadenia sú nedostatočné na uspokojenie hladu a smädu po spravodlivosti. Len čo je zákon odtrhnutý od morálky, spravodlivosť stráca svoju etickú dimenziu a je rozdrobená na stranícke a subjektívne „spravodlivosti“. Chápanie zákona, ktoré je vlastné značnému počtu moderných štátov, nie je ďaleko od „ius quia iussum“ a schvaľuje tak rozdvojenie medzi tým, čo je zákonné a čo je spravodlivé. Statický zákon sám osobe nemôže byť prameňom práv, lebo existujú práva, ktoré sú pred všetkými zákonmi, a všade tam, kde existuje aspoň jediné také právo, je spravodlivosť. Keď Bohom dané právo zostáva nepovšimnuté alebo potlačené „legálnou“ nespravodlivosťou, vyvoláva reakciu ilegálnej „spravodlivosti“. Nie každá legálna spravodlivosť je objektívne spravodlivá. Jedným z prvotných cieľov akéhokoľvek sociálneho a ľudského pokroku je zmenšovať vzdialenosť, oddeľujúcu spravodlivosť od zákona. Ale to sa nedá nikdy dosiahnuť, kým zákon a spravodlivosť nie sú presiaknuté láskou.
56. Existuje však aj zdanlivá láska, ktorá je len pláštikom nespravodlivosti, keď sa ľuďom, nehľadiac na zákon a ako by z čírej blahosklonnosti dáva, čo im podľa práva patrí. Je to almužna, ktorá je vlastne len akýmsi vykrúcaním. Dnes vidíme mnoho príkladov týchto dvoch úchyliek: falošnej spravodlivosti a falošnej lásky. Tyranské režimy, ktoré vydávajú zákony porušujúce práva, paternalistické systémy, ktoré ponúkajú „dobročinné“ programy namiesto jasnej politiky spravodlivosti, sú zlom a znemožňujú bratstvo a mier medzi ľuďmi. Zákon, právo a spravodlivosť nemožno oddeľovať od lásky a ony nemôžu odhliadať od lásky, lebo univerzálnosť lásky je podľa priania, vysloveného samým Kristom, prikázaním, ktoré nepripúšťa nijakú výnimku.
57. Aký je teda presný vzťah medzi láskou a spravodlivosťou? Ján Pavol II. to vysvetlil vo svojej encyklike „Dives in misericordia“. Láska takpovediac podmieňuje spravodlivosť, lebo je prvým krokom k spravodlivosti. Požiadavka spravodlivosti sa niekedy zdá byť revolucionárskou, podvratnou. A predsa je to len malá požiadavka. Mali by sme požadovať vskutku viac, mali by sme prekonať spravodlivosť a korunovať ju láskou. Spravodlivosť je nevyhnutná, ale nie je dostačujúca. Láska dodáva spravodlivosti svoju transcendentnú dimenziu, a aj keď dosiahne hranice, pri ktorých sa končí spravodlivosť, môže ísť ešte ďalej. Pretože spravodlivosť má svoje hranice, končí tam, kde končí právo, ale láska nie je obmedzená, lebo na našej ľudskej škále obnovuje stále svoju nekonečnosť božskej bytosti a dáva každému z našich ľudských bratov nárok na našu neobmedzenú službu.
58. Preto každý, kto sa stotožňuje s Kristovým učením a radikálne ho žije, nemôže sa uspokojiť s tým, že kladie odpor nespravodlivosti a podporuje spravodlivosť na imanentnej ľudskej rovine, ale nevyhnutne ho to ženie, aby tak robil z lásky. Cirkev urobila ohromný pokrok v chápaní vzťahov medzi uskutočňovaním spravodlivosti a preukazovaním lásky, a čím ďalej tým viac vidí, že spravodlivosť a láska sú neoddeliteľné. Lebo spravodlivosť sa nemeria iba tým, čo je našou povinnosťou, ale musí brať na vedomie práva a potreby druhých. A okrem toho naše chápanie človeka, jeho hodnôt a práv značne pokročilo. Učenie Cirkvi o náboženskej slobode a vzťahoch medzi Cirkvou, štátom a spoločnosťou sú len jedným z príkladov tohto vývoja. Cirkev upiera svoj zrak stále hlbšie na človeka, lebo v ňom sa stretáva s Kristom. Človek je nerozdeliteľný, práva vyplývajúce z jeho ľudskej prirodzenosti, ktoré sú predmetom spravodlivosti, zlievajú sa s jeho právom na lásku, podmienenou skutočnosťou, že je obrazom a synom Božím. Je kresťanskou povinnosťou snažiť sa o znovu nastolenie spravodlivosti tam, kde chýba. Keby sme opomenuli prijať túto výzvu, naša láska by bola vo svojej podstate a vo svojich základoch nedostatočná, môžeme povedať, v zimnom spánku. V takom prípade by sme nemohli pociťovať údery, pod ktorými trpia naši bratia preto, že sú olúpení o základné práva, ani by ich utrpenie nemohlo vyvolať v nás „bratské“ pochopenie. Niesli by sme spoluvinu na „hriechu sveta“ a opomenuli by sme rešpektovať výzvu svätého Pavla: „Neprispôsobujte sa tomuto svetu, ale sa pretvárajte a obnovuje na mysli, skúmajúc, v čom je vôľa Božia, v čom dobro, Božia obľuba a dokonalosť“ /136/. Tým „hriechom sveta“ je nespravodlivosť a veľkým prikázaním svetu je láska, ktorú hlásal Kristus.
59. Medzi spravodlivosťou a láskou je rozdiel, aj keď je to niekedy ťažko presne definovať. Úlohou spravodlivosti je plniť jasne vymedzené úlohy, ktoré môžu byť predmetom zmluvy a ktorých plnenie si možno overovať. To sú záväzky, ktoré nevyžadujú, aby sa im človek venoval, iba vyžadujú jeho konkrétne činy. Len jedna čnosť vyžaduje celé bytie človeka a zasahuje ho v celej jeho celistvosti: láska. Láska nie je predmetom zmluvy, ani úlohou, ktorú treba splniť v určitej lehote, nie je jednou z mnohých vlastností, ale vitálnou silou, ktorá sa živí činnosťou. Láska k blížnemu nedáva len to alebo ono, ako to robí spravodlivosť, ale celé „ja“ sa prejavuje konkrétnymi činmi ostatných čností: dobročinnosti (ktorá dáva druhému z vlastného), spravodlivosti(ktorá dáva blížnemu, čo mu patrí), alebo lásky (ktorou sa človek dáva sám).
60. Ktokoľvek by chcel vidieť súpis ľudských práv, aj keď nie celkom úplný, pri ktorých uskutočňovaní a podpore by láska mala pomáhať spravodlivosti, ba dokonca by ju mala predstihnúť, nepotrebuje urobiť nič iné, iba prelistovať dokument „Podpora ľudských práv: Evanjeliová požiadavka ľudskej služby“, ktorý vydala Synoda roku 1974. Dôstojnosť a ľudské práva nachádzajú svoje najplnšie vyjadrenie v evanjeliu, hovoria synodálni biskupi. A môžeme pripojiť, že to, čo vieme o rozsahu ľudských práv, nie je ani zďaleka úplné. Práve tak, ako doposiaľ nepoznáme hranice svojich fyzických schopností, pretože zdanlivo neprekonateľné rekordy stále padajú, nemôžeme ani určiť, čo dokonale rozvinuté mravné svedomie a zmysel kresťanského bratstva a rovnosti vyhlási jedného dňa za plný rozsah ľudských práv. Dejiny práce a sociálneho hnutia to ukazujú až príliš jasne. Úcta k právam a povinnostiam človeka – ako hovorí Druhý vatikánsky koncil – je tým, čo utvára všeobecné dobro /137/. Vo všeobecnej deklarácii ľudských práv z roku 1948 sa nachádza dlhý zoznam základných práv a nasledujúce medzinárodné zmluvy tieto práva aplikujú na zvláštne oblasti. Rozsah spravodlivosti je teda jasný. Neodhaľuje nám však naše stále jasnejšie znalosti toho, čo sú to práva, voči ktorým je spravodlivosť korelatívnym deziluzívnym protikladom medzi nádejami a skutočnosťou, keď tieto práva porovnáme s krajne trpkou skutočnosťou, ktorú okolo seba vidíme? Len láska, ak sa postará o to, aby spravodlivosť bola uskutočňovaná v celom rozsahu, je schopná zadržať nespravodlivosť, aby nevyústila do tragického násilia o ktorom musíme stále s poľutovaním konštatovať, že existuje.
61. Láska a vyššia forma spravodlivosti
Spravodlivosť, teda aj spravodlivosť založená na zákone a práve, nie je všade vždy dostačujúca. Existujú aj také verzie spravodlivosti, ktoré nezohľadňujú konkrétnu existenčnú situáciu osôb, a podmienky, na ktoré sú aplikované. Iné druhy spravodlivosti sú iba pláštikom sebeckých záujmov. Spravodlivosť, zákon, ktorý žiada príliš málo, nechá bezmocného alebo utláčaného človeka bezbranným. Podobne aj násilný zákon, násilná spravodlivosť, ktorá žiada príliš mnoho, sa môže stať katovou sekerou.
Ba dokonca i spravodlivosť so všetkými zárukami oprávnenosti, ak je používaná nemilosrdne, môže byť neľudská. Skúsenosti predchádzajúcej i terajšej doby nás učia, že spravodlivosť sama osebe nestačí, že môže viesť až ku svojej vlastnej negácii a skaze, ak nedovolí vyššej čnosti, ktorou je láska, aby ovplyvnila ľudský život v jeho rozličných rozmeroch. Historická skúsenosť prebojovávala medzi iným aj tento výrok: Najvyššie právo – najvyššie bezprávie /“Summum ius – summa iniuria“/ /138/
Kristus neprišiel na svet preto, aby nám priniesol tento druh spravodlivosti. Zákonom sme boli všetci odsúdení. Ale Kristova spravodlivosť prekonala Zákon, lebo jej pohnútkou bola láska. Táto láska musí medzi ľuďmi dopĺňať spravodlivosť a tak z nej urobiť vyšší druh spravodlivosti. Jedine ona môže presiahnuť holú spravodlivosť až k bodu, kedy pomáhame ľuďom v biede. Lebo jej oblasť siaha ďalej od hesla „rovnosť všetkým“ a „každému podľa zásluh“. Siaha až ku „každému podľa jeho potrieb“, čo je jediná ľudská a kresťanská norma. Táto vyššia forma spravodlivosti, ktorou je láska, sa bude prednostne venovať chudobným, slabým, utláčaným v mene striktného práva, ktoré by sa bez lásky mohlo zvrhnúť v „suma iniuria“ /139/.
62. Oprávnená spravodlivosť sa nemusí obávať lásky za predpokladu, že chráni a háji všetky práva človeka, pretože jej oprávnenosť nielen nezmenšuje jej nestraníckosť, ale ju robí dokonca vnímavejšou a prezieravejšou, uschopňujúc ju, aby ocenila ľudskú a životnú hĺbku každej situácie a postupovala podľa toho. To je to, čo máme na mysli, keď tvrdíme, že láska je vyššou formou spravodlivosti a omnoho vznešenejším rozhľadom, ktorý sa vznáša hore až k výšinám samotnej božskej spravodlivosti, ktorá je plná lásky a milosrdenstva. A naviac sa pozerá omnoho prenikavejšie, lebo sa ponára do najvnútornejších hĺbok človeka, do jeho bolestí, biedy, bezmocnosti, čo sú skutočnosti, ktoré nášmu pohľadu unikajú, ak zaobchádzame s človekom neosobne, len ako s holým predmetom zákona.
63. To je tá vyššia forma spravodlivosti, ktorú Kristus hlásal vo svojom radostnom posolstve. Tomuto chápaniu je vyhradené významné miesto v encyklike Jána Pavla II. „Dives in misericordia“, vo výklade podobenstva o márnotratnom synovi v evanjeliu svätého Lukáša. Všetci vieme, čo k tejto otázke hovorí evanjelium svätého Jána. A je pozoruhodné, čo zdôrazňuje iný evanjelista Matúš v troch úryvkoch, kde užíva slovo „eleos“ – súcitná láska, a čím sa odlišuje od zákonných predpisov. Beda vám, vykladači Písma a farizeji, pokrytci! Dávate desiatky z mäty, kôpru a rasce, a pritom zanedbávate to, čo je dôležitejšie v Zákone – spravodlivosť, milosrdenstvo a vernosť! /140/. Proti výčitke, že porušuje Zákon tým, že jedáva s mýtnikmi a hriešnikmi, Ježiš sa háji citovaním textu Ozeáša: „Choďte a naučte sa, čo znamená: Milosrdenstvo chcem a nie obetu /141/. Keď farizeji obviňujú učeníkov, že porušujú zákon o sobote, Ježiš odpovedá, že tento zákon môže byť v rozpore s iným, dokonca vyšším zákonom, zákonom o milosrdenstve /142/.
Toto je tak jasné, že vo výnimočných prípadoch nevyhnutnosť vstúpila do zákona dvermi epikie. Povinnosť pomôcť tomu, čo sa stal obeťou pohromy a ponúknuť mu svoje služby nás zaväzuje i vtedy, keď to hádam môže mať za následok porušenie menších zákonov. Láska sa niekedy stáva vecou striktnej spravodlivosti.
64. Sociálne dimenzie lásky
Láska má aj sociálnu dimenziu, ktorá nevyplýva len z univerzálnej lásky, ale aj zo sociálnych podmienok, v ktorých človek žije. Láska len na osobnom základe nestačí. V dnešnom svete, ktorý sa čím ďalej tým viac zospoločenstvuje, kde je človek v zajatí sociálno-ekonomických a politických štruktúr všetkého druhu, musí byť láska chápaná a praktizovaná takisto podľa sociálneho meradla. Na tejto sociálnej rovine láska prináša pomalšie svoje plody a možno sa tiež menej vypláca: je viac anonymná a musí dlhšie trvať, kým sa prejavia jej dôsledky. Ale až na výnimočné prípady, je účinnejšia. Je priamo zameraná na to, aby zlepšila tie štruktúry, od ktorých závisí blaho skupín našich blížnych, ktorí to osobitne potrebujú. Táto láska musí priam nevyhnutne vyhľadávať pomoc inštitúcií a organizácií, ktoré môžu rozmotať zapletené okolnosti, týkajúce sa všeobecného dobra. Niet právneho poriadku, ktorý by sa mohol obísť bez pokroku. Všade je miesto pre zlepšenie, a tak sociálna láska, ktorá sa prejavuje skrze sociálnu spravodlivosť, stáva sa účinnou tým, že ju presahuje. Nebezpečenstvo, ktoré sa skrýva aj v tých najlepšie mienených ľudských štruktúrach, je ich strnulosť. Stabilita, o ktorú sa tu snažíme, je ich silou a slabosťou, lebo ich neohybnosť a nezmeniteľnosť ich môžu urobiť tyranskými. Láska svojou dynamičnosťou, ktorá ju pobáda, aby prevýšila zákon svojou nezávislosťou na akýchkoľvek politických zväzkoch, je najlepším liekom proti strnulosti, ktorá je prisúdená všetkým systémom a štruktúram. Láska je predvojom spravodlivosti.
65. Avšak nepreháňajme! Nie každá štruktúra je nevyhnutne nespravodlivá. Štruktúry sú dokonca nevyhnutné, a každá nové víťazstvo v láske sa musí stať podstatnou súčasťou štruktúry, musí ju pozmeniť, urobiť ju ohybnou a umožniť jej, aby rástla. Taká láska, ktorá je sociálna vo svojom cieli, musí byť aj sociálna vo svojich činiteľoch. To znamená, že musí vyjsť zo sociálnej skupiny, ktorú pre nás predstavuje Boží ľud, zahrňujúci nás všetkých. Je to povinnosť, vyrastajúca z našej spoločnej viery, nášho spoločného Božieho synovstva a zo skutočnosti, že sme bratia. Sme spojení vzájomnou solidaritou a zodpovednosťou. Pán, ktorý chváli individuálnu lásku dobrého Samaritána, nám celkom jasne ukazuje, že nemožno ospravodliviť, ak sa vyhýbame láske voči určitej skupine, a že nepripúšťa iba individualistický výklad problémov, ako: Kedy sme ťa videli hladného alebo smädného atď.? Kristus sa zameriava na potreby skupiny ako takej, keď používa kategóriu „najmenší“. A zdôvodňuje to slovami „moji bratia“ /143/. Práve preto, že človek dovršuje svoju individuálnu osobnosť v sociálnej skutočnosti kráľovstva, a preto, že sú do neho povolaní všetci ľudia /144/, musí byť zákon lásky, ktorý nám dal Kristus za vzor ako zákon svojho kráľovstva, chápaný ako sociálne podmienka, sociálna láska. Táto sociálna láska je vrcholným prejavom „agapé“ tejto nesebeckej, anonymnej, ďalekosiahlej lásky, ktorá bola vložená do nášho srdca pre seba samú a pre Božiu lásku.
66. Keď XXXII. Generálna kongregácia, ktorej patrí najvyššia autorita, definovala v dekréte, ako sa má dnes prekladať „defensio et propagatio fidei“ nášho Náčrtu rehoľného zriadenia, aby to zodpovedalo konkrétnej situácii dnešného sveta, bola si vedomá toho, že sa nesčíselnému počtu mužov a žien všade vo svete odopiera spravodlivosť. Preto Kongregácia interpretovala „defensio et propagatio fidei“, alebo „byť jezuitom dnes“, čo je to isté, takto : zapojiť sa pod zástavou kríža do kritického boja našej doby: boja za vieru, ktorý v sebe zahrňuje boj za spravodlivosť /145/. Postup, ktorým Spoločnosť došla k tejto formulácii, sa veľmi podobal postupu konverzie v Exercíciách a sledoval tú istú dynamiku úplného, milujúceho a rozoznávajúceho odovzdania sa veci Ježišovej. Spoločnosť uznala svoje minulé nedostatky v službe viere a v podporovaní spravodlivosti a vyzvaná láskou Krista ukrižovaného si zvolila účasť na tomto boji za vieru a spravodlivosť ako ohnisko, v ktorom sa koncentruje to, čo jezuiti dnes sú a čo konajú.
67. Toto rozhodnutie sa zdalo byť veľkým krokom vpred a Spoločnosť sa od tej doby usiluje o jeho uskutočnenie. Stále ešte potrebujeme rozhľad, aby sme urobili predbežnú bilanciu dobre mienených neúspechov i nepopierateľných úspechov, ktoré táto voľba priniesla Cirkvi skrze Spoločnosť. Vo svetle poslednej encykliky „Dives in misericordia“ môžeme povedať, že aj napriek všetkým nedokonalostiam akéhokoľvek ľudského výberu táto voľba zvolila správny smer. To však ešte nestačí, to nie je posledný krok. Kongregácia si uvedomila, že láske je posledným krokom a začiatkom všetkého, a že právo a spravodlivosť vychádzajú z lásky a sú v nej dovŕšené. Neexistuje rýdze obrátenie k Božej láske bez obrátenia k láske k človekovi a teda k požiadavkám spravodlivosti. Vernosť apoštolskému poslaniu vyžaduje, aby sme si kládli za cieľ celú kresťanskú spásu a viedli druhých k tomu, aby ju prijali.
Kresťanská spása pozostáva v nerozdelenej láske k Otcovi, blížnemu a spravodlivosti. Keďže však evanjelizácia je proklamáciou tejto viery, ktorá sa stáva účinnou v láske k druhým, je nevyhnutne potrebné, aby podporovala spravodlivosť /146/. V tom istom dekréte Kongregácia potvrdila: ak má podporovanie spravodlivosti dosiahnuť svoj najvyšší cieľ, malo by sa to vykonávať takým spôsobom, aby priviedlo mužov a ženy k tomu, že by si priali a uvítali eschatologickú slobodu a spásu, ktorú nám Boh ponúka v Kristovi. Metódy, ktoré používame, a činnosti, ktoré podnikáme, by mali vyjadrovať ducha blahoslavenstiev a privádzať ľudí k pravému zmiereniu /147/.
Tieto paragrafy by sme si mali dobre zapamätať, aby čítanie tohto dekrétu nebolo neúplné, nejasné, nerozvážne. Spoločnosť ešte musí urobiť pokroky, aby pochopila a preskúmala túto spravodlivosť, ktorú sa zaviazala podporovať. Som si istý, že naše úsilie nás povedie k tomu, aby sme odhalili ešte rozsiahlejšie pole – pole lásky.
68. „Agapé“ proti „anomia“
Áno, spravodlivosť nestačí. Svet potrebuje silnejšie liečenie, účinnejšie svedectvá a pôsobivejšie činy, činy lásky. Ak si prečítame nadpisy v novinách a ak hľadáme pravé príčiny, prečo ľudské vzťahy sú na takej nízkej úrovni – v rodine, štáte, vo svete práce, v ekonomike a medzinárodných vzťahoch, každé vysvetlenie pomocou termínov „spravodlivosť“ a „nespravodlivosť“ sa zdá byť nedostatočné. Nikdy ľudia toľko nerozprávali o spravodlivosti a predsa nikdy nebola spravodlivosť tak krikľavo prehliadaná. To mi pripomína scénu, ktorou Matúš začína apokalyptickú časť svojho evanjelia /148/. Je to krátka literárna akcia, načrtnutá silnými, výraznými ťahmi. Obsahuje jeden verš, ktorý má cenu zlata, hlboké, presné vysvetlenie toho, čo sa deje dnes: „Keďže sa rozmnoží neprávosť, láska u mnohých ochladne“ /149/. Zloba a láska sú vyjadrené v originálnej gréčtine slovami „anomia“ a „agapé“. Tieto dve slová vzrastajú v protikladnej proporcii jedno proti druhému. Je dôležité, aby sme sa pri týchto dvoch pojmoch chvíľku zdržali.
69. „Anomia“ je, ako sa v mnohých verziách prekladá zloba. Doslovne je to absolútne odstránenie zákona, alebo jeho znesvätenie a pohŕdanie ním. Je to vyzdvihovanie sebectva bez akéhokoľvek ohľadu na normu, je to výsmech zákona. Jedným slovom nespravodlivosť. Je to opakovanie prapýchy, ktorá doviedla človeka k pádu, k prvotnému hriechu a ktorá udržuje hriech vo svete i dnes. V práve citovanom texte evanjelia sa „anomia“ vzťahuje na chaos, opísaný v predchádzajúcich riadkoch: vojny, hlad, pohromy, falošné proroctvá. Ľudia, ktorí sú podnecovateľmi a zároveň obeťami tejto „anomie“ miešajú takto zlá: nepravých mesiášov, zrady, odpady a rozšírenú nenávisť. Toto sú neblahé následky opovrhovania spravodlivosťou, chránenia vlastných záujmov na úkor práv a potrieb druhých a na úkor všeobecného dobra. Právo moci nahradzuje práva, marí Božie prikázania zjavené v Ježišovi, že vo vzťahoch medzi ľuďmi by mala vládnuť láska a bratstvo. Je to vláda nemravnosti, etická degenerácia. Anomia je odstránenie spravodlivosti, iniquitas vo svojom etymologickom zmysle: neprítomnosť spravodlivosti, ne-spravodlivosť.
70. „Agapé“ /obľúbené slovo Jánovo, ale u Matúša sa objavuje iba v tomto texte/ je nesebecká láska, podnet k dávaniu seba, k čomu nás podnecuje naša dobrota voči druhým. Je to slovo, ktoré vhodne vyjadruje Božiu lásku k nám. Je to ten druh lásky medzi ľudskými bytosťami, ktorý Kristus nazval svojím prikázaním, novým prikázaním. Je to znamenie, že sme „poznali“ Otca. Pre tých, čo neveria, je to záruka a test našej viery, ktorá je v nás živá. „Agapé“ – láska v protiklade k „eros“, je stredom, v ktorom sa zjednocujú dejiny, práve tak ako anomia je rozdvojujúci činiteľ. Musíme si pripomenúť, že hoci „agapé“, vyjadruje oboje, i lásku človeka k Bohu, i lásku k bratom, tu používame výraz „agapé“ v jeho druhom zmysle. To nám ukazuje skutočnosť, že je postavený do protikladu k „anomia“, a je to zrejmé z obsahu celej eschatologickej časti u Matúša, ktorá končí práve vyzdvihnutím lásky k bratom ako kritéria /15/, podľa ktorého budú ľudia rozdelení pri poslednom súde.
71. „Agapé“ a „anomia“ sú protiklady. Matúš sústreďuje kozmickú súženia poslednej doby na tento súboj medzi „anomia“ – zlom, nespravodlivosťou a „agapé“ – láskou. „Anomia“, zdá sa nám, že čítame kroniku súčasných dejín. Útok na človeka, despotický a násilný tlak autority na ľudí, ľahostajnosť voči potrebám ľudí, nemilosrdná a slepá spravodlivosť, nespravodlivosť. „Agapé“ – nesebecký podnet, ktorý nás vedie, aby sme chápali, mali súcit, delili sa, pomáhali a liečili, podnet, zrodený z viery v lásku, ktorú k nám prechováva Boh a ktorá sa nám zjavuje v našich bratoch. Túto lásku nám Boh v dnešnom svete ešte stále dáva. Ako hovorieval Nadal: je to plameň, ktorý bol vždy a ešte je stále zapaľovaný. V Cirkvi a v našej najnepatrnejšej Spoločnosti, a ktorý sa snažíme udržať a oživovať. Plameň, ktorý je výzvou, znamením nádeje, svetlom na našej ceste a teplom pre naše srdcia, láska spojuje, „anomia“ rozdeľuje.
Matúš ukazuje tieto dve sily v trvalom stave boja v apokalyptickom crescende. „Anomia“ je podstatná, historická a kozmická nespravodlivosť, ktorá podkopáva evanjeliom inšpirovaný základ medziľudských vzťahov. „Agapé“ je evanjeliové posolstvo lásky a mieru, všetkého, čo dáva zmysel životu zrodenému z viery, tak osobnej, ako aj komunitnej a či sociálnej.
72. Matúšovo posolstvo necháva otvorené dvere nádeji. Kto vytrvá až do konca, bude spasený, navzdor nepriateľským silám, navzdor nepochopeniu druhých, navzdor vlastnej ustrachovanosti. Aby sme zvíťazili, musíme vytrvať v láske, ktorá je spojená s našou vierou a volá po podporovaní spravodlivosti. Táto láske je jedinou pravou nádejou sveta na spásu. Vytrvalosť, to je tiež heslo Markovho /151/ i Lukášovho evanjelia: Ak vytrváte, budete spasení /152/.
73. Som pevne presvedčený, že Spoločnosť na základe trojičnej inšpirácie svojej ignácovskej charizmy, zakorenenej a upevnenej v láske, je providenciálne pripravená dať sa do boja a účinne pracovať, aby sa zabránilo ďalšiemu šíreniu anomie a aby zvíťazila láska. Plný dôvery môžem prehlásiť, že ťažká situácia sveta tak hlboko zraňuje našu jezuitskú citlivosť, že rozochvieva najvnútornejšie vlákna našej apoštolskej horlivosti. V tom všetkom je obsiahnuté naše historické poslanie, lebo cieľom našej Spoločnosti je hájiť a šíriť vieru, a my vieme, že viera pobáda a je pobádaná láskou a že láska spôsobuje spravodlivosť a prevyšuje ju. Boj o vieru, podporovaný spravodlivosťou, záväzok k láske, to všetko je naším cieľom a v tom je náš „raison détre“, dôvod jestvovania. Naša „prispôsobená obnova“ pozostáva v tom, že sa nechávame preniknúť touto myšlienkou a že ju žijeme s celou intenzitou ignácovského „magis“. Týmto spôsobom dospejeme k prapôvodnému prameňu ignácovskej trojičnej charizmy, k božskej podstate, ktorou je láska.
Dovoľte mi, aby som na záver pozdravil vás všetkých ako aj každého jezuitiu, čo bude čítať tieto riadky, ktoré končím krásnymi slovami svätého Pavla: „Pokoj bratom a láska s vierou od Boha Otca a Pána Ježiša Krista. Milosť so všetkými, ktorí milujú Pána nášho Ježiša Krista s láskou nehynúcou!“/153/
Srdce Ježišovo súhrn a symbol lásky
Keď sme dosiahli bod, z ktorého vidíme, že láska je priamo jadrom kresťanskej a teda aj ignácovskej spirituality, cítim, že je mojou povinnosťou, aby som pripojil ešte záverečnú úvahu.
Všetko, čo som doteraz povedal, možno zhrnúť takto:
1. Služba našim bratom, Kristovi, Otcovi, je jediným a nerozdeliteľným cieľom našej lásky.
2. Láska rieši dichotomie a napätia, ktoré môžu vzniknúť v nedokonale chápanej ignácovskej špiritualite. Napr.:
– Napätie medzi vierou a spravodlivosťou je odstránené láskou. Viera
musí byť informovaná láskou, „fides informata charitata“, a takisto aj spravodlivosť, ktorá sa tak stáva vyššou formou spravodlivosti, je to láska, ktorá volá po spravodlivosti.
– Napätie medzi vlastnou dokonalosťou a dokonalosťou blížneho. Oboje
by malo byť dokonalosťou jednej a tej istej lásky, ktorá smeruje k tomu, aby stále rástla tak svojou vnútornou intenzitou, ako aj navonok tým, že sa rozprestiera na nášho blížneho a zdokonaľuje ho.
– Napätie medzi modlitbou a činnou apoštolskou prácou sa stráca
v „contemplativus in actione“, v hľadaní Boha vo všetkých veciach /kontemplácia na nadobudnutie lásky/.
– Napätie medzi tromi rehoľnými sľubmi mizne, keď ich motivácia
a zachovávanie sú inšpirované a podnecované láskou/to isté možno povedať o štvrtom sľube/.
– Napätie medzi rozoznávaním a poslušnosťou. Láska by mala byť
prítomná tak na začiatku, ako aj v konečnom cieli rozoznávania. Prítomnosť „agapé“ nás uschopňuje, aby sme rozoznávali Božiu vôľu /Rim 12,2ú, je to intuícia lásky /Ef 3, 18-19; Kol 2,2/. Podobne aj poslušnosť je výrazom tej istej Božej vôle. Obaja, predstavený i podriadený, by mali byť preniknutí láskou a jasnozrivosťou, ktorá je vlastná láske /Therrien, Le discernement dans les écrita pauliniens, str. 179/
3. Láska je riešením apoštolských problémov, ktoré sú utvárané zlobou /anomia/ dnešného sveta.
4. Láska je najhlbším vnútrom osobnosti a diela Ježiša Krista, je tým, čo všetko zjednocuje.
5. Láska je tiež najhlbším prvkom nášho života a našej činnosti, lebo s Ježšiom Kristom máme jedného spoločného Ducha /Osobu, ktorá je láska/, a ten pôsobí, že voláme: „Abba, Otče!“
Láska, chápaná v celej svojej hĺbke a šírke (Oboje – láska a milosrdenstvo) je teda syntézou celého života Ježiša Krista a mala by byť i súhrnom celého života jezuitu. Prirodzeným symbolom lásky je srdce. Srdce Kristovo je preto prirodzeným symbolom, ktorý predstavuje a inšpiruje našu osobnú a inštitucionálnu spiritualitu tým, že nás vedie až k prameňu a priepasti ľudskej a božskej lásky Ježiša Krista. A tak na záver môjho príhovoru by som chcel Spoločnosti povedať niečo, o čom si myslím, že by sa ponad to nemalo prejsť mlčaním.
Od čias môjho noviciátu som presvedčený, že v takzvanej „Pobožnosti k Božskému Srdcu“ je zhrnuté symbolické vyjadrenie najhlbšieho jadra ignácovského ducha a mimoriadna moc – „ultra quam speraverint“, tak pre osobnú dokonalosť ako aj pre apoštolskú plodnosť. Toto presvedčenie mi zostalo až do dnes. Možno, že niekoho prekvapilo, že počas môjho generalátu som povedal pomerne málo na túto tému. Malo to svoj dôvod, ktorý by sme mohli nazvať pastorálnym. V posledných desaťročiach práve výraz „najsvätejšie Srdce“ vzbudzoval u mnohých ľudí citovú a alergickú ozvenu, čiastočne hádam ako reakciu na formy, ako sa predkladala a proti terminológii, spojenej s vkusom minulých čias. Tak som si myslel, že je vhodné, aby uplynul nejaký čas, lebo som si bol istý, že sa tento postoj viac citový ako rozumový postupne zmení. Utešoval som sa a stále sa ešte utešujem presvedčením, že nesmierna cena takej hlbokej spirituality, ktorú pápeži nazvali výbornou /154/, ktorá používa taký univerzálny a taký ľudský a biblický symbol /155/, a slovo „Srdce“, ktoré je také rýdze, a pôvodné, budú sa onedlho opäť používať. Z toho dôvodu, čo však veľmi ľutujem, som o tejto pobožnosti písal a hovoril pomerne málo, hoci som sa o nej často zmieňoval v súkromných rozhovoroch s jednotlivcami a nachádzal som v nej jeden z najhlbších citových prameňov svojho vnútorného života.
Pretože sa séria konferencií o ignácovskej charizme pomaly už končí, musím Spoločnosti vysvetliť toto svoje mlčanie a dúfam, že nájde porozumenie. Pritom však nechcem skrývať svoje hlboké presvedčenie, že všetci, čo utvárame Spoločnosť Ježišovu, mali by sme pred ukrižovaným Kristom pouvažovať a uvedomovať si, čo táto pobožnosť pre Spoločnosť znamenala a čo by mala znamenať i dnes. V dnešných pomeroch nám svet pripravuje výzvy a príležitosti, v ktorých môžeme plne obstáť len s touto mocou lásky Srdca Kristovho. Toto posolstvo som vám chcel oznámiť. Nijako sa nechcem snažiť, aby som niekoho nútil, alebo niekomu čokoľvek ukladal, lebo viem, že vo vás vládne láska. Ale chcem rozhodne povedať: zamyslite sa nad týmto poslaním a premýšľajte o tom, čo sa vašej duši ponúka /156/. Bolo by smutné, keby sme aj napriek tomu, že v našej spiritualite, dokonca spiritualite inštitucionálnej, máme taký veľký poklad, nechali tento poklad ležať úhorom pre dôvody, ktoré sú z veľkej časti len zdanlivé.
Ak prijmete moju radu, môžem vám po päťdesiatich troch rokoch života v Spoločnosti a skoro po šestnástich rokoch, čo som generálom, povedať, že v úcte k Srdcu Kristovmu je skrytá ohromná sila. Každý z nás by to mal objaviť sám, ak už ak neurobil a potom by sa mal do nej hlboko ponoriť a aplikovať ju na svoj osobný život spôsobom, ktorý mu vnukne a udelí Pán. Tu je mimoriadna milosť, ktorú nám Boh ponúka.
Spoločnosť potrebuje „dynamiku“, ktorá sa nachádza v tomto symbole a v skutočnosti, ktorú ohlasuje, láska Ježišovho Srdca. Možno, že potrebujeme úkon cirkevnej pokory, aby sme prijali to, čo Najvyšší Veľkňaz, Generálne kongregácie a generáli Spoločnosti neprestajne opakovali. A predsa som presvedčený, že by sme mali málo tak jasných dôkazov duchovnej obnovy Spoločnosti, akým je všeobecne rozšírená intenzívna pobožnosť k Ježišovmu Srdcu. Náš apoštolát by dostal novú silu a čoskoro by sme videli účinky tejto pobožnosti tak v osobnom živote, ako aj vo svojich apoštolských prácach.
Neupadnime do opovážlivého pokušenia povyšovať sa nad úctu, vyjadrenú symbolom alebo grafickým znázornením. Nepripojujme sa s múdrymi a opatrnými tohto sveta, pred ktorými Otec skrýva svoje pravdy a tajomstvá, ale zjavuje ich tým, ktorí sú alebo sa robia maličkými, nepatrnými /157/. Majme tú jednoduchosť srdca, ktorá je prvou podmienkou obrátenia: Ak sa nepolepšíte a nebudete ako deti…/158/. To sú Kristove slová a mohli by sme ich preložiť týmto spôsobom: „Ak chcete ako jednotlivci a ako Spoločnosť vojsť do pokladov Kráľovstva a pomáhať ho budovať s mimoriadnou účinnosťou, pripodobnite sa chudobným, ktorým chcete slúžiť. Tak často hovorievate, že chudobní vás naučili viac ako mnoho kníh, naučte sa teda od nich túto veľmi jednoduchú lekciu: uznanie svojej lásky v mojom Srdci“.