Obsah a niektoré duchovné akcenty prvej a druhej časti Konštitúcií
Pokiaľ Spoločnosť Ježišova a jej Konštitúcie sa chápu ako „cesta k Bohu“ („…A nech sa stará, aby mal počas celého svojho života vždy pred očami na prvom mieste Boha a potom spôsob tohto svojho rehoľného zriadenia, ktoré je akousi cestu k Bohu, a aby sa usiloval zo všetkých síl dosiahnuť tento cieľ, ktorý mu predložil Boh….“; por. Formula Inštitútu 1/1540/1550), ktorej telo dávajú Duchovné cvičenia tým, že do nej zaťahujú celý život, prvá a druhá časť sa vyjasňujú vo svetle Kristovho volania, v meditáciách o Kráľovstve a o Dvoch zástavách. Povolanie sa tak umiestňuje, raz a navždy, do projektu Boha, ktorý volá k spolupráci s ním, na jeho väčšiu česť a slávu.
Prvá a druhá časť Konštitúcií nám pomáhajú ísť ďalej, než vnímať povolanie ako mimoriadny okamih, ktorý sa už v minulosti dosiahol. Ide vždy o prítomnú voľbu, do ktorej sa zapájajú štyria aktéri: Boh, ktorý pozýva; moja odpoveď; prijatie v cirkevnom spoločenstve a protivník, či nepriateľ. Týmto spôsobom je povolanie kontemplované v jeho božskej a ľudskej realite, ako prítomný a nepretržitý vstup, áno, ktoré pretrváva z mojej strany a zo strany tela Spoločnosti.
Tzv. tretia probácia, ktorú jezuiti konajú na konci svojho formačného procesu, po mnohých rokoch, je pozvánkou pre nich, aby si znovu prečítali tieto dve časti Konštitúcií. Prijatie a odchod, sú vždy možné, sú tiež elementom, o ktorom treba uvažovať. Vždy existuje možnosť odísť alebo byť prepustený. Niekedy by sme chceli dokonalú istotu, celkovú ľudskú istotu, ale vytrvať a pokračovať v povolaní je čistá milosť, čistý dar od Boha, ktorý musíme prijať s pokornou vďačnosťou.
Pre každý rehoľný inštitút, povolania sú otázkou života a smrti. Sv. Ignác venuje dve z desiatych častí Konštitúcií otázke povolaní. Dokonca môžeme povedať, že trom alebo štyrom, pretože Examen a tretia časť Konštitúcií taktiež pojednávajú o tejto otázke. V prípravných dokumentoch od Polanca, osobitne v tzv. prvej industrii, sa hovorí o pastorácii povolaní, konkrétne o 18 návrhoch (modlitba na tento úmysel; byť prítomný tam, kde sú mladí; rozprávať sa s nimi o duchovných veciach; dať im duchovné cvičenia; byť prítomný na univerzitách a v dôležitých mestách…). sv. Ignác však nezachoval túto „industriu“, ktorá bola na začiatku prvej časti textu A (1550). S rastom Spoločnosti v prvých rokoch, Ignác trval na veľkej zdržanlivosti v snahe prijímať kandidátov: „Od toho, čo má právomoc prijímať, ale aj od toho, čo s ním spolupracuje, sa vyžaduje, aby sa vyznali vo veciach Spoločnosti a boli oduševnení za jej dobré fungovanie. Ničím sa nesmú dať odradiť od toho, čo v našom Pánovi budú považovať za vyhovujúcejšie pre Božiu službu v tejto Spoločnosti. Preto majú byť veľmi zdržanliví v snahe prijímať kandidátov [C]. A tam, kde by sa mohla vyskytnúť príležitosť pre nezriadenú náklonnosť (napríklad voči príbuzným alebo priateľom), nech ten, komu hrozí toto nebezpečenstvo, funkciu examinátora nevykonáva, aby bol od takej náklonnosti slobodnejší.“ (Konštitúcie 143); „C. Ako je žiaduce starostlivo spolupracovať s Božím pobádaním a volaním a starať sa, aby sa v Spoločnosti rozmnožil počet tých, čo budú pracovať vo vinici Krista, nášho Pána, tak treba úzkostlivo dbať aj o to, aby sa prijímali len tí, čo majú také vlastnosti, aké na oslávenie Božie vyžaduje naše rehoľné zriadenie.“ (Konštitúcie 144) Ignác vložil tieto body na základe svojej osobnej skúsenosti, pretože v tejto dobe bolo veľké množstvo povolaní, čo nemôžeme povedať o dnešnej dobe.
Niektoré duchovné aspekty prvej a druhej časti Konštitúcií
Teologické aspekty
Prvým cieľom týchto dvoch častí je poskytnúť kritéria pre rozlišovanie povolaní do Spoločnosti Ježišovej. Ide o praktické kritériá, ktoré sú vnímané v duchovnom svetle. Stačí si všimnúť niektoré vyjadrenia, aby sme sa presvedčili o tomto cieli: „služba Boha, nášho Pána“ (36 krát); „v našom Pánovi“ (22 krát); „na väčšiu slávu a chválu Boha, nášho Pána“ (14 krát). Všetky tieto vyjadrenia pripomínajú začiatok Princípu a Fundamentu v DC sv. Ignáca: „človek je stvorený, aby chválil, vzdával úctu a slúžil Bohu, nášmu Pánovi…“ (DC 23). To, čo v DC bolo cieľom pre každého človeka, v Konštitúciách sa zmení na špecifický cieľ Spoločnosti. Božia služba, usilovnosť za spásu duší, aby sme im pomohli dosiahnuť posledný cieľ („čo sa týka vôľových vlastností, majú sa usilovať o každú čnosť a duchovnú dokonalosť; majú byť pokojní, vytrvalí, energickí v tom, na čo sa podujímajú v Božej službe; horliví v práci na posväcovaní ľudí, a preto oduševnení za naše rehoľné zriadenie, ktoré priamo cieli na to, aby ľuďom pomáhalo a formovalo ich tak, žeby dosiahli svoj posledný cieľ z rúk Boha, nášho Stvoriteľa a Pána.“; Konštitúcie 156), je základným kritériom, ktorý napomáha rozlíšiť povolanie do Spoločnosti Ježišovej. Boh však nie je výhradne cieľom Spoločnosti a každého jezuitu. Je predovšetkým začiatkom a pôvodom Spoločnosti a každého jezuitu. Povolanie je čistý dar od Boha a všetky prirodzené a udelené dary prichádzajú od neho: „O kandidátoch treba vo všeobecnosti povedať, že sú tým súcejší na prijatie do Spoločnosti, čím hojnejšie sú obdarení prirodzenými a nadprirodzenými schopnosťami, ktorými môžu podľa rehoľného zriadenia Spoločnosti zveľadiť Božiu službu, a čím spoľahlivejšie sa to skúškami overilo.“ (Konštitúcie 147)
Táto najmenšia Spoločnosť, ako ju nazval sv. Ignác, je nástrojom, ktorým si Boh slúži. On ju láskavo začal: „Hoci túto maličkú Spoločnosť Ježišovu bude musieť zachovávať, riadiť a zveľaďovať vo svojej svätej službe zvrchovaná múdrosť a dobrota Boha, nášho Pána, práve tak, ako jej dala aj milostivo vzniknúť, a aj keď z našej strany k tomu viac dopomôže vnútorný zákon oddanej lásky, ktorý hlboko vrýva do sŕdc Duch Svätý, ako akékoľvek vonkajšie stanovy, predsa pokladáme za potrebné napísať ich, pretože ľúbezné pôsobenie Božej prozreteľnosti si žiada spoluúčinkovanie svojich tvorov, i zástupca Krista, nášho Pána, tak nariadil, ba aj príklady svätých a rozum nám to radia v Pánovi. Stanovy nám tak pomôžu lepšie napredovať na započatej ceste Božej služby v duchu nášho rehoľného zriadenia.“ (Konštitúcie 134); „Spoločnosť nebola založená ľudskými prostriedkami, a preto sa nimi nedá ani udržať, ani zveľadiť, ale milosťou všemohúceho Boha a nášho Pána, Ježiša Krista. Jedine v ňom treba mať nádej, že zachová a zveľadí toto dielo, ktoré milostivo začal na svoju službu a chválu a na duchovnú pomoc ľuďom. Vychádzajúc z tejto nádeje, prvým a najprimeranejším prostriedkom budú modlitby a omše, ktoré sa majú obetovať na tento svätý úmysel a ktoré sa majú vykonávať každý týždeň, mesiac a rok podľa určitého poriadku na všetkých miestach, kde sa Spoločnosť nachádza.“ (Konštitúcie 812) A práve preto všetko začína v Bohu a aj všetko v Ňom skončí.
Ďalej v týchto dvoch častiach môžeme vidieť dynamiku voľby podľa tzv. tretej doby: „Tretia doba je pokojná, keď človek uvažuje po prvé, prečo sa narodil, aby totiž chválil Boha, nášho Pána a aby si spasil dušu; a túžiac po tom, volí si ako prostriedok nejaký spôsob života alebo stav v medziach Cirkvi, aby mu pomáhal slúžiť Bohu a spasiť si dušu. Povedal som: „doba pokojná“, t. j. keď duša nie je zmietaná rozličnými duchmi a keď spokojne a slobodne užíva svoje prirodzené schopnosti.“ (DC 177)
Táto doba je tu vždy prítomná a uskutočňuje sa v Pánovi a v kontexte modlitby: „Po druhé, nemajú byť voči prepúšťanému zaujatí a, nakoľko možno, nemajú prechovávať o ňom zlú mienku. Naopak, majú mať s ním súcit, majú ho milovať v Kristovi a odporúčať v modlitbách Božej velebnosti, aby ho ona láskavo usmerňovala a preukazovala mu milosrdenstvo.“ (Konštitúcie 229) Aj prijatie, aj prepustenie, podľa sv. Ignáca, sa deje pod pohľadom Boha, tým, že sa vždy hľadá jeho vôľa.
Stála prítomnosť apoštolského cieľa
Božia služba a pomoc dušiam sa stále opakujú, ako refrén, a to v celej prvej časti, ako základné kritérium rozlišovania povolania do Spoločnosti Ježišovej. Tieto dve skutočnosti predstihujú všetky ostatné, ktoré sa uvádzajú v druhej a tretej kapitole. Je to špecifický bod. Naopak, keď sa v druhej časti pojednáva o prepustení niekoho, základné kritérium je skôr bolestivá udalosť vo vzťahu k celej Spoločnosti, pretože apoštolský cieľ sa realizuje prostredníctvom tela Spoločnosti: „čím viac je niekto postihnutý týmito nedostatkami, tým je menej súci, aby v Spoločnosti slúžil Bohu, nášmu Pánovi, pri duchovnom pomáhaní ľuďom. A ten, čo má právomoc prijímať, musí dávať pozor, aby láska k nejakému jednotlivcovi nebola na škodu všeobecnej láske, ktorej treba vždy dávať prednosť, lebo viac prispieva k osláveniu a uctievaniu Krista, nášho Pána.“ (Konštitúcie 189); „Po druhé: Keby sa v Pánovi prišlo k presvedčeniu, že ponechať niekoho by bolo proti dobru Spoločnosti. To je totiž všeobecné a ten, kto úprimne hľadá Božiu službu, musí dať prednosť tomuto všeobecnému dobru pred osobným dobrom jednotlivca. Takým prípadom by bolo, keby sa u niekoho počas preverovania zistili prekážky alebo závažné nedostatky, ktoré pri skúške zamlčal [B]; alebo keby skúsenosť ukázala, že niekto je tak veľmi nesúci pre Spoločnosť, že pre zjavnú neschopnosť na akékoľvek práce by bol viac na ťarchu ako na pomoc [C]. A tým skôr ho treba prepustiť, keby sa usúdilo, že by škodil zlým príkladom, ktorý dáva svojím životom, no najmä keby sa svojimi slovami alebo skutkami prejavil ako pôvodca nepokoja a pohoršenia [D]. Toto trpieť by nebolo prejavom lásky, lež jej opaku zo strany toho, čo mal povinnosť udržiavať pokoj a dobrý stav Spoločnosti, ktorá mu je zverená.“ (Konštitúcie 212); „Po tretie: prekonajúc akúkoľvek citovosť a majúc pred očami väčšie oslávenie Boha a všeobecné dobro, a podľa možnosti aj dobro jednotlivca, musí zvážiť dôvody za i proti a rozhodnúť sa, či ho prepustí alebo nie.“ (Konštitúcie 222).
Klíma rozlišovania a výber podľa tzv. tretej doby (DC 177)
Je dôležité, keď sa priblížime k čítaniu týchto dvoch častí Konštitúcií, aby sme nezostali, na prvom mieste, v právnych normách, v skutočnosti potrebných, ktoré sú tiež dôležité pri základnom rozlišovaní, najmä čo sa týka apoštolského cieľa Spoločnosti. To jedinečné, originálne u Ignáca je spôsob akým usporadúva všetky tieto údaje. Všetko je organizované tak, aby to umožnilo urobiť voľbu podľa tzv. tretej doby (DC 177-183): „Tretia doba je pokojná, keď človek uvažuje po prvé, prečo sa narodil, aby totiž chválil Boha, nášho Pána a aby si spasil dušu; a túžiac po tom, volí si ako prostriedok nejaký spôsob života alebo stav v medziach Cirkvi, aby mu pomáhal slúžiť Bohu a spasiť si dušu. Povedal som: „doba pokojná“, t. j. keď duša nie je zmietaná rozličnými duchmi a keď spokojne a slobodne užíva svoje prirodzené schopnosti.“ (DC 177); „Ak sa voľba neurobí v prvej alebo druhej dobe, vtedy pre tretiu dobu sú dva spôsoby, ako ju urobiť. Prvý spôsob urobiť si správnu voľbu obsahuje šesť bodov. Prvý bod. Predložím si vec, o ktorej si chcem urobiť voľbu, napr. nejaký úrad alebo benefícium, ktoré mám prijať alebo zanechať, alebo nejakú inú vec, ktorá patrí k meniteľnej voľbe.“ (DC 178); „Druhý bod. Treba mať pred očami cieľ, pre ktorý som stvorený, a to je: chváliť Boha, nášho Pána, spasiť si dušu a spolu s tým byť indiferentný, bez nezriadenej náklonnosti, aby som sa neklonil a nebol viac náchylný predloženú vec prijať než zanechať, ani viac zanechať ju než prijať, alebo aby som bol akoby v rovnováhe a šiel za tým, čo sa mi viac vidí na česť a slávu Boha, nášho Pána a na spásu mojej duše.“ (DC 179); „Tretí bod. Prosiť Boha, nášho Pána, aby mi ráčil pohnúť vôľu a aby mi vložil do duše, čo mám robiť v predloženej veci, aby bola viac na jeho slávu a česť a aby som zároveň dobre a verne uvážil svojím rozumom a urobil voľbu podľa jeho najsvätejšej milej vôle.“ (DC 180); „Štvrtý bod Uvažovať usudzovaním, koľko výhod a osohu budem mať, keď si podržím predložený úrad alebo benefícium, majúc pred očami jedine chválu Boha, nášho Pána a spásu svojej duše; a potom, naopak, uvážiť aj nevýhody a nebezpečenstvá, ktoré by boli v jeho podržaní. Takisto budem postupovať i v druhej časti, a to tak, že si uvážim výhody a osoh v tom prípade, keby som ten úrad nemal a tak isto aj nevýhody a nebezpečenstvá, keby som ho nemal.“ (DC 181); „Piaty bod. Keď som takto nad predloženou vecou rozumom pouvažoval, budem pozorovať, na ktorú stranu sa rozum viac kloní. A tak rozhodnutie o predloženej veci treba urobiť podľa väčšieho rozumového hnutia a nie podľa zmyselného hnutia.“ (DC 182); „Šiesty bod. Keď som takto nad predloženou vecou rozumom pouvažoval, budem pozorovať, na ktorú stranu sa rozum viac kloní. A tak rozhodnutie o predloženej veci treba urobiť podľa väčšieho rozumového hnutia a nie podľa zmyselného hnutia.“ (DC 183).
Sv. Ignác v tejto dobe odporúča, aby sa veci zverili Bohu, do jeho rúk: „Spoločnosť nenadobudne vždy takú jasnosť, akú by mala mať, aj keď kandidát prejavil svoju vôľu, keď sa mu vhodne položili otázky o prvotných prekážkach a vysvetlila sa mu podstata nášho rehoľného zriadenia, skúšky a ťažkosti, ktoré ho v ňom čakajú. Aj keby sa teda zdalo, že prejavil účinnú vôľu, aby bol prijatý do Spoločnosti a v nej žil i umrel (vôľu, bez ktorej sa obyčajne nemá nik prijímať do prvej probácie) [B], odpoveď a konečný úsudok treba o nejaký čas oddialiť [C]. Medzitým sa môže o veci dôkladnejšie uvažovať a treba ju odporúčať Bohu a použiť vhodné opatrenia [D] na lepšie poznanie kandidáta a preskúšanie jeho vytrvalosti. Ako dlho má trvať toto oddialenie a aké opatrenia použiť, to sa ponecháva na múdre uváženie toho, čo má právomoc prijímať, pričom má mať stále na zreteli väčšiu službu Bohu.“ (Konštitúcie 193)
Ďalej Ignác pozýva, aby sa o tejto veci hovorilo s inými: „Okrem examinátora aj iné osoby, ktoré určí predstavený, môžu pomôcť, a síce tak, že nadviažu kontakt s kandidátom a porozprávajú sa s ním. Keď sa zistila jeho totožnosť a ľudia, čo ho poznajú, možno sa o ňom informovať aj mimo domu, ak tam niet nikoho, čo by ho dostatočne poznal…“ (Konštitúcie 196, por. 194-195) Ignác odporúča pri rozlišovaní zvážiť všetky dôvody za a proti a zároveň sa nechať viesť Božou múdrosťou: „O kandidátoch treba vo všeobecnosti povedať, že sú tým súcejší na prijatie do Spoločnosti, čím hojnejšie sú obdarení prirodzenými a nadprirodzenými schopnosťami, ktorými môžu podľa rehoľného zriadenia Spoločnosti zveľadiť Božiu službu, a čím spoľahlivejšie sa to skúškami overilo.“ (Konštitúcie 147); „čím viac je niekto postihnutý týmito nedostatkami, tým je menej súci, aby v Spoločnosti slúžil Bohu, nášmu Pánovi, pri duchovnom pomáhaní ľuďom. A ten, čo má právomoc prijímať, musí dávať pozor, aby láska k nejakému jednotlivcovi nebola na škodu všeobecnej láske, ktorej treba vždy dávať prednosť, lebo viac prispieva k osláveniu a uctievaniu Krista, nášho Pána.“ (Konštitúcie 189); „Urodzenosť, bohatstvo, slávne meno a podobné vonkajšie dary nestačia, keď iné chýbajú a popri iných ani nie sú potrebné. Keďže však slúžia na povzbudenie, robia ešte súcejšími na prijatie tých, čo by boli aj bez nich súci, a to pre vyššie spomenuté dary. čím kandidát v týchto viac vyniká, tým bude súcejší pre Spoločnosť na oslávenie Boha, nášho Pána. A čím menej v nich vyniká, tým menej je súci [C]. Akú mieru však vo všetkom tomto zachovať, sväté pôsobenie Božej múdrosti poučí tých, čo sú poverení touto úlohou na Božiu službu a na väčšie Božie oslávenie.“ (Konštitúcie 161)
Základná ignaciánska práca pozostáva, na prvom mieste, na tomto pozvaní urobiť si voľbu. Prijatie je ovocie predchádzajúceho duchovného rozlišovania a voľby. Postoj rozlišovania dovoľuje dobre používať objektívne kritériá a zároveň ich premyslieť vo svetle základného kritéria, ktorým je: pomoc a spása dušiam, na väčšiu slávu Boha. Túto skutočnosť môžeme vidieť v niektorých Deklaráciách v Konštitúciách: „Aby bol niekto pre Spoločnosť po každej stránke súci, musí mať všetky tieto vlastnosti. Môže sa však stať, že mu jedna alebo druhá chýba, napríklad fyzické sily, vek na profesiu alebo niečo podobné, avšak v Pánovi by sa videlo, že tento nedostatok je vyvážený inými vlastnosťami, a po uvážení všetkého by sa prijatím zabezpečila služba Bohu, nášmu Pánovi, a bolo by to vhodné pre cieľ Spoločnosti, generálny predstavený ho môže dišpenzovať, a takisto aj niekto iný, podľa toho, akú právomoc od neho dostal.“ (Konštitúcie 162); „Pri týchto prekážkach je dobré, že ani generálny predstavený ani celá Spoločnosť nemôžu od nich dišpenzovať, lebo všeobecný záujem si vyžaduje, aby sa od nich nedišpenzovalo. Keď sa však zistí niektorá z týchto prekážok u žiadateľa, ktorý má inak také vlastnosti, že Spoločnosť môže mať istotu, že nájde v ňom veľkú pomoc pre službu Bohu, nášmu Pánovi, dotyčný sa môže obrátiť na Najvyššieho veľkňaza, nuncia alebo na hlavného penitenciára s prosbou o súhlas, aby aj napriek Stanovám mohol byť prijatý do Spoločnosti, ak generálny predstavený bude s tým súhlasiť. Generálny predstavený bude môcť dať svoj súhlas, nech sa však vstup neumožňuje mnohým, ba nikomu, čo nie je obdarený, ako sa povedalo, osobitnými vlohami.“ (Konštitúcie 176); „Každá prekážka z tejto druhej kategórie by mohla sama osebe prekaziť prijatie. Môže sa však stať, že veľmi vynikajúce vlastnosti vyvažujú nejaký nedostatok a spôsobujú, že ho možno v Pánovi trpieť. Rozoznávať v tomto prípade patrí tomu, čo má právomoc prijímať. Jemu bude takisto patriť v každom prípade dávať dišpenz, rešpektujúc úsudok predstaveného, ktorému treba referovať o jestvujúcich ťažkostiach a držať sa jeho rozhodnutia.“ (Konštitúcie 178; por. 186)
V prvej kapitole prvej časti, sa proces prvej probácie, bezprostredne pred vstupom do noviciátu, celkom uskutočňuje v tejto klíme a presne vymedzených fázach, či etapách s konkrétnymi detailmi: „Keď sa v Pánovi už raz rozhodlo, že je vhodné prijať nejakého žiadateľa do probácie, ten bude môcť vstúpiť vo svojich obyčajných šatoch alebo aj v iných, ak v tom nájde viac nábožnosti, ibaže by predstavený usudzoval inak. Umiestnia ho v dome probácie alebo v tej jeho časti, ktorá je na to určená, ako hosťa. Na druhý deň sa mu vysvetlí, ako sa tam má správať. Povie sa mu najmä to, aby sa ani písomne ani osobne nestýkal s nikým, či vonkajším alebo domácim, okrem tých, ktorých určil predstavený, ledaže by predstavený z veľmi naliehavých dôvodov odporúčal niečo iné. Takto bude môcť slobodnejšie sám pred sebou a pred Bohom, naším Pánom, uvažovať o svojom povolaní a o svojom zámere slúžiť božskej a zvrchovanej Velebe v tejto Spoločnosti.“ (Konštitúcie 197); „Po dvoch alebo troch dňoch, ako vstúpil do domu probácie, začne sa skúšať podrobnejšie, ako sa to vysvetľuje pri opise funkcie examinátora. Odovzdá sa mu text Examenu, aby mohol o ňom sám dôkladnejšie uvažovať. Potom sa mu dajú pápežské dokumenty, Stanovy a pravidlá, ktoré sa musia zachovávať v Spoločnosti a v dome, do ktorého vstupuje [E]. Tí, čo absolvovali štúdiá, urobia jednu prednášku z každej fakulty, ktorú navštevovali, a to pred tými, ktorých určí predstavený, aby spoznali ich vlohy, čo sa týka náuky a spôsobu, ako ju podávajú.“ (Konštitúcie 198); „E. Tým, čo nerozumejú latinským apoštolským listom, stačí vysvetliť ich podstatné veci, ako aj podstatu Stanov a pravidiel. Z pravidiel sa každému ukážu tie, ktoré mu bude treba zachovávať. Môže sa z nich urobiť výťah, ktorý sa tak ako Examen odovzdá každému, aby mohol o nich vo voľnom čase hlbšie uvažovať.“ (Konštitúcie 199); „Počas tejto prvej probácie kandidát vyjaví aj svoje svedomie predstavenému alebo tomu, koho on určí , ledaže by sa to z rozhodnutia toho istého predstaveného oddialilo na neskorší čas. Vykoná si aj všeobecnú spoveď, ak si ju ešte nevykonal, [a to tomu spovedníkovi, ktorého mu určia]. Potom sa zavedie do knihy na to určenej a potvrdí sa vlastnoručným podpisom [F] zoznam vecí, ktoré si priniesol so sebou do domu, a jeho súhlas, že bude zachovávať všetko, čo sa mu vysvetlilo. Po vyspovedaní a prijatí najsvätejšej sviatosti Eucharistie vstúpi do domu spoločného bývania, v ktorom sa s ostatnými stýkajú a v druhej probácii cvičievajú novici.“ (Konštitúcie 200)
Toto jasne naznačuje, ako Ignác chcel, aby vstup do noviciátu sa zhodoval, v čo najväčšej miere, s voľbou a jasným osobným rozhodnutím vstúpiť do Spoločnosti, aby v nej žil a zomrel. Keď sa jedná o prepustenie, tento proces rozlišovania, je ešte viac podčiarknutý. Tretia kapitola druhej časti Konštitúcií je v tomto veľmi charakteristickou. Je málo miest v Konštitúciách, v ktorých etapy rozlišovania a rozhodnutie by boli tak precízne opísané ako práve tu: „Po prvé: nech sa modlí k Pánovi a doma nech nariadi modlitby na tento úmysel (aj keď sa nemusí vedieť za koho), aby Boh, náš Pán, dal láskavo v tejto záležitosti poznať svoju najsvätejšiu vôľu.“ (Konštitúcie 220); „Po druhé: nech záležitosť predloží jednej alebo viacerým osobám spomedzi domácich, ktorých bude pokladať za súcich na túto vec, a nech vypočuje ich mienku.“ (Konštitúcie 221); „Po tretie: prekonajúc akúkoľvek citovosť a majúc pred očami väčšie oslávenie Boha a všeobecné dobro, a podľa možnosti aj dobro jednotlivca, musí zvážiť dôvody za i proti a rozhodnúť sa, či ho prepustí alebo nie.“ (Konštitúcie 222) Konštitúcie sú tak naplnené atmosférou z Exercícií: postoj Princípu a Fundamentu (DC 23); o troch dvojiciach ľudí (DC 155) a tretia doba voľby.
Pamätajme na to, že dialóg navrhnutý v Examen (Examen general – ktorý má miesto počas tohto času prijatia – 146, 198) sa rozvíja v klíme voľby druhej doby („Druhá doba je, keď dostávame veľa svetla a poznania zo skúsenosti útechy a neútechy a zo skúsenosti rozlišovania duchov.“ DC 176). Je preto dôležité, aby kandidát akceptoval s radosťou všetko to, čo sa mu navrhuje. Naopak, zo strany Spoločnosti a superiora, ktorý ju reprezentuje, rozlišovanie a voľba majú skôr miesto v klíme tretej doby. Superior sa má tak pokúsiť zvážiť pred Bohom všetky dôvody za a proti. Všetky tieto elementy ukazujú túžbu po dôvere a jasnosti, ktorá sprevádza celý proces prijatia.
Dôležitosť lásky v prípade prepustenie alebo odchodu
Téma lásky v momente odchodu alebo prepustenia zo Spoločnosti je veľmi zaujímavá v Konštitúciách Spoločnosti Ježišovej. Vzbudzuje prekvapenie, zvlášť preto, lebo je to čas viac-menej bolestivý. Hoci všetky právne elementy, ktoré sa uvádzajú, sú prítomné, vzbudzuje pozornosť predovšetkým to, že text je preplnený duchovnom. Srdce Ignáca sa tu viac ukazuje ako v ktorejkoľvek inej časti Konštitúcií. Srdce otca, ktorý vie celkom vyvážiť všeobecné dobro Cirkvi a Spoločnosti a osobitné dobro konkrétnych osôb. Základným kritériom je aj tu Božia služba, na ktorú sa vzťahujú odchody alebo prepustenia. Vyjadrenie „Božia služba“ sa opakuje dvadsať krát. Práve toto vždy viedlo sv. Ignáca.
Už na začiatku druhej časti nachádzame typicky ignaciánske upozornenie, ktoré hovorí, že musí byť ťažšie prepustiť ako prijať: „Ako zodpovedá určenému cieľu Spoločnosti, totiž slúžiť Bohu v duchovnom pomáhaní ľuďom, keď sa zachová, ba zväčší počet súcich a užitočných pracovníkov na zveľaďovaní tohto diela, tak treba prepustiť tých, o ktorých sa zistí, že nie sú takí, a po čase sa ukáže, že nemajú takéto povolanie, alebo že nezodpovedá všeobecnému dobru Spoločnosti ponechať ich v nej. No ako sa nemajú ľahko prijímať, nemajú sa ani ľahko prepúšťať, ba toto ešte menej. Treba postupovať veľmi zrelo a uvážene v Pánovi. Hoci dôvody na prepustenie musia byť tým závažnejšie, čím je niekto tesnejšie začlenený do organizmu Spoločnosti, predsa v niektorých prípadoch mohol a mal by byť z neho vylúčený, i keby bol do neho akokoľvek začlenený, ako sa to uvidí v nasledujúcej kapitole [A].“ (Konštitúcie 204)
Toto je znak rešpektu a lásky Ignáca k jednotlivým členom Spoločnosti, s ktorými sa on cíti úzko zviazaný, ako s priateľmi Ježiša. Ignác ďalej píše: „Treba ešte dodať, že čím väčšmi bude Spoločnosť zaviazaná niekomu, pretože sa tento o ňu veľmi zaslúžil, alebo čím väčšmi je obdarený vlohami pre jej službu Bohu, tým ho aj ťažšie možno prepustiť. A naopak, čím menej mu je Spoločnosť zaviazaná, a čím menej je dotyčný súci, aby jej bol na pomoci v službe Bohu, tým ľahšie ho možno prepustiť.“ (Konštitúcie 205) V tomto svetle môžeme rozumieť aj nekonečnú trpezlivosť Ignáca, ktorú prejavil s veľkým rešpektom k niekoľkým, veľmi záslužným spoločníkom, ako je Bobadilla a predovšetkým Rodrígues.
Na začiatku druhej kapitoly, v ktorej Ignác jasne hovorí o príčinách prepustenia („či sú dôvody niekoho prepustiť dostatočné, musí pred Pánom s rozumnou láskou zvážiť ten predstavený, ktorý má právomoc prepúšťať. Vo všeobecnosti možno povedať, že tieto dôvody sú štvorakého druhu: Po prvé: Keby sa v Pánovi prišlo k presvedčeniu, že je proti jeho úcte a sláve, keby v tejto Spoločnosti ostal taký, ktorý je zjavne nenapraviteľný v určitých zlých náklonnostiach alebo nerestiach, ktoré urážajú božskú Velebu. To sa tým menej smie trpieť, čím sú ťažšie a je v nich viac viny, a to aj vtedy, keď nie sú vôbec na pohoršenie, pretože nie sú zjavné [A].“; Konštitúcie 209-210), pridáva aj Deklaráciu, ktorá ukazuje protiklad ku všetkému úzko právnickému: „A. Do akej miery sa smú trpieť určité priestupky, o ktorých sa hovorí, že sa protivia Božej úcte a dobru Spoločnosti? Keďže to závisí od mnohých osobitných okolností osôb, času a miesta, musí sa to ponechať na rozvážnu horlivosť tých, čo sú tým poverení. čím je prípad ťažší a pochybnejší, tým viac ho budú odporúčať Bohu a pretriasať s tými, ktorí by im mohli pomôcť spoznať Božiu vôľu.“ (Konštitúcie 211)
Takéto bolo evanjeliové srdce Ignáca, ktorý pripomína štyri krát v druhej kapitole tzv. diskrétnu lásku (mlčanlivú, zdržanlivú, rozumnú lásku), ktorú treba strážiť, keď sa prerokovávajú príčiny prepustenia: „či sú dôvody niekoho prepustiť dostatočné, musí pred Pánom s rozumnou láskou zvážiť ten predstavený, ktorý má právomoc prepúšťať…“ (Konštitúcie 209); „…Keď sa zistí, že sa nezlepšuje a že nebude môcť neskôr znášať námahy Spoločnosti, možno ho prepustiť a vonku mu pomáhať podľa požiadaviek opravdivej lásky…“ (Konštitúcie 213); „Ak si nepriniesol kladný posudok z preverovaní, ktoré sa konajú mimo domu alebo aj doma, a ak prostriedky, ktoré láska používa pred prepustením, nestačili, je osožnejšie prepustiť ho, ako prijímať do organizmu Spoločnosti ľudí, ktorí sa zjavne nehodia pre jej rehoľné zriadenie.“ (Konštitúcie 214); „…Ktorýkoľvek z týchto štyroch dôvodov sa vidí byť dostatočným na to, aby sme usúdili, že je Bohu milšie slušne prepustiť toho, u koho sa vyskytnú, než prejaviť mu nerozumnú lásku tým, že ho ponecháme.“ (Konštitúcie 217)
V tretej kapitole druhej časti Konštitúcií, Ignác žiada jemný a citlivý pastoračný prístup pri prepúšťaní, ktorý pred Bohom bude čo najlepšie vyhovovať i prepúšťajúcemu i prepúšťanému, ostatným domácim, ako aj cudzím. (por. Konštitúcie 218) Ignác pripomína predstavenému, že sa má postarať prepustiť ho tak, aby sa u neho podľa možností zachovala láska a blahosklonnosť voči domu, a v Pánovi čo možno najväčšia útecha. (por. Konštitúcie 225, 226, 229)
(spracované podľa André de Jaer SJ, Formar un cuerpo para la misión. Lectura sapiencial de las Constituciones de la Compañía de Jesús, s. 61-66; Konštitúcie Spoločnosti Ježišovej a Doplňujúce Normy)