Pedro Arrupe SJ: Založení a zakorenení v láske (3. časť)
Charakteristika ignácovskej lásky k blížnemu
16. 1. Dynamická láska k blížnemu, práve tak ako každá iná čnosť, usiluje sa o vzrasť. Ale u Ignáca, ktorý je mužom onoho „magis“, je tento vzrast nenásytným smädom. „Vzrast“, „narastať“, „postupovať vpred“ sú výrazy, ktoré sa vždy znova objavujú v jeho spisoch. „Rásť v jeho službe“ je Ignácov obľúbený výraz /37/. „Postupovať vpred“ sa objavuje opäť a opäť v jeho listoch, v ktorých dáva inštrukcie s naliehavým napomenutím, aby toho bolo „viac každý deň“, „zo dňa na deň“, „nepretržite“, „až k dokonalosti“ /38/. Horlivosť, s akou sa stará o pokrok svojich synov, je taká, že v Stanovách dokonca predstaveným navrhuje pedagogiku provokácie, aby povzbudil k pokroku tých, ktorí sa nachádzajú v preverovaní, že ich osobitným spôsobom vyskúša /Ignác sám asi v mladosti videl v Arévale ako boli testované býky, aby sa zistilo, či ide o kvalitné plemeno/, aby lepšie dokázali čnosť a mohli v nej rásť./39/. Ale Ignácova láska je dynamická hlavne preto, že tak láska k Bohu ako aj k človekovi ho vedie k intenzívnej činnosti. Celé úsilie apoštolskej služby v Spoločnosti môže byť zhrnuté do jediného pojmu: Láska. O tom budem hovoriť nižšie.
17. 2. Usporiadaná láska – láska očistená od akejkoľvek nezriadenej náklonnosti k sebe samému, k osobám /príbuzným, priateľom/ alebo k veciam. V tomto bode Stanovy presne zodpovedajú Exercíciám. Usporiadaná láska má predovšetkým negatívne aspekty: zjemnenie lásky, ktoré ju očistí od nánosu nezriadenej náklonnosti k veciam samotným, aby človek miloval iba Boha a všetky ostatné veci a osoby len v ňom a pre neho /40/. V praxi Ignác pod čistotou lásky rozumie čistotu úmyslu. Vyjadruje sa o tom celkom jasne, keď v Exercíciách pojednáva o pohnútkach pre voľbu: treba si všimnúť, či voľba nebola urobená nesprávnym spôsobom, ale usporiadane, t.j. bez nezriadených náklonností… Ak bola voľba nezriadená a prevrátená, nezdá sa, že je to povolanie od Boha… Lebo každé povolanie od Boha je čisté a jasné, bez postranných úmyslov, neovplyvnené telesnosťou alebo inou nezriadenou náklonnosťou /41/. O dva odstavce nižšie dokazuje, že voľba, ktorá sa urobila úprimne, je voľbou usporiadanou. Pojem je jasný a takisto aj jeho motivácia: vyžaduje sa, aby voľba nebola „nezriadená a prevrátená“, ale „čistá a jasná“, láska, ktorá nás pobáda a spôsobuje, že robíme voľbu, musí zostúpiť zhora z Božej lásky /42/.
18. Tá časť Stanov, ktorá zodpovedá časti pojednávajúcej o voľbe, o ktorej sme práve uvažovali v Exercíciách, sa týka zriekania majetkov, čo by mal byť ochotný urobiť každý, kto vstupuje do Spoločnosti… Požiadavka usporiadania náklonnosti sa tu vyžaduje so zvláštnym dôrazom. Človek by mal odložiť každú prirodzenú náklonnosť voči príbuzným a premeniť ju na duchovnú tým, že miluje tak, ako to vyžaduje usporiadaná láska k blížnemu /43/. Vo chvíli, keď sa vzdávame týchto majetkov, mali by sme sa oslobodiť od nezriadenej lásky k príbuzným a vyhnúť sa zlu neusporiadaného rozdeľovania, čo vzniká z vyššie menovanej lásky, aby sme dokonalejšie vytrvali vo svojom povolaní /44/. Toto zrieknutie sa majetkov by sa mohlo vyžadovať i na konci prvého roku noviciátu, ak sa domnievame, že by sa neskôr vlastníctvo mohlo stať pokušením alebo prekážkou v duchovnom pokroku, pretože by k nim lipol prílišnou láskou a skladal do nich dôveru /45/. Lebo chudoba je osobitne chúlostivou otázkou, výrečným testom našej „čistoty“ a „usporiadaného charakteru lásky“. V Spoločnosti preto musíme dôjsť k naprostému pohŕdaniu všetkými pozemskými vecami, do ktorých často upadá sebaláska /46/.
19. Inou oblasťou, ktorá je otvorená nezriadenosti a preto si zasluhuje osobitnú bdelosť, je „zmyselnosť“ a či sebectvo. Preto všade, kde o ňom Ignác pojednáva, vyjadruje sa veľmi presne, zreteľne. Keď má byť jezuita na konci svojich štúdií pripustený k profesii, treba vykonať záverečnú kontrolu, týkajúcu sa tejto veci. Je vedený, aby prešiel zo školy intelektu do školy srdca cvičením duchovných a telesných vecí, ktoré mu môžu pomôcť k poníženosti, umŕtvovaniu všetkých náklonností a zmyslom lahodiaceho presadzovania vlastnej vôle, k väčšiemu sebapoznaniu a k väčšej láske k Bohu, nášmu Pánovi /47/. Je to posledné usporiadanie lásky, definitívne očistenie, nevyhnutné pre apoštolské poslanie, ktoré mu prideľuje Spoločnosť. Takto v sebe uskutočňuje ten ideál, ktorý mu bol predložený pri vstupe do Spoločnosti: úplne a bez polovičatosti pohŕdať všetkým, čo svet má rád a na čom lipne, a prijímať, ba zo všetkých síl túžiť po všetkom, v čom mal záľubu Kristus, náš Pán a k čomu sa vinul… Tí, čo rozhodne nasledujú Krista, nášho Pána, majú záľubu a zanietene túžia po pravom opaku toho, čo svet miluje a všemožne sa zháňa po tom /48/. Toto je zlaté pravidlo „usporiadanej lásky“. Stanovy sú písané v tejto perspektíve a pre mužov, ktorí žijú podľa tohto ideálu alebo si prajú podľa neho žiť, alebo si aspoň prajú mať takú svätú túžbu /49/.
20. 3. Rozoznávajúca láska /“discreta caritas“/. Rozoznávanie dáva usporiadanej láske dôležitý a typický ignácovský charakter: zdravý úsudok vyraďuje výstrelky onoho „hubris“ Grékov; vylučuje bezhlavý a unáhlený chvat, prehnanosť horlivého apoštolátu – tieto vedľajšie účinky, ktoré robia lásku neplodnú. Ale rozoznávanie neznamená, aby sme lásku obmedzovali. Láska Božia je nekonečná a človek má na ňu odpovedať celým svojím srdcom, celou dušou /50/… Rozoznávanie v láske je doplnkom toho „poriadku“ a tak je podmienkou vzrastu. Ignác, keď ide o temperament, patrí medzi mysliteľský typ ľudí. Vzdelanie na dvore a vojenský výcvik, ktoré dostal, vypestovali v ňom značné sebaovládanie a uznávanie obmedzenosti vlastných schopností. Rozoznávanie v láske je racionálnou protiváhou, ktorá vyžaduje to, čo je prehnané. Je to miera nadprirodzenej múdrosti, proporcia medzi prostriedkom a cieľom, úctou k človekovi a jeho postaveniam, je to miera, ktorá umožňuje, aby usporiadaná láska dosiahla svoj cieľ, rešpektujúc dobre odstupňované meradlo hodnôt.
21. Tu je niekoľko príkladov. Ignác od nás žiada osobitnú starostlivosť a opatrnosť pri prijímaní nového člena do Spoločnosti. Kto prijíma, musí dbať na to, aby láska k jednotlivcom neuškodila láske k celku, lebo tá má vždy prednosť, pretože viac prispieva k osláveniu Krista, nášho Pána /51/. Taká istá prezieravosť je potrebná, aby sme nenechali v Spoločnosti osobu, ktorá nie je vhodná a ktorej zotrvanie by nebolo na dobro Spoločnosti. Trpieť takých by nebola láska, ale previnenie /52/. Ak sa ukázalo, že zotrvanie dotyčného škodí blahu iných /53/, myslíme, že Bohu lepšie slúžime, keď dotyčného čestne prepustíme, než keby sme ho v nemúdrej láske ponechali. Predstavený s múdrou láskou uváži pred Bohom, či dôvody na prepustenie sú dostačujúce /54/. Ak ide o tých, ktorí sú začlenení do Spoločnosti, Duchom Svätým darovaná múdrosť a láska umožní poznať, ako sa má prepustenie uskutočniť /55/. Usporiadaná a diskrétna láska bude diktovať spôsob zaobchádzania s tými, ktorí opúšťajú Spoločnosť a preberajú na seba spôsob života v inej rehoľnej spoločnosti /56/, ako aj pokánie, ktoré sa má členom ukladať /57/ a koľko času majú profesii a koadjútori venovať modlitbe a štúdiu /58/. A konečne rozoznávajúca láska je tá múdra láska, skrze ktorú, ako predpokladá Ignác, generál Spoločnosti nájde pravé prostriedky, ktoré má použiť na Božiu česť /59/.
22. 4. Láska, ktorá preniká všetko. Na každej jednej stránke Stanov sa stretávame s výrazom láska, či už doslovne alebo v podobných výrazoch o službe Bohu alebo oslave Boha. To sú rozličné formálne aspekty jednej a tej istej skutočnosti: odovzdávanie seba ako odpoveď lásky za lásku Otcovu dielu – ku ktorému bol Ignác prijatý v La Storte – s Kristom, skrze milosť Ducha. Duchovná disciplína, s akou sú Stanovy podané, sily účinnosti, ktorú stelesňujú, pravá presnosť – pre svoju dobu výnimočná – s akou sú formulované, nezakrývajú tým, ktorí ich čítajú a študujú s otvorenou mysľou to, čo leží omnoho hlbšie: naprostú vernosť, rodiacu sa z oddanej lásky a poslania, ktoré členovia dostali a voči darcovi tohto poslania. A na splnenie tohto poslania nádherné zladenie dvoch zdanlivo protikladných prvkov: silného systému monarchistickej autority, vykonávanej vládou, ktorá je predovšetkým otcovská, založená na láske.
23. Celý život jezuitu by mal byť inšpirovaný láskou od chvíle, keď je čoskoro po vstupe do Spoločnosti úmyselne postavený do podmienok, v ktorých musí v pravej viere a nerozdelenej láske očakávať všetko od svojho Stvoriteľa a Pána /60/, nech sa snaží až do smrti dávať príklad, aby oslávil Boh, nášho Pána Ježiša Krista, aby bol blížnym na povzbudenie aspoň príkladom… živej viery, nádeje a lásky k večným hodnotám… s pomocou bratskej lásky /61/. Nech je život všetkých členov naplnený úctou a láskou k Bohu a k bratom /62/. Pokiaľ ide o vzťah k predstaveným, nech sa im kladie na srdce, aby im hlavne svojím vnútorným vzťahom preukazovali veľkú úctu a milovali ich ako otcov v Kristovi. Vo všetkom nech postupujú v duchu lásky /63/. A Ignác napomína generála, pričom zobrazuje neúmyselne seba samého, aby neprestal cítiť so svojimi synmi /64/.
24. Láska je u Ignáca základnou súčasťou všetkých čností. Chudoba sa nielen prijíma, je volaná z lásky k chudobnému Kristovi. Takisto je to s poníženosťou. Láska je dušou poslušnosti /65/. Je prítomná vo všetkých stupňoch napravovania, ktoré má predstavený vykonávať s rozoznávajúcou láskou: najprv s láskou a dobrotou, po druhé s láskou, ale tak, aby si dotyční lepšie uvedomili svoju vinu a sa zahanbili. Po treste, s láskou sa spojí dôrazná vážnosť, aby sa vzbudila u nich bázeň /66/. Láska spojená s úctou je hlbokým zdôvodnením indiferentného postoja k jednotlivým stupňom, na ktoré sú prijímaní tí, čo vstupujú do Spoločnosti /67/. Z lásky sa venujú štúdiám/68/. Napokon je to láska, vyžarujúca veľkú bezúhonnosť, a láska k Spoločnosti, ktorá by nemala chýbať generálovi, i keď mu hádam chýbajú iné vlastnosti /69/, láska, ktorá ho môže priviesť až k smrti pre dobro Spoločnosti v službe Ježiša Krista, keby to bolo potrebné /70/. Tu máme jednu z najslávnejších formulácií, ktoré Ignác používa.
25. 5. Láska, prameň jednoty. Pretože hovorím k jezuitom, musím nevyhnutne niečo povedať o účinku vzájomnej lásky, ktorý je pre Ignáca základný: o jednote. Jednota má pre Spoločnosť zvrchovanú cenu, je podmienkou pre jej prežitie, lebo jednota robí Spoločnosť „telom“, zlučiteľným s našim poslaním, ktorého úlohou je rozoslanie. Toto je pre Ignáca také dôležité, že tomu venuje jednu celú časť z desiatich častí Stanov: časť ôsmu: „Čo pomôže zachovať jednotu tých, čo sú roztrúsení…“ Hlava prvá tejto časti pojednáva o jednote ducha a sŕdc. Prvým meradlom na vonkajšej úrovni vedno s poslušnosťou a autoritou je výber pri prijímaní. Práve táto téma je v druhej časti Stanov príčinou najväčšieho počtu odkazov na rozoznávanie v láske. Ale tento bod sa nás teraz veľmi netýka. Ale aj tak je pozoruhodné, že v „autografickej“ kópii Stanov § 667b, v ktorom je vykonávanie autority zmiernené láskavosťou a nežnosťou, je doplnok, napísaný vlastnoručne Ignácom: „Majúc dobre premyslenú a zorganizovanú metódu rozkazovania… má predstavený zo svojej strany použiť všetku lásku a skromnosť, ktorá je v našom Pánovi, možná, takže podriadení môžu mať ku svojim predstaveným vždy väčšiu lásku ako bázeň…“
26. Avšak tieto právne prostriedky samy nám neposkytujú tú jednotu, ktorú potrebuje Spoločnosť. Ide predovšetkým o „spojenie ducha a sŕdc“, aby sa tak spojilo telo s hlavným putom, ktoré zjednocuje jednotlivých členov navzájom i s ich hlavnou, ktorým je láska k Bohu, nášmu Pánovi, lebo keď generálny predstavený a podriadení sú celkom zjednotení s jeho božskou a najvyššou dobrotou, veľmi ľahko dospejú i k vzájomnej jednote.
Veď je to jedna a tá istá láska, ktorá vychádza z Boha a vylieva sa na všetkých ľudí, v našom prípade na telo Spoločnosti /71/. Ignác sa znova vracia k svojmu obľúbenému výrazu: zostúpenie Božej lásky a jej šírenie skrze nás na všetkých blížnych, v prvom rade práve v Spoločnosti. Ignác sa nebojí opakovania a tak pridáva: teda láska, vychádzajúca z oboch strán, bude podporovať túto jednotu a vôbec akúkoľvek dobrotu a čnosť, v ktorých máme pokračovať primerane duchu. Ignác je presvedčený, že ak odplatíme Kristovu lásku láskou ku Kristovi, nevyhnutne medzi nami vznikne vzájomná láska. Pokiaľ ide o zachovanie jednoty, Spoločnosť sa nespolieha na prostriedky, ktoré môžu voľne používať mníšske rehole, ako je spoločná práca a modlitba a prísny spoločný život v komunite. Spoločnosť musí byť zjednotená putami, ktoré všetko toto prevyšujú, pretože sa musia dať zlúčiť s rozposlaním a de facto tomuto rozposlaniu dodávajú význam. Takými putami „ad intra“ sú vzájomná láska a charitas, vrúcne precítené a hlboko spolupracujúce; „ad extre“ podieľanie sa na svetovom poslaní skrze svoje osobné poslanie. To všetko sa ďalej napomáha podľa možnosti jednotnosťou názorov a častou vzájomnou komunikáciou rozptýlených členov. Pre Ignáca má táto jednota myslí a sŕdc takú vysokú cenu, že niekoľko najtvrdších slov z celých Stanov vyhradzuje pre tých, ktorí túto jednotu narušujú a nalieha, aby také osoby boli so všetkou svedomitosťou odstránené zo spoločenstva ako nákaza /72/, ba dokonca aj vylúčené zo Spoločnosti.
27. Ignác razil cestu svojím vlastným príkladom lásky ku všetkým. V celku neuverejnené rozprávanie o Ignácovej láske je rozsiahle, nachádza sa roztrúsené po stránkach zväzkov „Monumenta“: láska k blížnemu, pravá láska otcovská, láska k novicom, k nemocným a trpiacim, tým, ktorí prechádzajú skúškami. Myslím, že sa nemusím rozširovať o tom, čo všetci dostatočne poznajú. Ale myslím, že bude prospešné, ak sa zmienim o tom, čo písal O. Melchiorovi Carneirovi, ktorý bol ustanovený za biskupa pre etiópske misie, pretože nám to bližšie osvetlí ignácovskú formuláciu teórie jednoty: „Buďte istý, že… budete vždy čo najbližšie srdciam a čím ste viacej vzdialený vonkajšej prítomnosti tým pevnejšie sa spojíme vnútornou jednotou.“ /73/ Otca Godinhu, ktorý prechádzal ťažkou skúškou, uisťuje: „Pritískam Vás veľmi mocne na svoje srdce“ /74/. O. González de Camara, Ignácov dôverník pri písaní Autobiografie, zanechal v „Memoriále“, ktorý písal ešte za jeho života tento portrét Ignáca: Je stále viac naklonený milovať, a to takou mierou, že všetko v ňom sa javí ako láska /75/.
28. František Xaverský, ktorý bol zo všetkých roztrúsených bratov najďalej, nám osobitným spôsobom ukazuje ideál, ako máme zostať spojení v láske, i keď sme roztrúsení. Tento temperamentný Navarčan, stratený v diaľkach iného sveta, sa cíti spojený s celou Spoločnosťou láskou, ktorú vyjadruje slovami, prekypujúcimi citom a ktoré sa opakujú tak často, že sa zdá, ako by nepochádzali od človeka, ktorý je schopný takej činnosti. Xavér zdôrazňuje, že je vzdialený len telesne, ale duchom je prítomný /76/. V nasledujúcom Xaverovom výroku je zahrnutá celá náuka o jednote a rozptýlení: Boh, ktorý nás vo svojom milosrdenstve spojil vedno a pre svoju službu nás oddelil…/77/. Z listov, ktoré Xavér dostáva, si vystrihuje kúsky s podpismi svojich druhov a nosí ich so sebou. Ignácovi píše kľačiac na kolenách: „ako by som Vás mal prítomného pred sebou“ /78/.
Píše: „Môjmu otcovi Ignácovi a ostatným mojim spolubratom v tejto najmilšej Spoločnosti Ježišovej, ktorí žijú v Ríme, alebo putujú v ktorejkoľvek inej časti sveta, tak odrezaní jeden od druhého pre lásku k Nemu“ /79/. Xavér si bol natoľko vedomý vzdialenosti, ktorá ho oddeľovala od Ignáca, že sa vo svojich listoch podpisoval „ako najmladší syn v naj vzdialenejšom vyhnanstve“ /80/. Tento Xavér sa cítil vrúcne spojený so všetkými bratmi putami lásky a náklonnosti. Ignácovi píše: „Keď som čítal posledné útešné slová Vášho listu a síce: celkom Váš – a nikdy nemôžem na Vás zabudnúť – Ignác – ako som ich čítal so slzami v očiach, tak so slzami píšem, pripomínajúc si, ako ste ma vždy milovali a stále milujete…“ /81/. Nie z Ríma, ale z miesta veľmi vzdialeného v misiách boli napísané neporovnateľné slová: „Zdá sa mi, že Spoločnosť Ježišova v pravde znamená spoločnosť lásky a harmónie myslí a sŕdc“/82/. Ich autor Xavér nečítal Stanovy, ktoré vtedy ešte neboli napísané, ale žil s Ignácom.
29. Jednou zo stálych Ignácových starostí bola tá, aby toto vzájomné poznanie a láska boli pestované medzi roztrúsenými bratmi tak, ako sa Spoločnosť šírila po krajinách Európy a Ázie. Nadal vedel, že súčasťou jeho vlastného poslania bolo, aby spolupracoval na tejto úlohe, lebo v nej bol zahrnutý celý zmysel spolupatričnosti a jednoty. „Láskou poznávame Spoločnosť praktickým spôsobom“, hovorieval mladým školastikom v Alkale. Čo k tomu cieľu dopomáha, je láska k rehoľnému zriadeniu, aby ste milovali celú Spoločnosť, tých, čo sú v Indii, v Nemecku, v Taliansku a všetkých, čo patria do Spoločnosti, aby bola jednota a bratstvo medzi všetkými členmi jedného a toho istého tela. práve táto láska robí všetko, čo je v Spoločnosti, príjemným a ľahkým“ /83/.
30. 6. Láska, ktorá udržuje Spoločnosť a dáva jej vzrasť. Jednota myslí a sŕdc, zrodená z lásky, je podmienkou na zachovanie a vzrast Spoločnosti, a to nielen jej tela a či vonkajška, ale aj jej ducha a na dosiahnutie cieľa, o ktorý sa Spoločnosť usiluje. /84/ Tejto otázke je venovaná celá časť desiata Stanov. Zo všetkých prostriedkov, ktoré zaisťujú zachovanie a vzrasť Spoločnosti, vyzdvihuje sa hlavne láska /85/. Táto myšlienka sa na posledných stránkach Stanov spája s prvým cieľom ich úvodu, v ktorom sa uznáva, že zvrchovaná Božia dobrota bude musieť zachovávať, riadiť a zveľaďovať Spoločnosť a že naša spolupráca má byť preniknutá vnútorným zákonom lásky, práve tak, ako sa Exercície začínajú očistením srdca človeka od nezriadených náklonností a vrcholia zanietením lásky. Nemohlo to byť inak. Ako Nadal napísal vo svojom komentári k Inštitútu: „Tento zákon lásky, vpísaný do našich sŕdc, nadmieru pomáha v udržiavaní Spoločnosti a v jej vzraste. Nijaký iný duch, ale len jeho Duch lásky spôsobil zrodenie Spoločnosti“ /86/.
31. 7. Apoštolská láska. Keď sme videli pri pojednávaní o Ignácovom dôvernom vzťahu k Najsvätejšej Trojici, že jeho mystika ho viedla k apoštolskej činnosti, musíme to isté teraz povedať aj o jeho láske. Ignácova láska sa prenáša do apoštolskej horlivosti. Ale nechcem hovoriť o horlivosti ako takej, ale o základe tejto horlivosti, a síce o zreteľnej a pravdivej skutočnosti lásky, ktorú mal k človekovi, o láske, zameranej na „blížneho“. Ignácova láska pramení z túžby, aby všetci ľudia poznali nekonečnú lásku Božiu a odpovedali na ňu. V tom spočíva šírenie Kráľovstva a návrat všetkých vecí k Otcovi. Ignác miluje Boha v ľuďoch a ľudí v Bohu. Spoločnosť, ktorú zakladá na týchto základoch, nemá inú hnaciu silu než tú, ktorú jej poskytuje vrúcna láska.
32. 8. Láska, cieľ Spoločnosti. Láska, ktorá sa prejavuje v činnosti, univerzálna láska, láska, ktorá je bezhraničná tak priestorovo, ako aj v spôsobe, ktorým sa prejavuje, i v užívaní prostriedkov. Je, mohli by sme povedať, tým, čo Spoločnosť odlišuje od ostatných rehoľných spoločností kontemplatívneho alebo miešaného života, s ktorými máme spoločnú túžbu po spáse a dokonalosti „našich duší“ a duší blížnych. Inde som zdôraznil /87/, že si Nadal veľmi prial, aby táto otázka bola jezuitom celkom jasná. Bez tohto apoštolského rozmeru našej lásky by založenie Spoločnosti nebolo zdôvodnené. Dokonalosť nášho stavu nevidíme v kontemplácii alebo modlitbe, ako by boli jediným prostriedkom, ktorým môžeme pomôcť svojim blížnym, pričom by sme zostali zatvorení vo svojich izbách a celách. Dokonalosť mníšskych reholí pozostáva pravdaže práve v tom. Avšak keď ide o nás, nás ženie láska /88/. Alebo ešte jasnejšie: nebeský Otec dal Spoločnosti za cieľ plnosť a dokonalosť lásky /89/.
33. Nadal sa rozohní nadšením vždy, keď hovorí o tejto otázke, najmä vtedy, keď kdekoľvek a komukoľvek vysvetľuje Stanovy. Podstatné je, aby jezuiti chápali vznešenosť cieľa Spoločnosti celou svojou mysľou, ak sa chcú stotožniť s jej pravým duchom. Vidíme, s akou radosťou Nadal tvrdí stále a opätovne, že cieľ Spoločnosti je ten istý ako Kristov /90/. Cieľ, ktorý je nám vytýčený, je ten najdokonalejší cieľ, aký je len možný, celkom ten istý, aký nebeský Otec určil svojmu jedinému Synovi skrze jeho vtelenie, život, smrť a zmŕtvychvstanie,… cieľ, ktorý pozostáva v spáse a zdokonalení duší, dosiahnutý hojnou , dokonalou láskou/91/. Nadalovo nadšenie nepozná medze: „Čo si myslíte, o akú dokonalosť sa snažíme? Nie je to chudoba ani čistota ani poslušnosť, ale láska a jej dokonalosť, alebo inými slovami, väčšie oslávenie Boha a láska k ľuďom. Chudoba atď., sú len prostriedky.“/92/ To isté povedal jezuitským študentom v Kolíne nad Rýnom: „Naším cieľom nie je chudoba, čistota alebo poslušnosť, ale láska a jej dokonalosť, alebo inými slovami: väčšie oslávenie Boha a láska k ľuďom. Chudoba atď. sú len prostriedky“ /93/. Nakoniec sa tento triezvy Nadal necháva uchvátiť akýmsi literárnym vzletom, ktorý nie je jeho zvyčajným štýlom: „Zameriavať všetko k láske Božej alebo väčšiemu osláveniu Boha je veľmi dokonalý cieľ. To je celkom jasné v celých Stanovách. Iní vykonávajú všetko na oslávenie Boha, my však na väčšie oslávenie Boha! Je to tak, ako keby sme horeli“/94/. Aký nádherný literárny obrat. To by nás však nemalo prekvapiť. Sám Ignác, o ktorého štýle si každý myslí, že sa možno ľahkým právom nad ním usmievať, použije šťastný obrat aspoň pri jednej príležitosti, keď sa snaží povzbudiť jedného administrátora, ktorý túžil po kňazských úradoch, a uisťuje ho, že táto práca prijatá z poslušnosti, by mohla byť rovnako cenná ako kontemplácia a dokonca Jemu vítanejšia, lebo dozaista vychádza z mocnejšej a silnejšej lásky /95/.
34. 9. Láska, ktorá pomáha aj hmotne. Lásku k našim blížnym preukazujeme predovšetkým tým, že im poskytujeme duchovné dobro prostriedkami, ktoré sú špecificky duchovné. Náčrt rehoľného zriadenia č. 3 a Stanovy sa v tomto bode vyjadrujú celkom jasne. Je to v dôsledku toho, že naša Spoločnosť má predovšetkým kňazský charakter. Ale telesným skutkom milosrdenstva sa členovia majú takisto venovať, pokiaľ nie sú na úkor duchovných diel, ktoré sú hodnotnejšie /96/. Koľko úsilia máme na to vynaložiť, múdro zváži generál, pričom musí mať stále na zreteli väčšiu službu Bohu a všeobecné dobro /Stanovy 650/.
Pri takom rozhodovaní by sme mali brať do úvahy tri páry hodnôt, ktoré Ignác dôkladne osvetľuje, keď vypočítava kritériá pre voľbu kňazskej služby: duchovné dobro – telesné dobro; veci, ktoré pomáhajú ľuďom v väčšej – alebo k menšej dokonalosti; veci, ktoré sú dobré vo väčšej alebo v menšej miere. Vo všetkých týchto prípadoch sa patrí dať prednosť prvým pred druhými /97/.
35. Keď Nadal vysvetľuje rehoľné zriadenie, rozvíja tento bod takto: „Na záver: z nášho rehoľného zriadenia nie je vyňaté nič, čo môže urobiť láska, pravda za predpokladu, že celá naša služba je motivovaná duchovne, a že je nám celkom jasné, že služba, ktorá je nám vlastná, t.j. služba čisto duchovná, je dokonalejšia. Iným službám, ktoré sú samy v sebe nižšie, by sme sa mali venovať iba vtedy, ak je to nevyhnutné, a to po starostlivom uvážení, či je táto práca perspektívna a či bude plodná a ak s ňou predstavený súhlasí. A napokon vtedy, keď služba na čisto duchovnom poli nie je uskutočniteľná /98/.
36. Ale skutočnosť, že práve táto služba je duchovná, nie je ešte neobmedzeným kritériom toho, že by musela byť vykonávaná z lásky. Niektoré také služby Ignác výslovne vylučuje, keď hovorí o zaneprázdnených, ktoré by členovia Spoločnosti mali alebo nemali prevziať /99/. Ale nesmieme nikdy zabudnúť na výhradu, predpokladanú v klauzule „ceteris paribus“, pri inak rovnakých podmienkach, ktoré všeobecne zahrňuje prednosť vo výbere. Táto klauzula sa dvakrát alebo trikrát opakuje /622, 623/. V jednom prípade Ignác naviac pripojuje, že to platí aj pre nasledujúce state. Nesmieme takisto prehliadnuť dôležitosť týchto kritérií, týkajúcich sa voľby služieb v naliehavej a nepredvídanej situácii, ktorá by vyžadovala osobitnú pozornosť. Prírodné pohromy a katastrofy, ako vypuknutie hladu, epidémie a iné katastrofy vyžadujú, aby sme svojou láskou pomáhali tam, kde pomoc a prispenie nestrpia odklad.
37. Ignácov príklad. Ignácov praktický prístup k tejto otázke má pre nás rozhodne poučnú cenu. Jeho činnosť ako generála je nenahraditeľný dôsledok Stanov, ktorý si musíme osvojiť. Ignác nás učil svojimi činmi, že láska – a dokonca iniciatíva hmotného prispenia – môže a musí byť v daných okolnostiach na prvom mieste, aby apoštolská činnosť spoločnosti bola úplná.
Pomoc postihnutým hladom
Zima roku 1538 – druhá zima prvých spoločníkov v Ríme, vošla do dejín ako „zima hladomoru“. Ľudia žili v biede. Žatva nebola úspešná. Ignácove osobné problémy boli veľké: hrozilo nebezpečenstvo, že veľká výprava osočovania, rozširovaného jeho ohováračmi, celé jeho dielo založenia Spoločnosti zničí, a tak musel tráviť celé dni v predsieňach úradov a súdnych tribunálov, až napokon 18. novembra dostal oslobodzujúci rozsudok. Musel však čeliť ešte ďalším problémom. Presne v tom čase uplynul rok čakania, na ktorý sa Ignác a jeho druhovia zaviazali, a potom chceli vykonať púť do Jeruzalema, ako to bol Ignác sľúbil. Keď im však táto cesta bola znemožnená, vynorili sa iné starosti ohľadom ich ďalšej budúcnosti. V týždni medzi 18. a 23. novembrom urobili rozhodujúci krok. Predstavujú sa pápežovi Pavlovi III.. Ako by to všetko ešte nestačilo, Ignáca zamestnáva mimoriadne dôležitá osobná záležitosť: slávenie jeho prvej svätej omše, nakoľko dôvod na jej odloženie padol so zrušením cesty do Jeruzalema. Môžeme si vôbec predstaviť duchovnú vážnosť, s akou sa Ignác pripravoval na toto nové stretnutie s Kristom?… A za týchto okolností sa Ignác so svojimi deviatimi druhmi plne venoval pomoci pre Rím, postihnutý hladom.
Táto skúsenosť bola taká silná a hlboká, že všetky historické pramene, ktoré o nej podávajú správu, si všímajú aj podrobnosti /100/. Na brieždení sa Ignác a jeho druhovia vydávajú na cestu zo svojho bydliska, z domu Antonia Frangipaniho v blízkosti veže Nelangolo, aby vyžobrali chlieb, drevo, slamu na ležanie; potom to všetko nosili na pleciach do svojho chudobného príbytku. A znova sa vydávajú na cestu, aby zbierali žobrákov a umierajúcich od hladu, ktorí ležali doslova v blate rímskych ulíc. Zhromažďovali ich a tešili ako najlepšie vedeli, niekedy až štyristo naraz, alebo im dali niečo jesť. Tak pomohli viac než trom tisícom ľudí v meste, ktoré vtedy malo sotva 10 000 obyvateľov/10/.
38. Skupiny utláčaných a vykorisťovaných. Ignác sa neuspokojuje s takou láskou k blížnym, ktorá ponúka hmotnú pomoc iba jednotlivcom. Jeho vnútorný zrak ho vedie, aby objavil smutnú situáciu, v ktorej sa spoločne nachádzajú určité sociálne skupiny. Láska ho ženie, aby sa všemožne usiloval o nastolenie spravodlivejších sociálnych pomerov.
a) Počet Židov v Ríme bol dosť vysoký. Židovská štvrť bola plná zámožných i v biede žijúcich Židov. Nemalý počet z nich sa dal pokrstiť, či už z presvedčenia, z rozličných ľudských ohľadov alebo pod nátlakom. Natoľko boli vystavení skrivodlivosti, že len čo sa dali pokrstiť, vyžadovalo sa od nich, aby sa zriekli všetkých svojich majetkov a odovzdali ich do štátnej pokladnice na znak, že sa plne zriekajú svojej minulosti. Takéto vykorisťovanie nielen robilo konverzie ťažkými alebo ich aj celkom znemožňovalo, ale bola to uzákonená lúpež. Ignác tak dlho pracoval, naliehal, pôsobil na rozličné vplyvné osobnosti, až sa mu podarilo, že v marci 1542 pohol Pavla III., aby vydal pápežské breve „Cupientes ludaeos“, ktoré dovolilo, aby si pokrstení Židia svoj majetok ponechali.
Ale to Ignácovi nestačilo. Prekonával všetky predsudky svojej doby a chránil Židov a osobne im pomáhal ako len mohol. Zhromažďoval ich vo svojom byte vedľa kaplnky Santa Maria della Strada a neskôr mu jedna osoba, ktorú viedol duchovne – „Madama Margarita“, dcéra cisára Karola, umožnila, aby pre obrátených Židov a Židovky založil zvláštne útulky. A Ignác o tom podáva správu Xavérovi v liste plnom radosti a dodáva: „Rozdelili sme medzi novoobrátených Židov všetky postele a všetok nábytok v dome, aj almužny ukladáme nabok a zhromažďujeme ich za tým istým účelom. Vidíme, že toto dielo je dobre usporiadané a schválené apoštolskou autoritou a tak dúfame v Pánovi, že budeme môcť aj ďalej pokračovať podobným spôsobom“ /102/. Taká bola Ignácova láska. On a jeho druhovia, ktorí bývali v preplnenom dome La Strada, nemohli vlastniť nábytok domového zariadenia, a predsa dávali všetko. Len čo pole, ktoré Ignác obrábal začalo prinášať hojné ovocie, Ignác ho odovzdáva iným, aby sa mohol venovať príprave novej pôdy. Taký bol jeho systém, takto on chápal pomoc.
39. b) Žobráci. Žobranie bolo v Ríme zakázané. Tu, práve tak ako aj na iných miestach, vtedy ako aj dnes, to bola sociálna metla, v ktorej sa skutočná bieda miešala s prefíkanosťou a podvodom. Ale po zákaze, ktorý sa týkal všetkých, nasledovalo zhromaždenie žalostného osudu tých naozaj chudobných, ktorí žili v čase keď nejestvovalo sociálne zabezpečenie, podpora nezamestnaných alebo starobný dôchodok. Rímske ulice zapĺňali chudobní, nemocní, starí a zmrzačení. Ignác pomáhal kde mohol a pre všetkých vymohol od pápeža breve „Dudum per Nos“/1542/, ktoré zmiernilo zákaz žobrania a prispel k založeniu „Spoločnosti pre siroty“, ktorá mala za úlohu oddeliť „chudobných, ktorí boli chorí alebo akokoľvek zmrzačení“ od tých, ktorí boli „telesne schopní“, t.j. ktorí boli schopní pracovať.
40. c) Prostitútky. Trieda, ktorá bola súčasne vykorisťovaná, udržiavaná a ktorou spoločnosť pokrytecky pohŕdala. Aj na ne sa zameria Ignácova láska, ktorou sa usiloval oslobodiť ich ako skupinu trpiacu a utláčanú nespravodlivou štruktúrou. Existovali síce už iné inštitúcie, ktoré im pomáhali, bolo však nesprávne, že tieto inštitúcie prijímali len tie, ktoré súhlasili s tým, že zvyšok života strávia ako kajúcnice v niektorom rehoľnom ráde. Ignác tento postup zavrhol, lebo pochopil, že by pre tieto ženy bolo ťažké a bolestné zmeniť takto svoj život. Tvrdil, že je to naozaj obmedzovanie osobnej slobody. Založil svoje vlastné dielo, „Dielo svätej Marty“, kde prijímal nielen také, ktoré si priali vstúpiť do rehole ako kajúcnice, ale aj iné, vydaté alebo nevydaté ženy, hlavne také, ktoré boli v Ríme známe pod menom „počestné prostitútky“ navštevované šľachtou. Tým všetkým Ignác pomáhal až dovtedy, kým sa pre ne nenašlo definitívne riešenie, buď návrat k manželom, alebo pre slobodné manželstvo, rehoľný život alebo slušné zamestnanie. „Aký to pôvabný pohľad“, píše Ribadeniera, „na tohto starého svätého muža, ako kráča pred jednou z týchto nešťastných žien, ešte mladou a peknou, ako by jej kliesnil cestu medzi davom“ /103/. Ignác verný spôsobu, akým uskutočňuje svoje diela, zakladá tiež nábožné združenie – „Spoločnosť milosti“, ktoré malo dohliadať na činnosť Domu svätej Marty a získal preň kánonické schválenie bulou zo dňa 16. februára 1543. Novú inštitúciu Ignác financoval zo svojich vlastných skromných prostriedkov, ale za akú cenu a za akých ťažkostí! Jeho dom v Santa Maria della Strada bol preplnený jezuitmi a peňazí bolo málo.
A predsa keď brat Codacio našiel na lesnej čistine San Andrea de la Fresta ohromné mramorové balvany, zvyšky rímsky pamätníkov, dostal Ignác nový nápad a podnet k láske: „Predaj tie kamene, ktoré si vykopal a prines mi za ne 100 dukátov“/104/. Celý tento značný obnos bol použitý pre Dom svätej Marty, hoci – a na to nesmieme zabúdať – práve vtedy sa Ignác nachádzal vo finančnej tiesni.
41. d) Ohrozené mladé ženy. Sotva Ignác odovzdal Dielo svätej Marty iným, vrhol sa so svojím charakteristickým spôsobom na ďalšie dielo: „Compagnia delle Vergini miserabili“ – Združenie ohrozených mladých žien, ktorého cieľom bola prevencia, dnes aby sme povedali sociálna ochrana žien. Ignác presvedčil bohatých dobrodincov, aby sa dali zapísať za členov, a pre svoje dielo dostal apoštolské chválenie. Takisto založil skupinu dvanástich spoľahlivých mužov, prostredníctvom ktorých rozdával podpory tým, ktorí sa hanbili priznať svoju chudobu. Tak vznikol „Spolok Najsvätejších Sviatostí“, nad ktorým mal vrchný dozor generálny predstavený Spoločnosti Ježišovej.
42. Kladiem si otázku, aký postoj by zaujal Ignác dnes zoči-voči pohromám našej doby/vysťahovalcom, plaviacim sa na malých člnoch po šírom mori/, tisícom ľudí umierajúcim v saharskom pásme, utečencom a násilne vysťahovaným dneška? Aký by bol jeho postoj pri pohľade na utrpenie jasne vymedzených skupín, ktoré sú obeťou zločinného vykorisťovania, ako sú napríklad obete drog? Mýlili by sme sa, keby sme si mysleli, že Ignác by v našej dobe urobil viac ako my? A postupoval by inak ako my?
43. Ignácova osobná skúsenosť, týkajúca sa lásky k blížnemu. Ignác sa dostal k rozumnému uskutočňovaniu lásky dvoma cestami: cestou osobnej skúsenosti a duchovnou voľbou. Ignác bol chudobný, dobrovoľne chudobný, bolestne chudobný, naozajstný žobrák. Naučil sa oceňovať lásku k blížnemu svojou osobnou skúsenosťou biedy. Prechádzal ulicami Manresy, Barcelony, Alkany, Salamanky a Paríža. Blúdil po prístavoch v Barcelone, Haife, Gaete. Prechádzal krížom krážom po cestách Flandrie, Anglicka, žobrajúc o chudobné jedlo. Vzdal sa prebytkov almužny, keď pocítil nevyhnutnosť viac sa odovzdať do prozreteľných rúk Božích. Keď si v čase štúdií nechal milodary, vychádzal z pevného presvedčenia o „usporiadanej a rozoznávajúcej láske“ k sebe samému. Ale už roku 1536 napísal, „že si praje zostať vždy v takých podmienkach“, aby mohol kázať vždy ako chudobný muž, a rozhodne nie ako muž žijúci v zahanbujúcom nadbytku, ktorým teraz oplývam kvôli svojim štúdiám. Nech je to už akokoľvek, ako záruku toho, čo hovorím, Vám po skončení svojich štúdií pošlem niekoľko kníh, ktoré mám teraz, alebo možno budem mať potom“ /105/. Ignác skusoval lásku iných vo svojej vlastnej chudobe. Keď bol generálom Spoločnosti, vylieval svoju vlastnú lásku čo najveľkodušnejšie na chudobu druhých.
44. Nie je preto prekvapujúce, že láska je bodom, ku ktorému sa Ignác vo svojom duchovnom poučovaní vracia stále. Nehovorím tu nič o láske ako o duchovnej voľbe, ako je to podané v Exercíciách a uzákonené v Stanovách, ale musíme sa odvolávať, i keď len mimochodom, na miesto, ktoré zaujíma láska v Ignácových listoch.
V listoch, ktoré adresuje svojim príbuzným v Loyole, alebo svojim dobrodincom v Barcelone, svojim ochrancom, alebo jednoducho tým, ktorých viedol duchovne – osobám vysokopostaveným alebo z nízkych pomerov, jezuitom, roztrúseným po Európe alebo Ázii, vo všetkých týchto listoch ich opätovne nabáda, aby dávali almužnu, navštevovali nemocnice a väzenia, pomáhali ľuďom v ich biede. Tento spôsob odporúčania nikdy nechýba v pokynoch, s ktorými Ignác posiela niekoho na „misie“ či už do Tridentu, Nemecka, Anglicka, na Sicíliu, alebo na zakladanie domov alebo kolégií. Naozaj môžeme mať dojem, že Ignác nijaký úrad alebo službu, nech by bola sama osebe akokoľvek duchovná, nepovažuje za úplnú, ak nie je doplnená skutkom lásky, ktorá pomáha materiálne. A aj naopak. Lebo je zrejmé, že podľa Ignáca pravé preukazovanie lásky k blížnemu spočíva v apoštolskej horlivosti, vrúcnom prianí pomôcť blížnemu k spáse a dokonalosti. Ale nie menej je zrejmé, že Ignác miluje človeka celého a úplne, tak ako to robieval Pán, kvôli ktorému jedine miluje. (pokračovanie)