List sv. Ignáca Martinovi García de Oñaz (Paríž, jún 1532)

List sv. Ignáca Martinovi García de Oñaz (Paríž, jún 1532)

Martin García de Oñaz bol druhý z bratov sv. Ignáca. Po smrti svojho otca, pána Beltrána Yáñez de Loyola, ktorá sa prihodila 23 októbra 1507, bol vymenovaný za prvorodeného pána. Prvý brat už totiž zomrel predtým. Zo svojho manželstva s Magdalénou de Araoz mal štyroch synov a štyri dcéry. V tomto liste najprv rozvádza rodinné otázky, záležitosti, ktoré mu navrhol jeho brat Martin: sobáš jednej zo svojich dcér a štúdia jedného zo synov. Navrhuje, aby študoval teológiu, skôr než kánonické právo a aby šiel do Paríža, miesto Salamanky. Potom pokračuje časťou, ktorú tu uverejňujeme. V nej vysvetľuje dôvody svojho dlhého mlčania. Sú to dôvody kvôli Božej službe. Potom dáva normy alebo pravidlá o duchovnej láske voči príbuzným. Napokon, odporúča svojmu bratovi, aby dobre používal svoje peniaze a svoj vplyv.

Obsah listu:

(1)   (…) Hovoríte, že ste boli veľmi spokojný, keď sa vám zdá, že som zanechal spôsob, ktorý som s vami mal, v tom, že som vám nepísal. Nečudujte sa tomu: na veľkú ranu, aby ju uzdravili aplikujú na začiatku masť, inú v prostriedku, inú na konci. Takže na začiatku mojej cesty, mi bol potrebný jeden liek, o niečo neskôr, ďalej, mi druhý, rozdielny nepoškodí; prinajmenšom, ak by som cítil, že mi poškodí, isto by som ho nehľadal po druhé ani po tretie. Nie je zvláštne, že toto sa stalo pre mňa, keď sv. Pavol, potom čo sa obrátil, o krátky čas povie: Bol mi daný do tela osteň, satanov posol, aby som sa nevyvyšoval[1]; a v inej časti: Pozorujem iný zákon, ktorý odporuje zákonu mojej mysle[2]; telo si žiada, čo je proti duchu, a duch, čo je proti telu[3]. A mal takú vzburu (rebéliu) vo svojej duši, že dokonca povie: To dobré, čo chcem, to nerobím; to zlé, čo nechcem, to je to, čo robím; to, čo robím, to neviem vysvetliť.[4] Potom, v inom čase, neskoršie, povie: A som si istý, že ani smrť, ani život, ani anjeli, ani budúce veci, ani nijaké stvorenie nebude schopné oddeliť ma od lásky Boha, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi.[5] Na začiatku som sa mu neprestal podobať; v strede a na konci mi Najvyššia dobrota nechcela odoprieť svoju nekonečnú a najsvätejšiu milosť, aby som sa podobal, napodobňoval a slúžil všetkým, ktorí sú jeho pravými služobníkmi; a ak ho mám v niečom nahnevať a ak v jedinom bode mám povoliť v jeho svätej službe a chvále, skôr by som si želal, aby mi tento život vzal.

(2)   Aby som sa vrátil k veci, je tomu dobrých päť alebo šesť rokov, čo by som vám napísal viac, častejšie, keby mi neprekážali dve veci: prvou boli prekážky štúdií a mnohé konverzácie, avšak nie časné; druhou, tým, že som nemal dostatočnú možnosť alebo tušenia, aby som myslel na to, že moje listy by mohli vyvolať nejakú službu a chválu Boha nášho spasiteľa a byť nejakým uľahčením mojim vzdialeným príbuzným a príbuzným podľa tela, aby sme boli nimi tiež podľa ducha a sme si naraz pomáhali vo veciach, ktoré nám musia vydržať navždy. Pretože taká je pravda: natoľko môžem v tomto živote milovať osobu, nakoľko si v službe a chvále pomáham Bohom našim Pánom, pretože nemiluje Boha z celého srdca ten, kto miluje niečo pre seba a nie pre Boha. Ak v rovnakej miere dve osoby slúžia Bohu, nášmu Pánovi, jedna príbuzná a druhá nie, Boh, náš Pán chce, aby sme sa pripojili a ukázali navonok viac k prirodzenému otcovi, ako k tomu, kto ním nie je; k dobrodincovi a k príbuznému viac ako k tomu, ktorý nie je žiaden z nich; k priateľovi a známemu viac, ako k tomu kto nie je ani jedným ani druhým. Z tohto dôvodu uctievame, ctíme a milujeme viac vybraných apoštolov, než iných nižších svätých, pretože viac a viac slúžili, viac a viac milovali Boha, nášho Pána, pretože láska, bez ktorej nikto nemôže dosiahnuť život, hovorí sa, že je láska, s ktorou milujeme Boha nášho Pána pre neho samého a všetky ostatné veci pre Neho, okrem toho, že musíme chváliť Boha v jeho svätých, ako hovorí žalmista.

(3)   Želám si veľmi a viac než veľmi, pokiaľ sa tak môže povedať, aby sa vmestila intenzívne do vašej osoby, príbuzných a priateľov táto tak veľká a tak pravá láska a rastúce sily v službe a chvále Boha, nášho Pána, aby som vás viac a viac miloval a slúžil vám; pretože v službe služobníkom môjho Pána, je moje víťazstvo a je moja sláva; a s touto čistou láskou a úprimnou vôľou otvorene hovorím, píšem a oznamujem ako by som ja zo srdca chcel a želám si, aby mi dali na vedomie, povzbudzovali ma a napomínali ma, s úprimnou pokorou a nie pre márnu a svetskú slávu. Človek, ktorý v tomto živote  udržiava bdenia, úzkostí a venuje pozornosť tomu, aby mnoho postavil, rozšíril steny, príjmy a stav, aby zanechal na zemi veľké meno a veľkú pamiatku, nie je mojou záležitosťou odsúdiť ho; ale tiež nemôžem ho chváliť, pretože, podľa sv. Pavla, musíme užívať veci sveta akoby by sme ich nemali, vlastniť ich ako by sme ich nevlastnili a tiež mať ženu ako by sme ju nemali, pretože tvárnosť tohto sveta trvá veľmi krátky čas.[6] Kiež, kiež by sme to robili. Ak ste niektorú časť z tohto chápali v minulom alebo prítomnom čase, pre úctu a lásku Boha nášho Pána vás žiadam, aby ste sa usilovali zo všetkých síl získať si česť v nebi, pamäť a slávu pred Bohom, ktorý nás musí súdiť, keď vám v hojnosti prenechal pozemské veci, aby ste nimi získali veci večné; aby ste dávali dobrý príklad a sväté učenie vašim deťom, služobníkom a príbuzným; aby ste pre jedného mali sväté slová, pre druhého spravodlivý trest, ale bez zloby a bez hnevu; pre jedného priazeň vášho domu; pre druhého peniaze a majetok; aby ste robili veľa dobra osamelým chudobným a biednym, odkázaným na pomoc. Nesmie byť skúpy ten, s ktorým Boh náš Pán tak dlho dobre zaobchádzal. Toľko útechy a dobra nájdeme, koľko v tomto živote urobíme, a teda keď veľa môžete na zemi, kde žijete, znovu a znovu vás prosím pre lásku nášho Pána Ježiša Krista, aby ste sa veľmi namáhal, nielen tým, že na to myslíte, ale to aj chcete a aj to robíte, pretože tým, ktorí chcú, nič nie je ťažké, predovšetkým vo veciach, ktoré sa robia pre lásku nášho Pána Ježiša Krista….

(4)   …Pani domu[7] s celou jej rodinou a so všetkými, ktorí sa vám budú zdať, že ich poteší, keď budú odo mňa pozdravení, odkážte, že ich budem zverovať v Pánovi, ktorý nás musí súdiť. Jeho naďalej prosím pre jeho nekonečnú a najvyššiu dobrotu, aby nám dal milosť, aby sme cítili jeho najsvätejšiu vôľu a túto, aby sme večne plnili.[8] Rok 1532… …proste najvyššiu dobrotu, aby všetko smerovalo k jeho svätej službe a ustavičnej chvále.

V láskavosti, chudobný Ignác.

(spracované podľa Ignacio Iparraguirre SJ, San Ignacio de Loyola. Obras, s. 718-721)


[1] Por. 2 Kor 12, 7.

[2] Por. Rim 7, 23.

[3] Por. Gal 5, 17.

[4] Por. Rim 7, 15.

[5] Por. Rim 8, 38.39.

[6] Por. 1 Kor 7, 29-31.

[7] Švagriná doña Magdaléna de Araoz.

[8] Toto je prvý známy list svätého Ignáca, v ktorom používa túto záverečnú vetu, ktorá bude čoskoro bežným spôsobom, s ktorým bude končiť listy.