List sv. Ignáca sestre Terese Rejadell (Benátky, 11. september 1536)

List sv. Ignáca sestre Terese Rejadell (Benátky, 11. september 1536)

Rady pre modlitbu

Ide o rovnakú duchovnú osobu, ktorej Ignác adresoval predchádzajúci list o spôsobe rozlišovania. Tento list je dodatkom k pravidlám duchovného vedenia, ktoré poskytol v predchádzajúcom liste. Sv. Ignác rozlišuje dva druhy meditácií: 1) tie, ktoré unavujú; 2) tie, v ktorých sa duša teší a telo oddychuje. Aby sa osoba mohla venovať modlitbe, je potrebné si zabezpečila potrebnú obživu a mať dostatok spánku. Sú to pozitíva pre zdravé telo, výhody zdravého tela. Osoba musí predovšetkým myslieť na lásku Pána, pohŕdajúc každou myšlienkou, ktorá je v protiklade k jeho službe.

Obsah listu:

(1) IHS. Nech je milosť a láska Krista nášho Pána vždy našou podporou a našou pomocou. Prijal som od vás dva listy, ktoré sa týkajú rôznych vecí. Na prvý som už odpovedal, zdá sa mi pomerne obšírne, a podľa informácií, už ste ho prijali. V druhom mi hovoríte to isté čo v prvom, tým, že ste dali nejaké slová preč, na ktoré budem odpovedať iba stručne. Hovoríte, že nachádzate vo vás toľkú nevedomosť a malichernosti, atď., to, čo je veľmi poznať, a že sa vám zdá, že k tomu pomáhajú mnohé a málo konkrétne mienky. Súhlasím s vaším názorom, že ten, kto si málo stanoví, málo rozumie a menej pomáha. Avšak Pán, ktorý vidí, On je ten istý, ktorý je naklonený pomôcť.

(2) Každé rozjímanie, v ktorom pracuje rozum, unavuje telo. Iné usporiadané a nenáročné meditácie, ktoré sú aplikovateľné na uvažovanie a nie sú namáhané vnútornými časťami duše, ktoré sa robia bez toho, aby sa pripojila vnútorná či vonkajšia sila, tieto telo neunavujú, ale spôsobujú odpočinok, pokiaľ sa nevyskytnú dva stavy: Prvým je, keď zanedbáte prirodzenú obživu a oddych, ktoré telu musíte dať. Volám obživou, keď sa niečím zaoberáte v toľkých meditáciách, že nepamätáte na to, aby ste dali telu jeho prirodzený odpočinok, tým že hodiny prekračujete jeho požiadavky. Volám oddychom viac zbožným, keď necháte uvažovanie, aby prebiehalo kdekoľvek (akokoľvek) chce, vo veciach dobrých alebo indiferentných, len aby neboli zlé.

(3) Druhým stavom je, že mnohým, ktorí sú odovzdaní do modlitby alebo kontemplácie, sa stane, že skôr ako by išli spať, z dôvodu toho, že veľa cvičia uvažovanie, nemôžu potom spať, pretože myslia na kontemplované a premýšľané veci. Nepriateľ v tomto prípade sa usiluje dať do vôle dobré veci, aby telo trpelo, len čo mu ukradne sen, a tomu sa musí celkom zabrániť. So zdravým telom budete môcť vykonať viacej, s chorým telom, neviem, čo budete robiť. Dobré telo veľmi pomáha, aby ste urobili veľa zla, aj veľa dobra: veľa zla tým, ktorí majú vôľu skazenú a zlé návyky; veľa dobra tým, ktorí majú vôľu celkom prilipnutú pri Bohu našom Pánovi a sú navyknutí v dobrých zvykoch. Takže, keby som nevedel aké sú meditácie alebo cvičenia a na koľký čas, a zvlášť to, čo vám povedal Cáceres, nemohol by som hovoriť dočista viac, než o tom, čo som vám napísal, a potvrdzujem to znova. Predovšetkým, aby ste mysleli na to, že váš Pán vás miluje, o čom ja nepochybujem, a aby ste mu odpovedali rovnakou láskou tým že nebudete venovať pozornosť nijakým zlým, hlúpym (neslušným) alebo zmyslovým, malomyseľným alebo vlažným premýšľaniam, keď sú proti vášmu chceniu (želaniu). Pretože toto všetko alebo časť z toho, čo som nenašiel, nikdy to nedosiahol sv. Peter ani sv. Pavol; ale, hoci nie úplne, pochopil som veľa tým, že som si nevšímal žiadnu vec z nej. Pretože tak ako sa mi nedáva spása skrze dobré diela dobrých anjelov, tak mi neublížia zlé myšlienky a slabosti, ktoré mi opisujú zlí anjeli, svet a telo. Boh náš Spasiteľ chce, aby sa moja duša sama zmierila s Jeho Božským Majestátom, a tak sa duša zhodovala s jeho božskou vôľou, ona vedie telo, akékoľvek by bolo, kde sa odohráva náš najväčší zápas a potešenie z večného a najvyššieho dobra. Kiež by Boh pre svoju nekonečnú lásku a milosť nás chcel mať vždy vo svojich rukách.

V Benátkach, 11. septembra 1536.

V láskavosti, chudobný Ignác.

(spracované podľa Ignacio Iparraguirre SJ, San Ignacio de Loyola. Obras, s. 734-735)