Deliberación de los primeros padres (1539)

Je to prvý dokument zachytávajúci moment zakladania Spoločnosti Ježišovej. Zároveň je to dokument o poslušnosti v Spoločnosti Ježišovej a tiež dokument o spoločnom rozlišovaní prvých spoločníkov sv. Ignáca, ktorí hľadali Božiu vôľu pre svoje spoločenstvo. Môžeme v ňom objaviť dva kroky:

1) nevyhnutné nasadenie modlitby, meditácie, pôstu a iných duchovných prostriedkov  v úsilí o to, aby sa odpútali od okolitého sveta, dosiahli čistotu srdca a úmyslov, získali slobodu ducha vo vzťahu k Bohu, atď.

2) postup ako zabezpečiť  slobodu ducha a otvorenosť všetkých účastníkov, aby mal každý rovnakú možnosť a zodpovednosť, podieľať sa na čomkoľvek, v rámci svojich schopností a možností.

Text je napísaný v „komparatíve“, pretože prví spoločníci si boli vedomí rozhodovania sa medzi „dobrým a lepším“. (poznámka – text som sa usiloval preložiť tak, aby sa, čo najvernejšie držal pôvodného textu. Uverejním ho dva krát: 1) čistý text; 2) text s komentármi a poznámkami, pre lepšie porozumenie.)

Rozvažovanie prvých otcov (apríl 1539)

1:1 Práve ku koncu pôstneho obdobia, akoby pred nás prichádzal čas, v ktorom bolo potrebné, aby sme sa rozdelili a oddelili jeden od druhého – to, čo sme tiež očakávali s veľkými túžbami, aby sme prišli čo najrýchlejšie k cieľu, ktorý sme si s predstihom stanovili a premysleli, a so zanietenosťou želali – rozhodli sme sa, že sa znova stretneme, na viac dní, skôr než sa oddelíme, aby sme jednali jedny s druhými o tomto našom povolaní a spôsobe života. Potom, čo sme to urobili už viac krát, a pretože niektorí z nás boli Francúzi, iní Španieli, iní Saborejčania, iní Kantábrijci, boli sme rozdelení na viaceré názory a mienky o tomto našom životom stave; i keď všetci sme mali rovnaké presvedčenie a spoločnú vôľu, a síce, hľadať Božiu vôľu, ktorá by bola dokonalá jeho potešeniu (ktorá by sa mu páčila), v súlade s cieľom nášho povolania; predsa však, v prostriedkoch viac vhodných a väčšieho ovocia tak pre nás ako pre ostatných našich blížnych, bola nejaká pluralita názorov, a nikomu sa nemusí zdať zvláštne, že medzi nami slabými a krehkými, bola táto pluralita názorov, keďže aj prvé kniežatá a stĺpy najsvätejšej Cirkvi, Apoštoli a mnoho iných mužov vznešenej dokonalosti, s ktorými nie sme hodní ani zďaleka sa porovnávať, rozchádzali sa v názoroch a ešte ich mali rozdielne, úplne protikladné medzi sebou, a zanechali písomne ich rozdielne pohľady. Tak teda aj my, posudzujúc rôzne spôsoby, boli sme horliví a pozorní, aby sme našli celkom otvorenú cestu, prostredníctvom ktorej by sme sa všetci ponúkli na zápalnú obetu nášmu Bohu, na ktorého chválu, česť a slávu by sme odovzdali všetko to naše, rozhodli sme sa, a zo spoločným súhlasom sme našli riešenie, venovať sa s čo najväčšou horlivosťou ako zvyčajne modlitbe a obetám a meditáciám, a potom, čo sme pripravili možné konanie z našej strany (po využití všetkej našej usilovnosti), to ostatné, všetky naše plány (zámery, úmysly) sme odovzdali Pánovi, vkladajúc celú nádej v Neho, pretože je tak dobrý  a štedrý, že nikomu, kto sa na neho obracia s pokorou a jednoduchosťou srdca neodmieta dobrého ducha, naopak všetkým týmto ho dáva štedro, bez toho, aby robil výčitky niekomu, určite by nás nesklamal, a okrem toho, by nám pomohol, s súlade s jeho láskavosťou, s veľkým prebytkom toho, čo prosíme a mienime.

1:2 Preto sme začali vynakladať naše ľudské námahy a navrhovať medzi sebou niektoré otázky (problémy) hodné starostlivého a múdreho uvažovania a opatrenia, o ktorých sme mali vo zvyku premýšľať a meditovať počas dňa, skúmajúc ich tiež pomocou modlitby. A v noci, to, čo každý jeden pokladal za najpriamejšie a najvhodnejšie, to navrhol spoločne, aby pravé rozhodnutie, vyskúšané a schválené hlasmi väčšiny a pre najúčinnejšie argumenty, sme objali všetci dohromady.

1:3 V prvú noc, ktorú sme sa stretli, bola navrhnutá táto otázka (tento problém): či by bolo viac vhodné ako potom, čo by sme sa ponúkli a venovali naše osoby a život Kristovi Nášmu Pánovi a jeho pravému a legitímnemu zástupcovi, aby on disponoval nami a nás poslal, kde by usúdil, aby sme priniesli veľké ovocie, či k Turkom, alebo Indom, alebo k pohanom, alebo k hociktorým iným veriacim alebo k neveriacim; či by bolo viac vhodné, hovorím, aby sme boli takým spôsobom zjednotení alebo spojení medzi sebou, formujúc jedno telo, ktoré žiadne telesné rozdelenie, nech by bolo veľké, by nás neoddelilo; alebo azda by si nesúhlasil s týmto spôsobom. Aby sa toto vyjasnilo s jedným príkladom, máme tento, že Najvyšší Pontifex (Svätý Otec) poslal teraz dvoch z nás do mesta Siena: Musíme mať starosť o tých, ktorí tam idú a oni o nás, a priznáme si to vzájomne alebo možno nemusíme mať o nich viac väčšiu starosť než o iných mimo našej Spoločnosti? Nakoniec sme sa rozhodli pre kladnú odpoveď, totiž, potom, čo najláskavejší a najmilosrdnejší Pán sa láskavo rozhodol navzájom  nás zjednotiť a zhromaždiť, tak slabých a pochádzajúcich z tak rozličných regiónov a kultúr (zvykov), že by sme nemali rozbiť (pretrhnúť) jednotu a zhromaždenie urobené samým Bohom, ale skôr ju potvrdiť a upevniť každý deň viac, zhromažďujúc sa v jednom tele a majúc starostlivosť a pochopenie jeden pre druhého pre väčšie dobro duší, ako aby sme hľadali snahu akéhokoľvek náročného dobra, keďže tá istá zjednotená sila má viac sily a pevnosti, ako keby bola rozdelená na mnohé časti. Napriek tomu, všetko to povedané a to, čo sa povie, chceme aby sa porozumelo týmto spôsobom: nepotvrdzujeme celkom nič, čo sa týka nášho podnetu a myšlienky, ale len to, čo by inšpiroval Pán a Svätá Stolica by to potvrdila a schválila.

1:4 Keď sme rozhodli a vyriešili túto prvú otázka, dostavila sa ďalšia, oveľa ťažšia, hodná nie menšieho uvažovania a predvídania; a síce, či potom, keď sme zložili sľub večnej čistoty a sľub chudoby do rúk najdôstojnejšieho legáta Jeho Svätosti, keď sme boli v Benátkach, či by bolo vhodné vyvoliť si tretí, alebo inak povedané poslušnosť niektorému  z nás, aby sme úprimnejšie a s väčšou chválou a zásluhou mohli plniť vo všetkom vôľu Pána, Nášho Boha, a súčasne, to, čo by chcela slobodne prikázať Jeho Svätosť, ktorému sme ponúkli s veľkou radosťou všetko to naše (celých seba): vôľu, rozum, silu, atď.

1:5 Na záver vyriešenia tejto otázky, po mnohých dňoch, keď sme sa modlili a premýšľali, a nič nám neprišlo um, čo by uspokojilo naše duše, s nádejou v Boha, začali sme diskutovať o niektorých spôsoboch, aby sme lepšie vyriešili otázku. Na prvom mieste: zistiť, či by bolo vhodné, aby sme sa všetci utiahli na opustené miesto a tam zotrvávali tridsať alebo štyridsať dní naplno sa venujúc meditáciám, pôstom a pokániam, tak aby Pán vypočul naše želania (túžby), a ráčil si všimnúť v našich uvažovaniach riešenie otázky; alebo či traja alebo štyria, v mene všetkých, by mali povinnosť isť tam pre ten istý cieľ; alebo či by nikto nešiel na opustené miesto, žeby zotrvávaním v meste, by sme venovali polovicu dňa výhradne našej záležitosti, tak aby bolo viac pohodlia a priestoru pre meditovanie, premýšľanie a modlenie, a zvyšok dňa by sme vynaložili na kázanie zvyčajných cvičení (DC. Sv. Ignáca) a počúvanie spovedí.

1:6 Napokon, keď sme to prediskutovali a preskúmali, rozhodli sme, aby sme všetci zotrvali v meste, hlavne kvôli dvom dôvodom: Prvý dôvod, aby sa nevyvolal chýr alebo rozruch v meste a medzi ľuďmi a nevytváralo sa posudzovanie – taká zvykne byť tendencia (náchylnosť) ľudí k ľahkomyseľnému posudzovaniu – o tom, že alebo sme utiekli, alebo osnovali niečo nové, alebo boli nestabilní a málo pevní a vytrvalí v tom, čo už začalo. Druhý dôvod, aby medzitým neutrpelo škodu ovocie, ktoré sme v tom čase videli smerom k veľkým spovediam, kázňam a iným duchovným cvičeniam a také veľké, že dokonca keby nás bolo štyrikrát viac, nemohli by sme, tak ako teraz nemôžeme, uspokojiť všetkých.

To druhé, o čom sme začali diskutovať, aby sme našli cestu riešenia, bolo navrhnúť všetkým  a každému jednému tri nasledujúce prípravy. Prvá, aby sa každý jeden tak pripravil s modlitbami, obetami a meditáciami, aby sa usiloval nájsť radosť a pokoj v Duchu Svätom ohľadom poslušnosti, pracujúc na tom, že závisí od neho samého, aby mal vôľu naklonenú k poslúchaniu, než k rozkazovaniu, kde by rovnako pokračovala oslava Boha a chvála jeho Majestátu. Druhá príprava duše  je, aby nikto zo spoločníkov nehovoril s iným z nich o tejto veci, ani sa ho nepýtal na dôvody, aby prostredníctvom žiadneho cudzieho presviedčania jeden sa nepohyboval alebo nenakláňal viac k poslúchaniu alebo k neposlúchaniu, alebo naopak, ale nech by každý hľadal jedine to, čo by v modlitbe a meditácii vytiahol ako to najvhodnejšie. Tretia, nech by sa každý jeden považoval za cudziu osobu voči tejto našej Spoločnosti, a aby nikdy neočakával byť do nej prijatý, preto, aby pri tomto absolútnym uvažovaní, žiadna náklonnosť ho nedržala myslieť si  a súdiť viac podľa takej náklonnosti, ale ako cudzí, by vyjadril slobodne svoj názor ohľadom návrhu poslušnosti alebo neposlušnosti, a nakoniec so svojím zdravým rozumom by potvrdil a schválil to, o čom by bol presvedčený, že bude na väčšiu službu Boha a istejšie pre trvalé zachovanie Spoločnosti.

1:7 S týmito predbežnými dispozíciami duše (duchovnými predpokladmi) sme stanovili, aby nasledujúci deň prišli všetci pripravení, aby povedali všetky prekážky (ťažkosti, námietky), ktoré by mohli byť proti poslušnosti, všetky názory, ktoré by sa im prihodili, a ktoré každý jeden z našich osamotene objavil pri premýšľaní, meditovaní, modlení a každý jeden podľa svojho poriadku vyslovil, to čo odhalil. Napríklad jeden povedal: zdá sa, že  meno Rádu alebo poslušnosť nemá dobré meno v kresťanskom ľude, pre naše nedostatky a hriechy, ako by mala mať. Druhý povedal: ak chceme žiť pod poslušnosťou, možno nás bude zaväzovať Najvyšší Pontifex k životu pod druhou Regulou už existujúcou a zriadenou; s týmto by sa stalo, že keď sa nedáva rovnaká príležitosť a miesto vystupovaniu v tom, čo sa dotýka spásy duší, čo je to jediné, čo hľadáme po následnej starostlivosti o seba samých, prekazili by sa všetky naše túžby, podľa nášho úsudku akceptované Pánom, naším Bohom. Podobne povedal ďalší: ak niekomu sľúbime poslušnosť, nevstúpia toľkí do našej Kongregácie, aby verne pracovali vo vinici Pánovej, v ktorej napriek existujúcej veľkej žatve, sa nachádza málo skutočných robotníkov, a mnohí, taká je ľudská slabosť a krehkosť, viac hľadajú svoj vlastný prospech a vôľu, než vôľu Ježiša Krista a úplné sebazrieknutie sa. Rovnakou mierou povedal ďalší iný spôsob, a podobne štvrtý, piaty, a tak ďalej, vysvetľujúc prekážky, ktoré sa ukazovali proti poslušnosti.

Bezprostredne nasledujúci deň sme premýšľali v opačnom smere, predkladajúc spoločne výhody a ovocie (úžitky) rovnakej poslušnosti, ktoré každý jeden zozbieral v modlitbe a meditácii; a zase, každý jeden argumentoval tým meditovaným, nech by obsahovali veci nemožné, hoci jednoducho potvrdené. Napríklad: jeden priviedol vec až do absurdnosti a nemožnosti. Ak by táto naša Kongregácia mala starosť o praktické veci bez príjemného jarma poslušnosti, nikto by nemal konkrétnu starosť o ne, pretože jeden by posunul bremeno druhému, ako sme to veľa krát vyskúšali. Podobne, ak by táto naša Kongregácia existovala bez poslušnosti, nemohla by zotrvať a pokračovať dlhší čas, a to odporuje nášmu prvému úmyslu, zachovať našu Spoločnosť trvale. A pretože s nijakou vecou sa nezachová viac jedna Spoločnosť ako s poslušnosťou, zdá sa nám potrebná, hlavne pre nás, ktorí sme urobili sľub večnej chudoby a venujeme sa prácam, tak duchovným ako aj časným, s nepretržitou pozornosťou, v ktorých sa najmenej zachová Spoločnosť. Ďalší, prikyvujúc, povedal takto:  poslušnosť produkuje hrdinské skutky a čnosti, dokonca nepretržite. Pretože ten, ktorý žije pravdivo pod poslušnosťou, je veľmi pripravený k uskutočneniu všetkých vecí, ktoré by sa mu nariadili, hoci by boli veľmi ťažké, alebo by boli príčinou zmätku alebo výsmechu a divadlom pre svet. Ako, napríklad, ak by mi nariadilo, aby som kráčal po uliciach alebo námestiach bez oblečenia alebo oblečený v nezvyčajných šatách; hoci, toto sa nikdy neprikáže, kým je však  človek skutočne rýchly, aby to urobil, poprúc svoj vlastný úsudok a vlastnú vôľu, bude sa vždy nachádzať v  hrdinských skutkoch a tie zvyšujú hodnotu. Podobne, nič tak neoslabí každú pýchu a aroganciu ako poslušnosť. Pretože pýcha má v mnohom spoločné pokračovanie vlastného úsudku a vlastnej vôle, neustupuje pred nikým, vystupuje vo veľkých a obdivuhodných veciach, ako to vyhovuje jej samej. A to je diametrálne odlišné k poslušnosti, keďže tá vždy nasleduje cudzí úsudok a vôľu druhého, dáva prednosť každému, a úzko chodieva spolu s pokorou, ktorá je nepriateľkou pýchy. A hoci sme sa odovzdali Najvyššiemu Veľkňazovi a Pastierovi celou poslušnosťou, tak univerzálnou ako aj osobitnou, napriek tomu by sa nemohol zaoberať všetkými našimi osobnými vecami a tými, ktoré by nastali, ktoré sú nespočítateľné, ani keby mohol, bolo by to nedôstojné, aby sa zaoberal.

1:8 Preto sme mnoho dní diskutovali v jednom i druhom smere ohľadom riešenia tejto otázky, uvažujúc a skúmajúc argumenty väčšieho významu a účinnosti, odovzdaní zvyčajným cvičeniam modlitby, meditácie, reflexii; potom, konečne, s pomocou Pána sme skončili, nie pre názor väčšiny, ale bez toho, aby bol niekto proti: že pre nás je viac prípustné a viac potrebné sľúbiť poslušnosť niektorému z našich, aby sme mohli lepšie a presnejšie uskutočňovať naše prvotné túžby – vo všetkom plniť Božiu vôľu, a aby sa predovšetkým bezpečne uchovala Spoločnosť, a napokon, aby sa mohla dať (ponúknuť) ako vhodná pre výnimočné záležitosti, ktoré by sa ponúkali, tak duchovné ako aj svetské.

1:9 Zachovávajúc podobný spôsob rovnakého poriadku diskusie a postupovania vo zvyšných veciach, vždy rozvažujúc pre a proti o každej jednej, zdržali sme sa v týchto a iných otázkach takmer tri mesiace, od polovice pôstneho obdobia až po sviatok sv. Jána Krstiteľa vrátane. V tento deň sme s ľahkosťou a v úplnej zhode ukončili a uzavreli všetky otázky, nie s veľkými bdeniami, modlitbami a námahami duše a tela, tie im predchádzali skôr, než sme ich stanovili a rozhodli.