Poznámky ku textu o Rozvažovaní prvých otcov (apríl 1539)

HISTORICKÁ UDALOSŤ

1:1 Práve ku koncu pôstneho obdobia, akoby pred nás prichádzal čas, v ktorom bolo potrebné, aby sme sa rozdelili a oddelili jeden od druhého – to, čo sme tiež očakávali s veľkými túžbami, aby sme prišli čo najrýchlejšie k cieľu, ktorý sme si s predstihom stanovili a premysleli, a so zanietenosťou želali – rozhodli sme sa, že sa znova stretneme, na viac dní, skôr než sa oddelíme, aby sme jednali jedny s druhými o tomto našom povolaní a spôsobe života.

Poznámka: Ich cieľom bolo dať sa úplne k dispozícii pápežovi, a to pre akékoľvek poslanie, ktoré by im zveril. O tejto skutočnosti však uvažovali už na Montmartri, kde skladali sľuby, a kde sa rozhodli ponúknuť sa pápežovi

PRAVIDLO PRE ROZVAŽOVANIE

Potom, čo sme to urobili už viac krát, a pretože niektorí z nás boli Francúzi, iní Španieli, iní Saborejčenia, iní Kantábrijci, boli sme rozdelení na viaceré názory a mienky o tomto našom životom stave; i keď všetci sme mali rovnaké presvedčenie a spoločnú vôľu, a síce, hľadať Božiu vôľu, ktorá by bola dokonalá jeho potešeniu (ktorá by sa mu páčila), v súlade s cieľom nášho povolania; predsa však, v prostriedkoch viac vhodných a väčšieho ovocia tak pre nás ako pre ostatných našich blížnych, bola nejaká pluralita názorov, a nikomu sa nemusí zdať zvláštne, že medzi nami slabými a krehkými, bola táto pluralita názorov, keďže aj prvé kniežatá a stĺpy najsvätejšej Cirkvi, Apoštoli a mnoho iných mužov vznešenej dokonalosti, s ktorými nie sme hodní ani zďaleka sa porovnávať, rozchádzali sa v názoroch a ešte ich mali rozdielne, úplne protikladné medzi sebou, a zanechali písomne ich rozdielne pohľady.

Poznámka: Prví spoločníci mali jeden jasný cieľ – hľadať Božiu vôľu v súlade s cieľom ich povolania. Toto je ich základ. I keď nie sú zrejmé prostriedky, je tu túžba a vôľa objasniť ich, aby dosiahli spomenutý cieľ. Túžiť v sebe zahŕňa nachádzanie prostriedkov na uskutočnenie túžby, inak by to nebola skutočná túžba, ale iba želanie, či prianie si.

POTREBY PRE ROZLIŠOVANIE

Tak teda aj my, posudzujúc rôzne spôsoby, boli sme horliví a pozorní, aby sme našli celkom otvorenú cestu, prostredníctvom ktorej by sme sa všetci ponúkli na zápalnú obetu nášmu Bohu, na ktorého chválu, česť a slávu by sme odovzdali všetko to naše,

Poznámka: Ich rozhodnutie pre úplné sebadarovanie sa je pevné. Spôsob alebo forma akú má toto sebadarovanie sa mať ešte nie je jasná.

rozhodli sme sa, a zo spoločným súhlasom sme našli riešenie, venovať sa s čo najväčšou horlivosťou ako zvyčajne modlitbe a obetám a meditáciám, a potom, čo sme pripravili možné konanie z našej strany (po využití všetkej našej usilovnosti), to ostatné, všetky naše plány (zámery, úmysly) sme odovzdali Pánovi, vkladajúc celú nádej v Neho, pretože je tak dobrý  a štedrý, že nikomu, kto sa na neho obracia s pokorou a jednoduchosťou srdca neodmieta dobrého ducha, naopak všetkým týmto ho dáva štedro, bez toho, aby robil výčitky niekomu, určite by nás nesklamal, a okrem toho, by nám pomohol, s súlade s jeho láskavosťou, s veľkým prebytkom toho, čo prosíme a mienime.

Poznámka: Môžeme si všimnúť paralelu medzi týmto a tým, čo bude napísané neskôr v Stanovách (812-814) a (134), o interakcii alebo synergii medzi Božou vôľou a námahou človeka. Zároveň, keďže ich rozhodnutie je o postupe a z uhla pohľadu odovzdania sa, dúfajú v Božiu dobrotu, že im odhalí svoju vôľu, ak budú mať: pravú túžbu konať jeho vôľu (por. DC 23, 169); správny úmysel (por. DC 135; Stanovy 288, 340, 360, 361)  Sú úplne oslobodení od vonkajšieho sveta – indiferentní (por. DC 23, 155, 157, 166). Je to výzva, aby sme si skontrolovali všetky naše rozhodnutia a postoje prostredníctvom modlitby, meditácie a pokánia, a tak zistili, či máme pravú túžbu, správny úmysel a sme oslobodení od sveta, ako je to uvedené vyššie. Je tiež dobré si zapamätať, že prvotným cieľom ich modlitieb nie je to, aby boli osvietení, ale aby si skontrolovali pripútanosti srdca. Ak je srdce usporiadané, tak potom aj intelekt bude pracovať správne (por. DC 20, 177, 182). Najdôležitejšou časťou ich úsilia je to, aby dali svoje srdce k dispozícii Božiemu pôsobeniu.

VÝCHODISKOVÁ METÓDA

1:2 Preto sme začali vynakladať naše ľudské námahy a navrhovať medzi sebou niektoré otázky (problémy) hodné starostlivého a múdreho uvažovania a opatrenia, o ktorých sme mali vo zvyku premýšľať a meditovať počas dňa, skúmajúc ich tiež pomocou modlitby. A v noci, to, čo každý jeden pokladal za najpriamejšie a najvhodnejšie, to navrhol spoločne, aby pravé rozhodnutie, vyskúšané a schválené hlasmi väčšiny a pre najúčinnejšie argumenty, sme objali všetci dohromady.

Poznámka: Prví spoločníci prijali, keď to bolo úprimné, nezaujaté hľadanie pravdy, že voľba väčšiny je ukazovateľom Božej vôle a spôsobom pôsobenie Ducha Svätého. Očakávali jednomyseľné nasledovanie voľby väčšiny, napr. že všetci budú jednomyseľne súhlasiť, že schvália stanovisko odsúhlasené voľbou väčšiny. Súhlas s názorom väčšiny sa nevzťahuje na súhlas s dôvodmi pre daný názor (por. Stanovy 550) Čo sa týka použitej metódy (por. DC 177-183) – je to tretí spôsob voľby: 1) navrhneš otázku; 2) modlíš sa a uvažuješ (por. DC 139); 3) potom sa zdieľaš v skupine o tom, čo si objavil lepšie a vhodnejšie – každý vyjadrí a zdôvodní svoj názor; 4) rozhodne sa pre názor, ktorý je najlepšie podložený argumentmi; 5) prijme sa názor, ktorý získal hlasy väčšiny.

PRVÁ OTÁZKA S PRÍKLADOM

1:3 V prvú noc, ktorú sme sa stretli, bola navrhnutá táto otázka (tento problém): či by bolo viac vhodné ako potom, čo by sme sa ponúkli a venovali naše osoby a život Kristovi Nášmu Pánovi a jeho pravému a legitímnemu zástupcovi, aby on disponoval nami a nás poslal, kde by usúdil, aby sme priniesli veľké ovocie, či k Turkom, alebo Indom, alebo k pohanom, alebo k hociktorým iným veriacim alebo k neveriacim; či by bolo viac vhodné, hovorím, aby sme boli takým spôsobom zjednotení alebo spojení medzi sebou, formujúc jedno telo, ktoré žiadne telesné rozdelenie, nech by bolo veľké, by nás neoddelilo; alebo azda by si nesúhlasil s týmto spôsobom.

Poznámka: Ich zámer byť k dispozícii Kristovmu zástupcovi na zemi je jasný, no nie je jasné, ako ho dosiahnuť: v spoločenstve alebo každý sám?

Aby sa toto vyjasnilo s jedným príkladom, máme tento, že Najvyšší Pontifex (Svätý Otec) poslal teraz dvoch z nás do mesta Siena: Musíme mať starosť o tých, ktorí tam idú a oni o nás, a priznáme si to vzájomne alebo možno nemusíme mať o nich viac väčšiu starosť než o iných mimo našej Spoločnosti?

Poznámka: Čo je ustanovené, je disponibilita voči pápežovi pre akúkoľvek misiu. Čo nie je stanovené je, či je to Božie vôľa, jeho väčšia sláva, že zostaneme „priateľmi v Pánovi“, skupinou spoločníkov alebo nie. Napr., ak by putá priateľstva boli prekážkou služby Bohu, potom sme pripravení ich pretrhnúť (por. DC 149-157 – tri skupiny ľudí.) Ďalej sú tu otázky: je ich stretanie ako „priateľov v Pánovi“ výsledkom výlučne ich iniciatívy, alebo je v tom aj Boží zámer? Sú „priateľmi v Pánovi“? Má ich vzájomná emocionálna pripútanosť základ v Bohu? (por. Stanovy 671)

ROZHODNUTIE A VIERA V ICH POSTUPE

Nakoniec sme sa rozhodli pre kladnú odpoveď, totiž, potom, čo najláskavejší a najmilosrdnejší Pán sa láskavo rozhodol navzájom  nás zjednotiť a zhromaždiť, tak slabých a pochádzajúcich z tak rozličných regiónov a kultúr (zvykov), že by sme nemali rozbiť (pretrhnúť) jednotu a zhromaždenie urobené samým Bohom, ale skôr ju potvrdiť a upevniť každý deň viac, zhromažďujúc sa v jednom tele a majúc starostlivosť a pochopenie jeden pre druhého pre väčšie dobro duší, ako aby sme hľadali snahu akéhokoľvek náročného dobra, keďže tá istá zjednotená sila má viac sily a pevnosti, ako keby bola rozdelená na mnohé časti. Napriek tomu, všetko to povedané a to, čo sa povie, chceme aby sa porozumelo týmto spôsobom: nepotvrdzujeme celkom nič, čo sa týka nášho podnetu a myšlienky, ale len to, čo by inšpiroval Pán a Svätá Stolica by to potvrdila a schválila.

Poznámka: Prví spoločníci chápali svoje zhromaždenie sa v Pánovi ako zásah Božej prozreteľnosti, dar spoločenstva v misii (por. Stanovy 134, 812, 605). Všimnime si tiež apoštolský motív: dobro duší bude väčšie, keď budú zjednotení (por. Stanovy 3). Nakoniec si všimnime, ako zdôrazňujú, že náš Pán ich inšpiroval a že dôverujú postupu, t.j. veria, že Boh bude konať, a že budú schopní vnímať jeho konanie, ak budú postupovať podľa postupu (por. DC 15, 179). Svätá Stolica potom potvrdila a schválila, t.j. objektívne potvrdenie ich úsudku (por. DC 365, Formula Inštitútu, Stanovy 1)

DRUHÁ OTÁZKA

1:4 Keď sme rozhodli a vyriešili túto prvú otázka, dostavila sa ďalšia, oveľa ťažšia, hodná nie menšieho uvažovania a predvídania; a síce, či potom, keď sme zložili sľub večnej čistoty a sľub chudoby do rúk najdôstojnejšieho legáta Jeho Svätosti, keď sme boli v Benátkach, či by bolo vhodné vyvoliť si tretí, alebo inak povedané poslušnosť niektorému  z nás, aby sme úprimnejšie a s väčšou chválou a zásluhou mohli plniť vo všetkom vôľu Pána, Nášho Boha, a súčasne, to, čo by chcela slobodne prikázať Jeho Svätosť, ktorému sme ponúkli s veľkou radosťou všetko to naše (celých seba): vôľu, rozum, silu, atď.

Poznámka: Čo je dohodnuté, je úplne ponúknutie seba samých (por. DC 234), vyjadrené na Montmartri sľubmi čistoty, chudoby a ponúknutím sa slúžiť pápežovi. Čo nie je dohodnuté je, či majú sľúbiť poslušnosť jednému spomedzi nich, sľub, ktorý by znamenal poslušnosť vo všetkom. Všimnime si, že motivácia poslúchať nie je asketická, ale apoštolská – lepšie plniť vôľu Boha a Kristovho námestníka. Otázka môže byť preformulovaná aj takto: Je sľub poslušnosti voči jednému z nás osožný a potrebný pre naplnenie našej túžby a záväzku slúžiť Kristovi a Jeho Námestníkovi? Vynára sa otázka vytvorenia rehoľného rádu – dať telu štruktúru, inštitúciu, ducha, charizmu, t.j. ich skúsenosť ako „priateľov v Pánovi“. Z „priateľov v Pánovi“ sa stanú „spoločníkmi Ježiša“.

PREKÁŽKA A HLBŠIA KONTROLA ICH DUCHOVNEJ ODOVZDANOSTI

1:5 Na záver vyriešenia tejto otázky, po mnohých dňoch, keď sme sa modlili a premýšľali, a nič nám neprišlo um, čo by uspokojilo naše duše, s nádejou v Boha, začali sme diskutovať o niektorých spôsoboch, aby sme lepšie vyriešili otázku. Na prvom mieste: zistiť, či by bolo vhodné, aby sme sa všetci utiahli na opustené miesto a tam zotrvávali tridsať alebo štyridsať dní naplno sa venujúc meditáciám, pôstom a pokániam, tak aby Pán vypočul naše želania (túžby), a ráčil si všimnúť v našich uvažovaniach riešenie otázky; alebo či traja alebo štyria, v mene všetkých, by mali povinnosť isť tam pre ten istý cieľ; alebo či by nikto nešiel na opustené miesto, žeby zotrvávaním v meste, by sme venovali polovicu dňa výhradne našej záležitosti, tak aby bolo viac pohodlia a priestoru pre meditovanie, premýšľanie a modlenie, a zvyšok dňa by sme vynaložili na kázanie zvyčajných cvičení (DC. Sv. Ignáca) a počúvanie spovedí.

1:6 Napokon, keď sme to prediskutovali a preskúmali, rozhodli sme, aby sme všetci zotrvali v meste, hlavne kvôli dvom dôvodom: Prvý dôvod, aby sa nevyvolal chýr alebo rozruch v meste a medzi ľuďmi a nevytváralo sa posudzovanie – taká zvykne byť tendencia (náchylnosť) ľudí k ľahkomyseľnému posudzovaniu – o tom, že alebo sme utiekli, alebo osnovali niečo nové, alebo boli nestabilní a málo pevní a vytrvalí v tom, čo už začalo. Druhý dôvod, aby medzitým neutrpelo škodu ovocie, ktoré sme v tom čase videli smerom k veľkým spovediam, kázňam a iným duchovným cvičeniam a také veľké, že dokonca keby nás bolo štyrikrát viac, nemohli by sme, tak ako teraz nemôžeme, uspokojiť všetkých.

Poznámka: Stále dôverujú Bohu (por. Stanovy 815). Zažívajú prázdnotu a nemôžu nájsť to, čo chcú, a preto použijú smernice z DC, aby sa otvorili spoznaniu Božej vôle. Cítia potrebu hlbšej obnovy, t.j. potrebujú viac času venovať modlitbe a pokániu (por. DC 20, 89, 319). Ale rozhodujú sa proti stiahnutiu sa do samoty z dvoch dôvodov: prvý – negatívny: reči a pohoršenie; druhý – pozitívny: apoštolské ovocie ich súčasnej práce si vyžaduje, aby v nej pokračovali. Tak, či tak si je potrebné všimnúť, že sú pripravení vzdať sa apoštolátu na istý čas, aby objavili Božiu vôľu. Bez tejto odpútanosti by bol apoštolát iba aktivizmom. Konanie je apoštolské iba vtedy, ak je plnením Božej vôle. Taktiež kontrolujú svoju duchovnú otvorenosť, aby boli nezaujatí. Všimnime si poznámku DC 15: musíme byť slobodní pre priamy Boží zásah; poznámku DC 16: oslobodení od nezriadených pripútaností; oslobodení od druhých; poznámku DC 20: musíme byť oslobodení od seba samých: poznámku DC 185, 155, 157, 319. Božia vôľa musí byť rovnaká predtým než my urobíme určité rozhodnutie – por. DC 98⁴, 146, 147, 157³, 166², 168².

To druhé, o čom sme začali diskutovať, aby sme našli cestu riešenia, bolo navrhnúť všetkým  a každému jednému tri nasledujúce prípravy. Prvá, aby sa každý jeden tak pripravil s modlitbami, obetami a meditáciami, aby sa usiloval nájsť radosť a pokoj v Duchu Svätom ohľadom poslušnosti, pracujúc na tom, že závisí od neho samého, aby mal vôľu naklonenú k poslúchaniu, než k rozkazovaniu, kde by rovnako pokračovala oslava Boha a chvála jeho Majestátu. Druhá príprava duše  je, aby nikto zo spoločníkov nehovoril s iným z nich o tejto veci, ani sa ho nepýtal na dôvody, aby prostredníctvom žiadneho cudzieho presviedčania jeden sa nepohyboval alebo nenakláňal viac k poslúchaniu alebo k neposlúchaniu, alebo naopak, ale nech by každý hľadal jedine to, čo by v modlitbe a meditácii vytiahol ako to najvhodnejšie. Tretia, nech by sa každý jeden považoval za cudziu osobu voči tejto našej Spoločnosti, a aby nikdy neočakával byť do nej prijatý, preto, aby pri tomto absolútnym uvažovaní, žiadna náklonnosť ho nedržala myslieť si  a súdiť viac podľa takej náklonnosti, ale ako cudzí, by vyjadril slobodne svoj názor ohľadom návrhu poslušnosti alebo neposlušnosti, a nakoniec so svojím zdravým rozumom by potvrdil a schválil to, o čom by bol presvedčený, že bude na väčšiu službu Boha a istejšie pre trvalé zachovanie Spoločnosti.

Poznámka: Tento úryvok môžeme porovnať s „voľbou“ v DC.

1:7 S týmito predbežnými dispozíciami duše (duchovnými predpokladmi) sme stanovili, aby nasledujúci deň prišli všetci pripravení, aby povedali všetky prekážky (ťažkosti, námietky), ktoré by mohli byť proti poslušnosti, všetky názory, ktoré by sa im prihodili, a ktoré každý jeden z našich osamotene objavil pri premýšľaní, meditovaní, modlení a každý jeden podľa svojho poriadku vyslovil, to čo odhalil. Napríklad jeden povedal: zdá sa, že  meno Rádu alebo poslušnosť nemá dobré meno v kresťanskom ľude, pre naše nedostatky a hriechy, ako by mala mať. Druhý povedal: ak chceme žiť pod poslušnosťou, možno nás bude zaväzovať Najvyšší Pontifex k životu pod druhou Regulou už existujúcou a zriadenou; s týmto by sa stalo, že keď sa nedáva rovnaká príležitosť a miesto vystupovaniu v tom, čo sa dotýka spásy duší, čo je to jediné, čo hľadáme po následnej starostlivosti o seba samých, prekazili by sa všetky naše túžby, podľa nášho úsudku akceptované Pánom, naším Bohom. Podobne povedal ďalší: ak niekomu sľúbime poslušnosť, nevstúpia toľkí do našej Kongregácie, aby verne pracovali vo vinici Pánovej, v ktorej napriek existujúcej veľkej žatve, sa nachádza málo skutočných robotníkov, a mnohí, taká je ľudská slabosť a krehkosť, viac hľadajú svoj vlastný prospech a vôľu, než vôľu Ježiša Krista a úplné sebazrieknutie sa. Rovnakou mierou povedal ďalší iný spôsob, a podobne štvrtý, piaty, a tak ďalej, vysvetľujúc prekážky, ktoré sa ukazovali proti poslušnosti.

Poznámka: Tento úryvok sa viac menej vzťahuje na mentalitu danej doby a na ich vlastné miesto v histórii.

Bezprostredne nasledujúci deň sme premýšľali v opačnom smere, predkladajúc spoločne výhody a ovocie (úžitky) rovnakej poslušnosti, ktoré každý jeden zozbieral v modlitbe a meditácii; a zase, každý jeden argumentoval tým meditovaným, nech by obsahovali veci nemožné, hoci jednoducho potvrdené. Napríklad: jeden priviedol vec až do absurdnosti a nemožnosti. Ak by táto naša Kongregácia mala starosť o praktické veci bez príjemného jarma poslušnosti, nikto by nemal konkrétnu starosť o ne, pretože jeden by posunul bremeno druhému, ako sme to veľa krát vyskúšali. Podobne, ak by táto naša Kongregácia existovala bez poslušnosti, nemohla by zotrvať a pokračovať dlhší čas, a to odporuje nášmu prvému úmyslu, zachovať našu Spoločnosť trvale. A pretože s nijakou vecou sa nezachová viac jedna Spoločnosť ako s poslušnosťou, zdá sa nám potrebná, hlavne pre nás, ktorí sme urobili sľub večnej chudoby a venujeme sa prácam, tak duchovným ako aj časným, s nepretržitou pozornosťou, v ktorých sa najmenej zachová Spoločnosť. Ďalší, prikyvujúc, povedal takto:  poslušnosť produkuje hrdinské skutky a čnosti, dokonca nepretržite. Pretože ten, ktorý žije pravdivo pod poslušnosťou, je veľmi pripravený k uskutočneniu všetkých vecí, ktoré by sa mu nariadili, hoci by boli veľmi ťažké, alebo by boli príčinou zmätku alebo výsmechu a divadlom pre svet. Ako, napríklad, ak by mi nariadilo, aby som kráčal po uliciach alebo námestiach bez oblečenia alebo oblečený v nezvyčajných šatách; hoci, toto sa nikdy neprikáže, kým je však  človek skutočne rýchly, aby to urobil, poprúc svoj vlastný úsudok a vlastnú vôľu, bude sa vždy nachádzať v  hrdinských skutkoch a tie zvyšujú hodnotu.

Poznámka: Tento úryvok možno vidieť vo svetle DC 167 a Stanovy 101-103.

Podobne, nič tak neoslabí každú pýchu a aroganciu ako poslušnosť. Pretože pýcha má v mnohom spoločné pokračovanie vlastného úsudku a vlastnej vôle, neustupuje pred nikým, vystupuje vo veľkých a obdivuhodných veciach, ako to vyhovuje jej samej. A to je diametrálne odlišné k poslušnosti, keďže tá vždy nasleduje cudzí úsudok a vôľu druhého, dáva prednosť každému, a úzko chodieva spolu s pokorou, ktorá je nepriateľkou pýchy.

Poznámka: Toto sú viac menej odkazy na to, čo sa objaví neskôr v Stanovách 250 a zároveň to môžeme porovnať s DC 146, 167.

A hoci sme sa odovzdali Najvyššiemu Veľkňazovi a Pastierovi celou poslušnosťou, tak univerzálnou ako aj osobitnou, napriek tomu by sa nemohol zaoberať všetkými našimi osobnými vecami a tými, ktoré by nastali, ktoré sú nespočítateľné, ani keby mohol, bolo by to nedôstojné, aby sa zaoberal.

Poznámka: Celkovo v bezprostredne posledných poznámkach môžeme vidieť niekoľko skutočností: Zdôrazňuje sa zodpovednosť, pretože poslušnosť neznamená posunúť zodpovednosť nadriadenému, ale prebrať zodpovednosť kontrolou svojej náklonnosti k lenivosti, neochote, individualizmu, atď. Ďalej sa zdôrazňuje uchovanie skupinky – skupinka sa stane telom skrze autoritu – poslušnosť: poslušnosť sa objavuje ako prostriedok, a ako potreba; zdôrazňuje sa ochrana pred egocentrizmom, t.j. vlastným úsudkom a vôľou človeka (por. DC 97², 189¹⁰). Poslušnosť je vnímaná ako tá, ktorá napomáha vzťahom (por. Stanovy 671, 821). Nakoniec sa zdôrazňuje ochrana pred ctižiadostivosťou a pýchou (por. Stanovy 671, 821) a princíp subsidiarity (por. Stanovy 666) a nebezpečenstvo vlastných preferencií človeka: vyhýbaniu sa tomu, čo nemá rád a hľadaniu toho, čo obľubuje. Kristova túžba alebo vôľa je zdôraznená a toto si vyžaduje sebazaprenie.

JEDNOMYSEĽNÉ ROZHODNUTIE

1:8 Preto sme mnoho dní diskutovali v jednom i druhom smere ohľadom riešenia tejto otázky, uvažujúc a skúmajúc argumenty väčšieho významu a účinnosti, odovzdaní zvyčajným cvičeniam modlitby, meditácie, reflexii; potom, konečne, s pomocou Pána sme skončili, nie pre názor väčšiny, ale bez toho, aby bol niekto proti: že pre nás je viac prípustné a viac potrebné sľúbiť poslušnosť niektorému z našich, aby sme mohli lepšie a presnejšie uskutočňovať naše prvotné túžby – vo všetkom plniť Božiu vôľu, a aby sa predovšetkým bezpečne uchovala Spoločnosť, a napokon, aby sa mohla dať (ponúknuť) ako vhodná pre výnimočné záležitosti, ktoré by sa ponúkali, tak duchovné ako aj svetské.

RADOSTNE A V ÚPLNEJ JEDNOTE DUCHA

1:9 Zachovávajúc podobný spôsob rovnakého poriadku diskusie a postupovania vo zvyšných veciach, vždy rozvažujúc pre a proti o každej jednej, zdržali sme sa v týchto a iných otázkach takmer tri mesiace, od polovice pôstneho obdobia až po sviatok sv. Jána Krstiteľa vrátane. V tento deň sme s ľahkosťou a v úplnej zhode ukončili a uzavreli všetky otázky, nie s veľkými bdeniami, modlitbami a námahami duše a tela, tie im predchádzali skôr, než sme ich stanovili a rozhodli.

Poznámka: Umriem sebe, keď sa odovzdám do rúk komunity, pretože cesty mojej sebalásky, svojvôle a egoizmu sú od tej chvíle odrezané. Ale vstupujem na chodník, kde som si istý, že môžem počítať s mojimi spoločníkmi tak, ako oni môžu počítať so mnou. Komunita umiera sebe, keď sa odovzdá do služby iným preto, aby mohla lepšie plniť Boží plán, pretože prijíma nezamerať sa na svoje ciele a zámery, ale dosahuje svoje naplnenie v apoštoláte, pre ktorý sa rozhodla a podieľa sa vo väčšej miere na pláne, činnosti a živote Boha.

(spracované podľa španielskeho textu Deliberación de los primeros padres 1539. Poznámky k textu sú vybraté a spracované podľa knihy The inspirational sources of our jesuit charism.)