Luis de la Palma: O troch etapách, ktoré má duchovná cesta

Luis de la Palma: O troch etapách, ktoré má duchovná cesta

1)      Na ktorejkoľvek telesnej ceste sa berú do úvahy tri základné alebo podstatné veci: Prvou je miesto odkiaľ vychádzame; druhou je cieľ kam ideme; treťou je cesta, ktorá je v strede medzi týmito dvoma – začiatkom a koncom, a kráčajúc po nej, sa človek vzďaľuje od jednej a približuje sa k druhej. Tieto tri rovnaké veci môžeme mať na zreteli aj pri ceste k dokonalosti.

Prvou vecou je cieľ, ktorý sa snažíme získať a bod odkiaľ ideme, ktorý nie je iný než posledným cieľom, pre ktorý bol človek stvorený; ako sa to navrhuje z tohto dôvodu v Princípe a Fundamente Duchovných cvičení (por. DC 23) Pretože tak ako človek, ktorý musí kráčať, to prvé, čo si musí postaviť dopredu je bod a miesto kam ide; pretože od toho závisí, aby sa netúlal a nestratil na ceste; a podobne, aby nezablúdil na duchovnej ceste, to prvé na čo musí upriamiť oči, musí byť cieľ a jeho koniec. A ten nie je iný, ako sme hovorili, než posledný cieľ, pre ktorý bol človek stvorený. A cieľ, pre ktorý bol človek stvorený je, aby chválil, vzdával úctu a slúžil Bohu nášmu Pánovi a prostredníctvom toho si spasil svoju dušu (por. DC 23)

K tomuto cieľu sa vždy musí upriamiť náš úmysel, a to vo všetkých našich dielach, ktoré robíme, podobne ako chodec upriamuje všetky svoje kroky na cieľ a miesto kam ide, ak nechce chodiť dookola alebo sa stratiť. To je presne to, čo nás učí náš svätý Otec (sv. Ignác) v tretej časti Konštitúcií, týmito slovami: „Všetci nech sa snažia mať správny úmysel nielen všeobecne do životného stavu, ale aj pokiaľ ide o všetky jeho jednotlivé veci. Pritom nech vždy hľadia verne slúžiť a páčiť sa Božej dobrote pre ňu samu a pre lásku a vzácne dobrodenia, ktorými nás vopred obdarila, a nie zo strachu alebo z nádeje na odmenu, hoci aj tieto pohnútky sa majú využiť. A často ich treba upozorňovať, aby vo všetkom hľadali Boha, a pokiaľ možno zbavili sa lásky k tvorom a venovali celú náklonnosť ich Stvoriteľovi, jeho milovali vo všetkých tvoroch a všetky v ňom podľa jeho najsvätejšej a božskej vôle.“ (Konštitúcie 288) A toto je to, čo sa dotýka aj cieľa a bodu, ku ktorému kráčame.

2)      Bod odkiaľ sa vychádza, sme my samy; sú to naše hriechy, naše zlé sklony, naše neusporiadané vášne, naše zlé návyky a zvrátené zvyky, naša zmyslová pozemská láska k sebe a klamná lásku ku všetkým pozemským tvorom a všetko to, čo Apoštol Pavol nazval „starý človek“ (por. Kol 3, 9), z ktorého sa musíme vyzliecť, aby sme sa obliekli do nového: zbaviac sa lásky k tvorom, ako hovorí náš svätý Otec, a venujúc ju celú svojmu Stvoriteľovi. (por. Konštitúcie 288) Táto prvá láska k stvoreniam sa nazýva falošnou a neusporiadanou, lebo nám zabraňuje, bráni príchodu Božej lásky. A tá, ktorá sa volá čnostná a usporiadaná, nám pomáha, aby Božia láska k nám prišla, aby sme jeho milovali vo všetkých tvoroch a všetky v ňom podľa jeho najsvätejšej a božskej vôle. (por. Konštitúcie 288) A z toho vyplýva, že v samom Fundamente a vstupe do Exercícií, tak ako nám to vyjadruje posledný cieľ – kam kráčame, tak aj spôsob a opatrnosť, s ktorou si musíme pomáhať k tomu, aby sme sa vzdialili od klamnej lásky k stvoreniam, uvažujúc, „že všetky veci na zemi sú stvorené pre človeka, a preto, aby mu pomáhali v dosiahnutí cieľa, pre ktorý je stvorený. Z toho vyplýva, že človek ich má užívať natoľko, nakoľko mu pomáhajú k jeho cieľu a natoľko sa ich zrieknuť, nakoľko mu v tom prekážajú“. (por. DC 23)

Aby naštartoval človek seba samého a zriekol sa seba samého alebo sa vzdialil od seba samého a od klamnej lásky ku stvoreniam, vo forme, ktorá bola vyjadrená, najlepším a najúčinnejším prostriedkom je umŕtvovanie seba a zriekanie sa seba, ako nás to rovnako učí náš svätý Otec v štvrtej kapitole Examenu, kde hovorí takto: „Aby sa čím lepšie dosiahol tento vzácny stupeň dokonalosti v duchovnom živote, najväčšou a najvážnejšou povinnosťou každého musí byť vyhľadávať v našom Pánovi, čo najdôkladnejšie sebapremáhanie a čo možno stále odumieranie sebe. (por. Konštitúcie – Examen 103) A ako hovorí na inom mieste: „Tí, ktorí budú chcieť prejaviť väčšiu oddanosť a viac sa vyznamenať v úplnej službe večného Kráľa a všeobecného Pána, nielenže ponúknu celú svoju osobu na práce, ale aj proti svojej vlastnej zmyselnosti a proti svojej láske k telu a k svetu urobia cennejšie y významnejšie obetovanie…“ (por. DC 97) Toto bola vôľa, ktorú mal náš svätý Otec vo svojich Exercíciách, a toto je to, na čom trvá a čo opakuje mnoho krát: že je potrebné, aby človek zapieral seba samého, aby zvíťazil nad sebou samým, a aby potom mohol vstúpiť do jednoty s Bohom. Toto je to, čo hovorí v Exercíciách: „Duchovné cvičenia na premáhanie seba samého a na usporiadanie svojho života bez rozhodovania pod vplyvom nejakej nezriadenej náklonnosti.“ (por. DC 21) A v prvej poznámke náš Otec pokojne vyjadruje to isté skrze tieto slová: „Lebo ako prechádzať sa, kráčať a bežať sú telesné cvičenia, práve tak isto sa volajú duchovnými cvičeniami všetky spôsoby pripraviť a naladiť si dušu, aby sa pozbavila všetkých nezriadených náklonností a aby po zbavení sa ich hľadala a našla Božiu vôľu v usporiadaní vlastného života na spásu svojej duše.“ (por. DC 1)  S týmto nás vyvádza z omylu tento veľký učiteľ duchovného života v prvej lekcii, ktorú nám dáva, aby sme sa neklamali, mysliac si, že robíme duchovné cvičenia, ak ich nezačneme so zápasom so sebou samými, prijímajúc celkom iste, že prvý krok tejto cesty je odmietať nezriadené náklonnosti, či pohnutia mysle, aby sme dosiahli posledný cieľ, ktorý je večné zdravie duše a súhlas s Božou vôľou.

3)      Medzi týmito dvoma hranicami, a vo vzdialenosti, ktorá sa nachádza medzi nami a Bohom, je cesta, po ktorej kráčame, ktorá je najpriestrannejším územím čností, v ktorých čím viac sa cvičíme, tým viac vychádzame zo seba a tým viac sa pridružujeme k Bohu. Na tejto ceste solídnych – pevných čností chcel náš svätý Otec, aby sme sa ich držali s pozornosťou a svedomitosťou a s oduševnením a horlivosťou: „…nech sa usilujú dosiahnuť skutočne pevné čnosti, bez ohľadu na to, či dostanú viac alebo menej duchovnej útechy. Nech sa usilujú stále napredovať na ceste Božej služby.“ (por. Konštitúcie 260) A ako to urobil Apoštol Pavol („Bratia, ja si nenamýšľam, že som sa už zmocnil. Ale jedno robím: zabúdam na to, čo je za mnou, a uháňam za tým, čo je predo mnou.“ – Flp 3, 13), aby sme si nikdy nemysleli, že sme už prišli ku cieľu . A tak musíme zabúdať na to, čo sme zanechali kráčaním za sebou a zároveň sa musíme namáhať vždy o to, čo nám chýba, kráčaním dopredu a to preto, aby sme dosiahli posledný cieľ, o ktorý sa usilujeme.

(spracované podľa Luis de la Palma, El camino espiritual, s. 443-445)