Komunitné rozlišovanie prvých spoločníkov sv. Ignáca a poslušnosť

Od skupiny priateľov v Pánovi k organizovanému telu Spoločnosti Ježišovej

Rozhodnutie vytvoriť Inštitút s poriadkom poslušnosti, prinieslo so sebou niekoľko vážnych zmien vo vzťahoch medzi spoločníkmi a spôsob hľadania Božích cieľov sa preniesol na skupinu. Týmto sa ešte viac zosilnili medzi nimi vzájomné putá. Začali formovať „apoštolské telo“, v ktorom každý jeden zastával svoje miesto. Vo všetkých prácach dominovali hlavne dve skutočnosti: 1) vzájomná láska medzi nimi; 2) a poslušnosť voči predstavenému, ktorý sa staral o všetkých, a vyberal a posielal do misií. Zdá sa, že ideál spoločnej práce pre Božie kráľovstvo, o ktorom rozlišovali, sa naplnil práve v tomto.

Pre prvých spoločníkov sv. Ignáca bol charakteristický nový štýl života – apoštolská činnosť, ktorá zaberala centrálne miesto v novom Inštitúte. Apoštolát mal posledné slovo, ktorý určoval celý ich spôsob života. Najmä, čo sa týka komunitného života, poriadku chudoby, štýlu modlitby, disponibilita, či pohyblivosť skupiny, atď. Toto si vyžadovalo predovšetkým dobrú vôľu vo vzájomných vzťahoch medzi sebou. Od prvého momentu komunita začala byť komunitou pre rozptýlenie – „comunitas ad dispersionem“. História ukazuje od začiatku ako pápež Pavol III ich poslal na rôzne miesta po Taliansku, neskôr k iným národom a na iné kontinenty. V marci 1540 Šimon Rodríguez a František Xaverský sa vydali z Ríma do Indie, trochu neskôr Diego de Eguía so skupinou mladých odišiel do Paríža. V septembri Peter Fabro sa vydal na cestu smerom do Nemecka a Španielska, atď. Ani toto rozdelenie neochladilo priateľstvo prvých desiatych spoločníkov. Príkladom je prax sv. Františka Xaverského, ktorý po odchode na misie, teda po fyzickom oddelení sa od skupiny, sa veľmi usiloval posilňovať duchovné spoločenstvo, predovšetkým prostredníctvom modlitby a korešpondencie. Iní využívali rôzne príležitosti na stretnutie a potom to bola najmä poslušnosť, ktoré spájala ich spoločenstvo.

Pred rozídením sa, prví spoločníci sv. Ignáca, ktorí sa nachádzali v Ríme, sa zišli 4. marca 1540, aby potvrdili tzv. „vymedzenia (vytýčenia) Spoločnosti. Týmto sa začal nový štýl bratských vzťahov – viac oficiálny (inštitucionálny), hoci akcent nechceli vložiť do právnickej štruktúry, ale viac do jednoty srdca.

Prvotné priateľstvo, ktoré sa formovalo takmer desať rokov sa nemohlo udržať veľmi dlho s počiatočnými ideálmi, pretože pomerne rýchlo narastal počet nových členov Spoločnosti a zároveň sa rozširovali aj apoštolské diela a misie. Preto bolo potrebné zosilniť organizáciu tela Spoločnosti. Od prvého rozhodnutia (rozvažovanie prvých otcov 1539), ktoré uskutočnili v roku 1539, sa začína pôvod Spoločnosti, ktorý postupne nadobúda podobu v „spôsobe nášho postupovania“, a potom špeciálne od momentu, v ktorom sú chválené Konštitúcie Spoločnosti (1558). V prvých dokumentoch spoločníkov sa ešte hovorí o prostredí priateľstva, ktoré dovtedy žili. Avšak od  spísania tzv. „Piatych Kapitol“, v ktorých sa tiež hovorí o pôvode Spoločnosti, je už premena z komunity priateľov na pevný, stály, či stabilný Inštitút. Objavuje sa tam silný komunitný zmysel, ale komunity, ktorá pozerá na svet, a ktorá je závislá od apoštolátu. Jej službou je ovocie rozvažovania celej komunity.

Šesť mesiacov po schválení Spoločnosti pápežom Pavlom III šiesti spoločníci, ktorí žili v Taliansku, cítili potrebu  stretnúť sa, aby prijali niekoľko dôležitých rozhodnutí, najmä čo sa týka spôsobu ich života. Nemali ešte superiora. V tom čase boli veľmi zaneprázdnení vo svojich službách a toto spôsobovalo, že potrebovali zmeniť spôsob rozvažovania. Uvedomovali si, že nemôžu robiť podobné rozvažovanie ako to bolo v roku 1539, a preto poverili sv. Ignáca a Codura, aby oni vymysleli a pripravili normy, či pravidlá, ktoré by potom podrobili schváleniu ostatných štyroch spoločníkov. V tom dokumente, nazývanom „constituciones“  z roku 1541 je ešte jasná tendencia rozlišovať spoločne. V tom čase už čaká 12 nových kandidátov Spoločnosti, medzi nimi aj Ribadeneyra, jeden z významných členov Spoločnosti Ježišovej. Toto prvotné obdobie ešte nebolo jasne charakterizované vzťahom medzi superiorom a komunitou. Prví desiati spoločníci mali v očiach ostatných rovnakú autoritu.

Formovanie Spoločnosti a výber generála

Sv. Ignác začal písať dokument o výbere generála. Pre voľbu generála určil metódu, ktorú zvyčajne používali prví spoločníci medzi sebou: tri dni rozlišovanie v prostredí modlitby a bez toho, aby medzi sebou komunikovali, potom písomné hlasovanie, aby sa každý jeden mohol vyjadriť v plnej slobode. Pre prvotný odpor sv. Ignáca, ktorý nechcel prijať funkciu, úrad, sa rozlišovanie predĺžilo na pätnásť dní. Voľba Ignáca nezabránila tomu, aby spoločníci pokračovali v prijímaní dôležitých spoločných rozhodnutí. Dohodli sa, aby šiesti urobili spoločne svoje zasvätenie sa Bohu v Spoločnosti Ježišovej, počas Eucharistie, ktorú celebroval sv. Ignác. Po skončení svätej omše sa všetci objali s veľkým dojatím a slzami. Tak prišiel vrcholný moment, v ktorom spečatili spolu so sľubmi toto zvláštne priateľstvo, v ktorom Ježiš zastával centrálne miesto a skrze ktorého sa tiež cítili zjednotení so štyrmi neprítomnými. Táto metóda spoločného rozlišovania, aby našli a pochopili Božiu vôľu, ktorá sa začala už pred siedmimi rokmi, dala originálnu tvár komunite Spoločnosti, viac flexibilnú, viac srdečnú, viac duchovnú, viac schopnú k tomu, aby dospela k jednomyseľnosti v rozhodnutiach. Až do roku 1546 necítili potrebu vytvoriť vyššie alebo mieste, či lokálne provincie. Avšak v nasledujúcich rokoch prišlo opäť k viacerým zmenám v komunitnom živote a v spôsobe realizovania spoločného rozlišovania. Dôvodom bol najmä rýchly rast členov, rozptýlenie spoločníkov, smrť sv. Ignáca, schválenie Konštitúcií, formácia nových generácií jezuitov… Počas týchto mnohých rokov sa postupne Spoločnosť organizovala a v mnohých aspektoch sa konkretizoval aj život v Spoločnosti, zodpovedajúc novým okolnostiam.

Prvotné komunitné rozlišovanie (aj pri výbere superiorov) postupne strácalo svoju silu v Spoločnosti (ešte neboli schválené Konštitúcie), pretože centrálnu úlohu v organizovanej novej Inštitúcii prebral superior ako interpret Božej vôle, to čo bude neskôr charakterizovať Superiora Spoločnosti Ježišovej  a jeho duchovnú vládu, založenú na rozlišovaní.

Ako prežilo komunitné rozlišovanie v organizovanej novej Inštitúcii?

Nový štýl života, viac štruktúrovaný, však aj naďalej prízvukoval alebo zdôrazňoval niektoré dôležité aspekty komunitného ducha: a) jednota ducha skrze poslušnosť; b) rozlišovanie v spoločenstve skrze konzultáciu; c) kontakt skrze korešpondenciu; d) generálna kongregácia.

a)      Jednota ducha skrze poslušnosť – sv. Ignác mal veľmi silné presvedčenie o tom, že poslušnosť by mala  byť putom jednoty medzi členmi Spoločnosti a tak to napísal vo svojich listoch, v mnohých prípadoch, v ktorých nejaký spoločník pre apoštolské dôvody alebo pre zdravie, musel byť fyzicky oddelený od komunity – aby všetci mali na pamäti, že hoci sú oddelení fyzicky od komunity, predsa sú vnútorne spojení putom lásky a najmä skrze svätú poslušnosť, ktorá spája všetkých členov našej Spoločnosti do jedného duchovného tela, do ktorej sú inkorporovaní. Toto presvedčenie sv. Ignác vyjadril nielen v listoch, ale aj v Konštitúciách, špeciálne v Siedmej časti (662, 668), v ktorých kladie dôraz na poslušnosť ako jeden z hlavných princípov pre zachovanie lásky  a jednoty medzi všetkými: „Patrí k tej istej čnosti poslušnosti, aby sa dobre zachovávala podriadenosť jednotlivých predstavených medzi sebou, ako aj podriadených voči nim. A tak tí, čo žijú v nejakom dome alebo v kolégiu, majú sa obracať na miestneho predstaveného alebo rektora a majú sa dať ním riadiť vo všetkom. Tí, čo žijú rozptýlení po nejakej provincii, majú sa podľa úprav obracať na predstaveného provincie, alebo na najbližšieho miestneho predstaveného. Všetci miestni predstavení alebo rektori majú byť v čulom styku s provinciálom a majú sa vo všetkom držať jeho úsudku. Podobne sa majú správať provinciálni predstavení voči generálovi. Takto zachovávanou podriadenosťou sa zachová jednota, ktorá z väčšej časti s pomocou Božej milosti pozostáva práve v podriadenosti.“ (Konštitúcie 662).

b)      Rozlišovanie v spoločenstve skrze konzultáciu – sv. Ignác sa mnoho radil, skôr ako prijal dôležité rozhodnutie, a keď sa zaoberal nejakou konkrétnou osobou, hovorí González de Cámara, neurobil žiadnu vec bez vypočutia názorov, či mienok tých, ktorí tomu rozumejú. V ťažkých prípadoch robil konzultácie pomocou rozlišovania v skupine, ktorú sprevádzala celá komunita modlitbou. To bol vlastne počiatok toho, že každý typ superiora od najvyššieho, až po miestneho superiora v komunite, musí mať konzultorov, ktorí mu radia v dôležitých veciach, hoci superior je ten, ktorý nakoniec musí urobiť rozhodnutie (por. Konštitúcie 810, 431, 490, 503, 789-811): „Celkovú starostlivosť alebo vrchnú správu a riadenie univerzity má rektor. Môže ním byť rektor hlavného kolégia Spoločnosti a musí mať vlastnosti, o ktorých bola reč vyššie, aby bol spôsobilý spĺňať úlohu, ktorá mu bola zverená, totiž vedenie celej univerzity po vedeckej a mravnej stránke [A]. Voľba rektora patrí generálovi alebo tomu, komu to on zverí (napríklad provinciálovi alebo vizitátorovi). Ale potvrdenie voľby patrí vždy generálovi. Rektor bude mať štyroch poradcov a či asistentov, ktorí mu môžu veľmi veľa pomôcť vo veciach týkajúcich sa jeho funkcie. S nimi nech sa radí o závažnejších veciach [B].“ (Konštitúcie 490); „Aj keď rozhodnutie nezávisí od ich hlasov, je dobré, keď sa zvolajú na poradu a vypočuje sa ich mienka. A rektor má náležite zohľadňovať mienku tých, čo sa vo veci lepšie vyznajú. Ak sú však všetci opačnej mienky ako on, nebude konať proti mienke všetkých bez upovedomenia provinciála.“ (Konštitúcie 510); „Aj provinciálni predstavení, rektori kolégií a predstavení jednotlivých domov majú mať podľa potreby a dôležitosti záležitostí, ktoré sú im zverené, väčší alebo menší počet pomocníkov. Majú mať najmä určených poradcov, s ktorými by prerokúvali závažnejšie otázky, ktoré sa vyskytnú, hoci po ich vypočutí právomoc rozhodnutia patrí predstaveným [I].“ (Konštitúcie 810)

c)      Kontakt skrze korešpondenciu – Jeden veľmi konkrétny spôsob ako dosiahnuť jednotu členov rozptýlených po rôznych častiach sveta sú listy. Konkrétnu skúsenosť s takouto komunikáciou mal najmä páter Polanco, sekretár Spoločnosti Ježišovej, ktorý pod vplyvom sv. Ignáca, povzbudzoval celú Spoločnosť, všetkých jej členov, aby s radosťou a usilovne písali listy, a tak roznecovali  vzájomnú lásku, povzbudzujúc jedny druhých, atd. Normy, ktoré dal sv. Ignác v Konštitúciách, týkajúce sa komunikácie prostredníctvom listov, sú niečím výnimočným v kontexte doby, v ktorej žil. Listy boli veľkou pomocou pre budovanie vzájomnej jednoty medzi členmi Spoločnosti  a tiež vhodnou pomocou pre duchovné sprevádzanie a duchovné spravovanie celej Spoločnosti. Sv. Ignác bol presvedčený o tom, že vzájomná láska môže rásť len prostredníctvom komunikácie toho, čo každý jeden žije a prikazuje, aby táto komunikácia bola častá (por. Konštitúcie 673): „Veľmi osožný je aj častý vzájomný listový styk medzi podriadenými a predstavenými [L]. A majú sa často navzájom informovať, sledovať správy, ktoré prichádzajú z rozličných miest na povzbudenie [M], a mať vedomosti o tom, čo sa kde deje [N]. O to sa majú starať predstavení, najmä generál a provinciáli a výmenu informácií majú organizovať tak, aby boli všade oboznámení s tým, čo sa kde deje na vzájomné potešenie a povzbudenie v Pánovi.“ (Konštitúcie 673)   Ignác dokonca žiadal, aby tí, ktorí sú blízko písali každý týždeň a tí, ktorí boli vzdialenejší, aby písali každý mesiac. Sám sv. Ignác alebo cez svojho sekretára napísal viac než 7000 listov. Zvláštnosťou tejto korešpondencie – tejto komunikácie bol častý kontakt medzi superiormi a provinciálom a provinciáli s generálom.

d)      Generálna kongregácia – medzi týmito všetkými prostriedkami, bez pochyby tou najdôležitejšou je univerzálne stretnutie Spoločnosti na tzv. generálnej kongregácii. Je to čas spoločného rozvažovania celej Spoločnosti. Generálna kongregácia je najvyšším stupňom autority, v ktorej celá Spoločnosť ako taká sa vkladá do rozvažovania vo svetle Evanjelia, Konštitúcií a Učiteľského úradu Cirkvi, aby urobila dôležité univerzálne rozhodnutia pre celú Spoločnosť. Je to stretnutie členov medzi sebou a so svojou hlavou, ako o tom hovoria Konštitúcie.

(spracované podľa Carlos Palmés SJ, Del discernimiento a la obediencia ignaciana, s. 30-42)