Postoj sv. Ignáca z Loyoly k Cirkvi (DC 352)

„Pre pravdivé chápanie, ktoré v bojujúcej Cirkvi musíme mať, nech sa zachovávajú nasledujúce pravidlá“. (DC 352)

Sv. Ignácovi veľmi záležalo, aby všetci kresťania mali a nadobudli si pravdivé „chápanie“ o tajomstve Cirkvi. Osobitne si to želá pre tých, ktorí prežili duchovné cvičenia a odchádzajú z duchovných cvičení. Už v „Druhej poznámke“ venuje tejto skutočnosti pozornosť, píše: „Osoba, ktorá dáva inej spôsob a poriadok, aby rozjímala alebo kontemplovala, musí verne rozpovedať históriu kontemplácie alebo meditácie, prejdúc body iba krátkym a súhrnným vysvetlením…“ (DC 2)  Teda ide o „chápanie“, ktoré pôsobí ako isté kritérium kresťanského rozlišovania, čo sa týka viery, liturgie a života. Toto „chápanie“ musí byť pravé – pravdivé alebo autentické, ako autentický je život, ktorý „ukazuje najvyšší a pravý Veliteľ“ (DC 139), a to je Ježiš Kristus. Sv. Ignácovi ide predovšetkým o hĺbku „pravého chápania“, ktoré sa zakladá na tom, že ho musíme mať nielen „s Cirkvou“, tým, že poslúchame jej nariadenia a predpisy, ale tiež „v Cirkvi“ a to považujúc sa za jej synov a členov, našou priazňou a  sympatiou voči nej a dobrým zmýšľaním. A toto platí na všetkých jej úrovniach, či je to Cirkev nebeská, charizmatická – hierarchická, alebo Cirkev bojujúca v našich časoch, vždy však Cirkev svätá v sebe samej, ale aj vyžadujúca permanentné očistenie svojich členov.

Tieto pravidlá sú v podstate špecifickým rozlišovaním „Štvrtého týždňa“, ktoré sa musia potom predĺžiť ako postoj na celý dlhý život. Rozlíšenie osobnej lásky ku Kristovi si každý kresťan môže overiť tým, či stojí po boku Cirkvi. Preto v Duchovných cvičeniach sv. Ignáca sa niekoľko krát objavuje slovo Cirkev:

a)      „Tento spôsob je najvhodnejší pre osoby najjednoduchšie alebo bez vzdelania, vysvetľujúc im každé prikázanie, a potom o smrteľných hriechoch, predpisoch Cirkvi, piatych zmysloch a skutkoch milosrdenstva.“ (DC 18 b)

b)      „Keď si vezmeme za predmet (ide o spytovanie svedomia) Desať Božích prikázaní a prikázania Cirkvi a odporúčania nadriadených…“ (DC 42)

c)      „Desiaty. Na miesto pokánia, nech hľadá striedmosť a vo všetkom, pokiaľ nie sú pôstne nariadenia alebo striedmosť, ktorú by nariadila Cirkev, ak by nebola spravodlivá prekážka.“ (DC 229 d)

d)     „Prvý bod. Je potrebné, aby všetky veci, o ktorých chceme robiť voľbu, boli indiferentné alebo dobré v sebe a aby slúžili  zvnútra svätej hierarchickej Matky Cirkvi a nie zlé ani odpudzujúce od nej.“ (DC 170)

e)      „Tretia doba je pokojná, uvažujúc po prvé, prečo sa človek narodil, a to pre poznanie, aby chválil Boha nášho Pána a zachránil si svoju dušu, a to tým, že si želá vybrať si prostredníctvom jedného života alebo stavu v medziach Cirkvi, aby mu to pomohlo v službe svojho Pána a spáse svojej duše.“ (DC 177)

Štruktúra pravidiel a ich obsah

a)      Existuje slovné spojenie, ktoré úzko spája pravidlá 1 (353), 9 (361 b) a 13 (365). Oddelené od zvyšku, opisujú tajomstvo Cirkvi a formujú osobitnú jednotu, ktorá začleňuje druhé dva odlišné odseky (354-361a) a (362-364), pre svoju tematiku a zloženie.

b)      Ďalších osem pravidiel začína slovom „chváliť“. Rozvíjajú tému o nariadeniach a prikázaniach Cirkvi a odporúčaniach nadriadených.

c)      Tri pravidlá opisujú tri skupiny autorít (362 – 364). Sú to osoby a členovia Cirkvi: náboženské autority (362); cirkevní doktori a učitelia (363); charizmatici: svätí a blahoslavení (364).

d)     Špeciálne pravidlo o láske k Cirkvi pre svoj počiatok: Kristus je Ženíchom a Cirkev Nevestou; Cirkev je Matkou a je vedená Duchom Svätým (365)

e)      Niektoré pravidlá hovoria o dogmatických pravdách, i o tom ako ich pastoračne podávať jednoduchým ľuďom (365-370). Ide najmä o učenie Cirkvi a kázanie: predurčenie a ľudská aktivita (366, 367); viera a skutky (368); milosť a sloboda (369); bázeň pred Bohom a láska (370)

Celá štruktúra a obsah týchto pravidiel slúži k tomu, aby si exercitant alebo ktorýkoľvek kresťan uvedomil, že súlad alebo harmónia s Cirkvou sa musí žiť prostredníctvom niekoľkých skutočností: predovšetkým synovská a bratská poslušnosť, radostná chvála v liturgii, zbožnosť, pastoračná zrelosť…

Pri čítaní týchto pravidiel samozrejme musíme mať pred očami historické pozadie, v ktorom boli tieto pravidlá napísané. Sv. Ignác chce, aby exercitant premietol lásku ku Kristovi na Cirkev, ktorá je mystickým telom Krista. Ignác v jednom zo svojich listov píše: musíme milovať celé telo Cirkvi, ktorej hlavou je Kristus.

(spracované podľa Darío López Tejada SJ, Los ejercicios espirituales de san Ignacio de Loyola, s.963-964; Ignacio Iparraguirre SJ, Los ejercicios espirituales, s.759-761; Santiago Arzubialde SJ, Ejercicios espirituales de san Ignacio. Hisória y análisis, s. 917-921)