Sv. Ignác a účinná solidarita

Sv. Ignác a účinná solidarita

Kontakt Ignáca s chudobnými má pečať charizmy, ktorá zvýrazňuje jeho duchovnú cestu od vrcholného momentu pri rieke Cardoner: „pomáhať“. Totiž, pútnik Ignác hľadá vždy efektívnosť, bez toho, aby sa obmedzil na vnútorné pocity alebo na podnety inšpirované iba k niektorým. Zo začiatku jeho konanie môže byť vnímané veľmi jednoduchým spôsobom, pretože s mnohými chudobnými mal len krátke vzťahy. Približuje nám to hlavne Autobiografia, v ktorej Ignác opisuje ako sa podelil s peniazmi a inými dobrami, ako navštevoval chorých, ako pomáhal ľuďom, ktorí boli zneužívaní:

„So silným vetrom odzadu za päť dní a nocí urobili sme cestu z Barcelony do Gaety, pravdaže nie bez veľkého strachu všetkých cestujúcich z rozbúreného mora. V celom tom kraji každý sa obával nákazlivého moru. Len čo som zostúpil z lode, hneď som sa vydal na cestu do Ríma. Niektorí cestujúci sa pridružili ku mne na tú istú cestu: istá matka so svojou dcérou, ktorú preobliekla za mládenca a ešte akýsi iný chlapec. Títo šli so mnou, pretože tiež žobrali. Keď sme prišli k akémusi dvorcu, našli sme tam veľký oheň a okolo neho vojakov, ktorí nám dali najesť. Dávali nám však aj veľa vína a tak nás ním ponúkali, že sa zdalo, akoby mali v úmysle opiť nás. Potom sme sa rozišli: matka a dcéra sa usalašili v hornej izbe a ja, pútnik, s mladíkom v jednej spálni. Okolo polnoci počul som tam hore veľký krik. Vstal som, aby som videl, čo sa robí. Dolu na dvore som našiel matku a dcéru vo veľkom plači. Povedali mi, že ich chceli znásilniť. Vtedy sa ma zmocnilo také veľké rozhorčenie, že som začal kričať a volať: „Či sa toto má strpieť?“ a podobné výčitky. Robil som to s toľkou rozhodnosťou, že všetci v tom dome sa nastrašili a nikto sa nedovážil urobiť nič zlé. Medzitým spomenutý mladík ušiel a my traja sme sa vydali na cestu ešte tej istej noci.“ (Autobiografia 38)

„Keď som dostal požehnanie od pápeža Hadriána VI., na ôsmy alebo deviaty deň som sa vydal do Benátok. Niesol som si so sebou šesť alebo sedem dukátov, ktoré som dostal na cestu z Benátok do Jeruzalema. Prijal som ich, lebo som sa dal premôcť obavami, čo iní vyvolali u mňa, keď poukazovali na to, že sa tam ináč nedostanem. Druhý deň po odchode z Ríma som si však začal uvedomovať, že to bol u mňa nedostatok dôvery v Boha; veľmi ma zarmucovalo, že som prijal tie dukáty. Rozmýšľal som, či by nebolo dobré radšej ich niekde nechať. Nakoniec som sa rozhodol, že nimi štedro obdarujem tých, s ktorými som sa stretával na cestách a boli to zvyčajne chudobní ľudia. Tak som aj urobil. Keď som prišiel do Benátok, mal som pri sebe len niekoľko „quatrinov“, ktoré som potreboval na tú noc.“ (Autobiografia 40)

„Do Benátok som prišiel v polovici januára roku 1524; na mori som bol od odchodu z Cypru celý mesiac november a december a polovicu januára. V Benátkach sa so mnou stretol jeden z tých dvoch šľachticov, ktorí ma prijali do svojich domov pred cestou do Jeruzalema. Dal mi almužnu pätnásť alebo šestnásť „júliov“ a kus súkna, ktoré som si viacráz poskladal a opásal som sa ním, pretože bola tuhá zima. Od chvíle, čo som pochopil, že Božia vôľa je, aby som nezostal v Jeruzaleme, stále som uvažoval sám v sebe, čo robiť? Nakoniec som viac pocítil náklonnosť k tomu, že budem nejaký čas študovať, aby som mohol pomáhať dušiam. Rozhodol som sa ísť do Barcelony. Vydal som sa teda na cestu z Benátok do Janova. Raz, keď som bol v hlavnom chráme vo Ferrare a robil som si tam pobožnosť, nejaký žobrák ma poprosil o almužnu. Dal som mu „marchetto“, t. j. peniaz hodnoty päť alebo šesť „quatrinov“. Čoskoro prišiel iný žobrák a tomu som dal druhý peniaz väčšej hodnoty. A tretiemu, keďže mi ostali už len júlie, dal som jeden július. Keď chudobní spozorovali, že rozdávam almužnu, prichádzali jeden po druhom, takže sa mi vyčerpalo všetko, čo som mal. Nakoniec prišlo ešte pospolu veľa žobrákov prosiť o almužnu. Povedal som im, aby mi odpustili, pretože už nič nemám.“ (Autobiografia 50) A iné krátkodobé kontakty Ignáca s chudobnými počas putovania – Autobiografia 57, 79, 95, atď.

Okrem tejto jednorazovej pomoci, Ignác mal aj niekoľko vzťahov dlhotrvajúcejších. V tomto prípade išlo o nepriamu pomoc, a to formou pohnúť mnohé významné osoby, ktoré stretal, k ekonomickej solidarite a účinnej pomoci chudobným. Tiež to bol jeho vplyv na verejné inštitúcie. Ignác hľadal možnosti ako založiť a podporiť inštitúcie, aby chránili a pomáhali ľuďom na okraji spoločnosti a chudobným, atď.:

„Počas pobytu v Alcale som sa zaoberal aj dávaním duchovných cvičení a vysvetľovaním katechizmu; to prinášalo dobré ovocie na Božiu slávu… Hneď po príchode do Alkaly som sa zoznámil s Don Diegom de Guía, ktorý býval so svojím bratom; tento jeho brat mal v Alcale tlačiareň a dosť všetkého, čo potreboval. Títo mi pomáhali almužnami, aby som mohol pomáhať chudobným. Vo svojom dome dali tiež prístrešie mojim trom spoločníkom. Keď som raz prišiel prosiť almužnu na určité potrebné veci, Don Diego mi povedal, že nemá peniaze. Otvoril však skriňu, v ktorej mal rozličné veci a dal nám rôznofarebné prikrývky na posteľ, nejaké svietniky a iné podobné veci. Zavinul som si to všetko do prestieradla, prehodil cez plece a odišiel som pomáhať chudobným.“ (Autobiografia 57)

„Pre chudobných som vymohol, že sa vydalo nariadenie, aby dostávali pravidelne pomoc z verejných fondov.“ (Autobiografia 89)

„Po návrate do Ríma som sa zamestnával tým, že som pomáhal dušiam… V Ríme sme so spoločníkmi založili niektoré nábožné diela ako sú útulok pre katechumenov, útulok sv. Marty, dom pre siroty atď.“ (Autobiografia 98)

Konanie, či skutky Ignáca, zrodené z veľkej citlivosti a empatie, spájajú dve línie záväzkov, ktoré sú v skutočnosti vždy nenahraditeľné: na jednej strane solidárne konanie od „teba k druhému“, pomoc rýchla a bezprostredná. Mohli by sme povedať riešenie v tiesni. Na druhej strane sa Ignác neobmedzuje iba na túto formu, ale hľadá cesty pomoci chudobným, cesty cez oficiálne štruktúry, ktoré viac dosiahnu a sú viac určujúce. Ako je to uvedené na konci jeho Autobiografie – „aby ľudia dostávali pravidelne pomoc“ a tiež založením útulkov a charitatívnych diel.

(Tradición ignaciana y solidaridad con los pobres, s. 22)