Zmysel života

Boh je Pán a Otec

Úvodná poznámka: Udalosť stvorenia, ktorú sv. Ignác navrhuje exercitantovi na uvažovanie na prahu Duchovných cvičení v Princípe a Fundamente, má pomôcť začať dialóg s Bohom s plným uvedomením si toho, kto je Boh a kto je on.

Sv. Ignácovi vždy záležalo na tom, aby exercitant dosiahol istý cieľ, ovocie, ktoré má priniesť každá meditácia. Preto v poznámke 48 pripomína, aby si exercitant uvedomil, čo chce a čo si želá od meditácie.

Cieľ tohto cvičenia z Princípu a Fundamentu je viac rozpoznať a akceptovať svoju realitu, to, že som stvorením, a že Boh je mojím Pánom, ale zároveň aj Otcom.

Sv. Ignác pokračuje v rovnakej línii ako Biblia, predstavuje v prvej fáze Princípu a Fundamentu Trojjediného Boha v akte stvorenia,  ako jediný začiatok činností „ad extra“. „Človek je stvorený“ (DC 23). „Boh povedal: Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby…a stvoril Boh človeka na svoj obraz (por. Gn 1, 26-27) Druhý Vatikánsky koncil podrobne opisuje, že človek, o ktorom sa hovorí v knihe Genezis a v Princípe a Fundamente je ten, ktorý padol, ale je aj ten, ktorý bol vykúpený: „Večný Otec z úplne slobodného a tajomného rozhodnutia svojej múdrosti a dobroty stvoril celý svet a rozhodol, že povznesie ľudí k účasti na Božom živote, a neopustil ich, ani keď padli v Adamovi, ale vždy im poskytoval prostriedky na spásu so zreteľom na Krista Vykupiteľa, ktorý „je obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia“ (Kol 1, 15).“

Od historickej udalosti stvorenia človeka sa oddeľujú dve základné idey, uvedené v Biblii:

Boh je Pán. Titul starostlivo rezervovaný v Starom Zákone Jahvemu, a v Novom Zákone zmŕtvychvstalému a oslávenému Kristovi (por. Lk 7, 13; Jn 13, 13; Rim 10, 12; Flp 2, 11). Je následkom jeho podstatnej nadvlády v dôsledku stvoriteľského aktu, či konania. V príbehoch Biblie Boh pripomína Izraelu prostredníctvom prorokov, že On je Stvoriteľ, a preto najvyšší Pán.

Boh je Otec. Zjavenie Božieho otcovstva je jedna zo základných právd ohlasovania Evanjelia. Krásnym darom Boha, keď stvoril človeka, je Božie synovstvo. Preto sv. Ján volá s obdivom: „Pozrite, akú veľkú lásku nám daroval Otec: voláme sa Božími deťmi a nimi aj sme.“ (1Jn 3,1) Naše Božie synovstvo nie je jedna krásna metafora, ale jedna veľkolepá realita: „Veď všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Božími synmi. Lebo ste nedostali ducha otroctva, aby ste sa museli zasa báť, ale dostali ste Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: “Abba Otče!” Sám Duch spolu s naším duchom dosvedčuje, že sme Božie deti.“ (Rim 8, 14-16) A táto láska Otca, ktorú Boh prejavuje ľuďom nie je viac než predĺžením podstatnej vlastnosti, ktorá sa zúčastňuje na rovnakej prirodzenosti, skrze ktorú môže sv. Ján potvrdiť: „Boh je láska.“ (1Jn 4, 8 ) Od začiatku sa Boh zjavuje predovšetkým ako láska. Všetko nám Boh dáva z lásky: „Človek je už od začiatku svojho jestvovania pozvaný na dialóg s Bohom. Veď jestvuje iba preto, lebo ho Boh z lásky stvoril a stále ho z lásky udržiava.“ (GS 19) Krásne o tejto skutočnosti hovorí sv. Irenej: „Na začiatku Boh stvoril Adama, nie pretože mal nutnosť človeka, ale preto, aby do neho umiestnil svoje dobrá.“

Z rovnakej Božej lásky pochádza aj ďalší veľký dar a to je cieľ človeka, ktorého Boh volá do dôverného vzťahu a spoločenstva s Kristom. Práve z tohto vzťahu s Kristom bude rásť dokonalá radosť, ktorú ukazuje blahoslavenstvo v Evanjeliu, keď približuje obrazom svadobnú radosť: „ Ja vám dávam kráľovstvo, ako ho môj Otec dal mne, aby ste jedli a pili pri mojom stole v mojom kráľovstve.“ (por. Lk 22, 29-30) Túto pravdu nám pripomína aj pastorálna konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et Spes: „Najvyšší dôvod ľudskej dôstojnosti spočíva v povolaní človeka do spoločenstva s Bohom.“ (GS 19) Podobne to približuje aj sv. Pavol v liste Rimanom: „Sám Duch spolu s naším duchom dosvedčuje, že sme Božie deti. Ale ak sme deti, sme aj dedičia: Boží dedičia a Kristovi spoludedičia; pravda, ak s ním trpíme, aby sme s ním boli aj oslávení. A myslím, že utrpenia tohoto času nie sú hodny porovnávania s budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjaviť.“ (Rim 8, 16-18) Z posledných slov tohto textu vyplýva, že existujú dve periódy, dve obdobia na realizáciu Božieho ideálu rešpektujúc zmysel života človeka: jedno obdobie prítomné teraz (prechodné, dočasné) a druhé definitívne (konečné, eschatologické). Obe tieto obdobia sú navzájom vnútorne prepojené. V prítomnom období prípravy  a skúšky. Obsahujú napätie, boj, utrpenie, ale na druhej strane náš cieľ, naše určenie je už otvorená realita, ku ktorej všetci smerujeme. Približujú nám to biblické texty: „Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás v Kristovi požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním. Veď v ňom si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske. On nás podľa dobrotivého rozhodnutia svojej vôle predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptovanými synmi na chválu a slávu jeho milosti, ktorou nás obdaroval v milovanom Synovi.“ (Ef, 1, 3-6) Teraz túto realitu vlastníme ešte len v nádeji, ale „nádej nezahanbuje, lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali.“ (Rim 5, 5). Garanciou je vždy Božia láska. Pokiaľ ide o konečné obdobie, eschatologické, náš cieľ je istý: „Milovaní, teraz sme Božími deťmi, a ešte sa neukázalo, čím budeme. Vieme však, že keď sa on zjaví, budeme mu podobní, lebo ho budeme vidieť takého, aký je.“ (1Jn 3, 2) Túto istotu nám dáva pomazanie Duchom: „V ňom, veď v ňom sme sa stali dedičmi predurčenými podľa rozhodnutia toho, ktorý všetko koná podľa rady svojej vôle, aby sme boli na chválu jeho slávy my, čo sme už prv dúfali v Krista. v ňom ste boli aj vy, keď ste počuli slovo pravdy, evanjelium o svojej spáse, a keď ste v neho uverili, označení pečaťou prisľúbeného Ducha Svätého, ktorý je závdavkom nášho dedičstva na vykúpenie tých, ktorých si získal, na chválu jeho slávy.“ (Ef 1, 11-14)

Sv. Ignác vyjadruje teda v krátkej myšlienke určenie človeka, v jeho dvoch fázach: aktuálnej, aj eschatologickej: „Človek je stvorený, aby chválil Boha, nášho Pána, vzdával mu úctu a slúžil mu, a takýmto spôsobom si spasil dušu.“ (DC 23)

Božím úmyslom je teda pozvanie človeka k večnému cieľu a k šťastiu. Zo strany človeka sa žiada, aby odpovedal na toto Božie pozvanie, podobne ako sv. Tomáš: „Pán môj a Boh môj.“ (Jn 20, 28) alebo ako reagovala Panna Mária „Hľa služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho Slova.“ (Lc 1, 38)

Veľkou myšlienkou, ktorá dominuje v Princípe a Fundamente, a ktorá potom presahuje celé Duchovné cvičenia je, že v hierarchii skutočností alebo realít, Boh je prvá a najvyššia, zvrchovaná a dokonalá realita. Nemôžeme dať správnu osnovu, či koncepciu svojmu životu, ak nerozpoznáme, že najvyššou hodnotou je Boh.

Modlitba na záver: Žalm 100.

(spracovaná podľa Manuel Espinosa Polit SJ: Los ejercicios de san Ignacio a la luz de la Biblia y del Concilio, s.55-59.)