Ignác na začiatku svojej Autobiografie nám zanechal iba niekoľko krátkych slov o svojej osobnosti. Jedno z nich je, keď hovorí o veľkej túžbe: „Do dvadsiateho šiesteho roku svojho veku som sa oddával svetským márnostiam a mojou najobľúbenejšou záľubou bolo cvičenie so zbraňou s veľkou a márnivou túžbou získať si česť.“ (Autobiografia 1) O niečo neskôr Ignác bude citovať veľkodušnosť ako postoj charakteristický v momentoch jeho obrátenia: „V tejto dobe sa mi vzbudzovali v srdci túžby nasledovať svätých, pričom som nehľadel na okolnosti, ale som si len sľuboval, že s Božou milosťou urobím aj ja to, čo urobili oni. Najviac som však túžil po tom, aby som hneď po uzdravení mohol ísť do Jeruzalema, ako som už spomenul a aby som mohol zachovávať pôsty a robiť pokánie, aké zvyčajne vnuká šľachetné srdce, roznietené láskou k Bohu.“ (Autobiografia 9)
„Cestou sa mi prihodilo niečo, čo bude dobre zaznamenať, aby sa pochopilo, ako náš Pán zaobchádzal s mojou ešte slepou dušou, hoci prechovávala veľké túžby slúžiť mu vo všetkom, čo sa jej podarí pochopiť…. Namiesto toho mojím jediným zámerom bolo robiť tieto veľké vonkajšie skutky, pretože ich svätí robili na Božiu slávu…“. (Autobiografia 14)
O niekoľko rokov neskoršie Ignác napísal svojmu synovcovi Bertránovi z Loyoly, aby nebol človekom vulgárnym, bez ideálov či inšpirácií, ale aby bol človekom veľkodušným vo všetkom a so všetkými, v živote, ale s Bohom.
Túto vlastnosť si všímali na Ignácovi aj jeho spolupracovníci. Polanco napísal o Ignácovi: „Bol osobou tvrdou a odvážnou a ešte viac, odhodlaný pustiť sa do veľkých vecí….s veľkým duchom.“ Podobne o Ignácovi hovorí aj Hieronym Nadal, ktorý ho tiež veľmi dobre poznal. Napísal o jeho temperamente: „Pred svojím obrátením mal ducha veľkých vecí…a bol veľmi ambiciózny, mal veľké túžby po ľudskej sláve…mal veľkého ducha a tiež dobré prirodzené vlastnosti, ktoré od neho požadovali veľké veci…bol veľkodušný a štedrý….“
Páter Hugo Rahner zhrňuje túto jeho veľkodušnosť do kľúčového slova – „el más“ – slovo, ktoré je najcharakteristickejšie pre spiritualitu sv. Ignáca. Už od jeho obrátenia vybadať u Ignáca želanie, hľadať cestu, ktorá by bola viac radikálna a náročná v nasledovaní Ježiša Krista. Nasledovanie, ktoré v prvej etape prebieha u neho, ide cez ťažké pokánie, ako o tom píše: „Zaumienil som si robiť veľké kajúcnosti. Nešlo mi ani tak o zadosťučinenie za svoje hriechy, ale skôr o to, aby som urobil čosi milé Bohu a aby som sa mu zapáčil. Preto, keď som sa rozpamätal na konanie nejakej kajúcnosti, akú vykonávali svätí, zaumienil som si, že ju aj vykonám, ba ešte aj viac.“ (Autobiografia 14). Túto skutočnosť Ignác kladie aj do Duchovných cvičení, najmä pri odpovedi na volanie Ježiša: „Tí, ktorí budú chcieť prejaviť väčšiu oddanosť a viac sa vyznamenať v úplnej službe svojho večného Kráľa a všeobecného Pána, nielenže ponúknu celú svoju osobu na práce, ale aj proti svojej vlastnej zmyselnosti a proti svojej láske k telu a k svetu urobia cennejšie a významnejšie obetovanie hovoriac.“ (DC 97) Ignác tu hovorí o službe – vo všetkom slúžiť Pánovi, viac sa vyznamenať v službe. Táto skutočnosť – veľkodušnosť spojenú s „viac“ – ovplyvnila celé univerzálne poslanie Spoločnosti Ježišovej.
(pokračovanie)
(spracované podľa Ignasi Salvat SJ: Servir en misión universal, s. 19-22)