Osobné hľadanie Božej vôle (1)

Byť človekom znamená slúžiť

Veľmi zaujímavou vetou sa opísala Ignaciánska spiritualita ako „mystika služby skrze lásku“. Kladie sa akcent na službu, na spôsob ako Ignác rozumel nasledovanie Krista. Koncepcia, ktorú Ignác má o človekovi je, že je služobník. Pripomínajú to Duchovné cvičenia: „Človek je stvorený, aby…slúžil Bohu.“ (DC 23) A to, že najcennejšie medzi všetkými vecami, ktoré kresťan môže realizovať v živote je slúžiť skrze lásku, ako to potvrdzuje aj koniec Duchovných cvičení: „predovšetkým si treba ceniť horlivú službu Bohu, nášmu Pánovi, skrze čistú lásku.“ (DC 370)

Zmysel kresťanskej existencie pre Ignáca sa teda zhrňuje v službe – v slove slúžiť. Jeho základnou realizáciou je v mnohom slúžiť skrze čistú lásku. V tomto sa ukazuje alebo prejavuje hodnosť a veľkosť človeka.: v službe Bohu a v službe jeho dielam. Slúžiť znamená aktívne spolupracovať so spásnou vôľou Otca, „obetujúc mu všetku svoju prácu“. (DC 96)

Nestačí robiť len dobro

Nebol by však dostatočne vyjadrený zážitok Ignáca, ak by k nemu nepripojil dynamické slovo, kľúčové slovo „magis“. Nie je to jednoduchá služba, ale väčšia služba, taká, ktorá viac vedie k väčšej oslave Boha. Boh Ignáca je „Boh vždy väčší“.  A v  rozdiele, ktorý sa nachádza medzi tým, čo „je dobré“ a tým čo „je lepšie“ sa vmestí celý originálny ignaciánsky prínos v kresťanskej spiritualite. Toto je to, čo dávalo Ignácovi silu a dynamicky ho menilo, transformovalo. Toto je to, čo ho inšpirovalo k odovzdaniu sa Bohu.

Nestačí však len konať dobro, vyžaduje sa robiť dobro tam, kde je najpotrebnejšie, kde je možnosť získať väčšie ovocie, kde sú treba väčšie záväzky a povinnosti, kde je dobro viac univerzálnejšie, a kde ho možno viac znásobiť, kde naberá silu nepriateľ, kde je najurgentnejšie, kde niet nikoho, aby sa postaral o veci, kde je následok najviac trvalý. Ako hovorí sv. Ignác, tam kde sú veci lepšie a dobré, vždy si treba vyberať tie prvé. (Konštitúcie 622, 623)

O týchto veciach je dôležité kontemplovať, je treba kontemplovať svet, aby sme sa mohli pýtať: Kde je väčšia služba Božia? Ako chce Pán, aby sme spolupracovali na jeho pláne spásy? Preto je nevyhnutnosťou vložiť sa, ponoriť sa do hľadania Božej vôle. A toto je základ rozlišovania.

Delikátne hľadanie

Túžbou Ignáca počas jeho života bolo „hľadať a nachádzať Božiu vôľu“, to znamená, objaviť hlas Boží cez rôzne  situácie a osoby a vo vnútri srdca, aby odpovedal so všetkou svojou slobodou, svojou pamäťou, svojím rozum a so všetkou svojou vôľou. Slovu Boha Ignác sa pokúsil dať odpoveď vo forme služby. Hľadal spôsob ako objaviť „Plán Boha“ a zaviazať sa vybudovať Kráľovstvo Boha. So svojím kontemplatívnym vnímaním vedel pochopiť hlas Boha vo svojich osobných udalostiach, v sociálnych a náboženských situáciách svojej doby, v slove „Vikára Krista“ (pápež), i vo vnútorných osvieteniach. Vyskúšal a pocítil, že Božia vôľa prichádza vyjadrená v živote. Ignácovi život ukázal, že hľadanie Božej vôle je plné prekvapení a zmien, hlavne čo sa týka životnej cesty. Ignác vedel, že hľadanie Božej vôle je dynamika, ktorá sa zakladá na dialektike „návrhu“ zo strany Boha a „odpovede“ zo strany slobodného človeka. Táto dialektika vyžaduje postoj pozornosti a celkovej disponibility, aby dal Bohu veľkodušnú odpoveď. Ignác sa naučil rozlišovať hlas Boha v prostredí vnútorného zmätku, plného násilia a nepokoja a predovšetkým v samote. Ignác zistil, že Boží hlas nie je v hurikáne, ktorý rozbíja skaly, ani v blesku, ani v sile sveta, ale v jemnom vánku ducha chudoby a pokory a v tichu kontemplácie. Boha nemožno dať do svetských kritérií, ale že sa zjavuje v hodnotách a zážitkoch ducha Evanjelia. Ignác prešiel školou tvrdého rozlišovania, často sužovaný a utrápený. Ale práve z tejto skúsenosti mohol potom hovoriť o svojom objave svojim spoločníkom a neskoršie to vložil do Duchovných cvičení, do Konštitúcií a do mnohých listov, ktoré napísal pre úžitok mnohých ľudí. (pokračovanie)

(spracované podľa Carlos Palmés SJ, Del discernimiento a la obediencia Ignaciana, s.15-18)